Má sa východoeurópska architektúra vyjadrovať? Periferialita a reprezentácia

ZHRNUTIE

V roku 2006 vydalo vydavateľstvo University of Chicago Press ucelenú a bohato ilustrovanú štúdiu s názvom When buildings speak (Keď budovy hovoria). Jej autor Anthony Alofsin si zvolil tento metaforický názov pre „architektúru ako jazyk v habsburskej monarchii a v následnom období (1867-1933)”. Zaoberanie sa identitou ako metodologickým aspektom pri štúdiu architektúry v strednej a východnej Európe nie je novým prístupom. Už Friederich Achleitner a Akos Moravanszky preskúmavali túto problematiku vo viacerých svojich prácach. V Alofsinovej publikácii však zaujme aspekt, ako sa „zmysluplnosť“ mení na rozhodujúci koncept pri dekódovaní v architektúre, ktorá má iba „obmedzenú schopnosť k nám prehovoriť dnes“. Pri prekladaní trópu herderiánskych národných teórií, že každá národná kultúra sa zakladá na špecifickom jazyku, sa Alofsinovu podarilo predstaviť západnému čitateľovi do značnej miery neznámu architektúru strednej Európy a zároveň potvrdiť jej marginálnu pozíciu, ktorá opätovne potrebuje na jej správne porozumenie kód. S touto zložitou problematikou sa potýkali generácie architektov a ideológov z východnej Európy, ktorých záujmom bolo (zmysluplné) zaradenie ich národa na geopolitickej mape.

Tento príspevok sa bližšie pozrie na problematiku, aký výrazný vplyv mali „naratívne taktiky“ na architektúru a následne na jej historiografiu  vo východnej Európe. Preskúma „zmysluplnú“ architektúru s dôrazom na problematiku identity a identifikácie. Obdobie socializmu je tu použité ako protipól, bez ignorovania dôležitosti architektúry tohto obdobia v historickom vývoji. Budem overovať aplikovateľnosť konceptov ako „zmysluplnosť“ mimo zaužívanej teritoriality identity. A napokon mám v úmysle analyzovať, ktoré nástroje historiografie sú najvhodnejšie pre potreby výskumu východoeurópskej architektúry.