Fenomén dočasnej architektúry – východiská a potenciál

ZHRNUTIE

Dočasná architektúra predstavuje jednu z tendencií v súčasnej architektonickej tvorbe. Objekty tvorené na limitovaný časový rozsah však vznikali aj v minulosti – dočasnosť navrhovaných objektov a konceptov, ich plánovitá nepermanentnosť, sa objavovala v dejinách architektúry odnepamäti. Neskôr bola dočasná architektúra z klasických avantgardných programov vylúčená – spoločnosť sa vďaka dostatočnému zázemiu na tvorbu stálych riešení cítila povýšená nad tvorbu tých dočasných, pominuteľných.

Na nahliadnutie do problematiky je nevyhnutné demonštrovať teórie vzťahu času a architektúry. Prvé dočasné objekty vznikali počas života človeka nomáda. Išlo o jednoduché obydlia, ktoré sa presúvali. Ďalšie objekty vychádzali z previazanosti na nedostatok materiálu a nedostatok potrebných staviteľských zručností, vo svojej podstate teda neboli cielene nepermanentné.

Ako píše teoretička architektúry Bencová: „Celé klasické dejiny architektúry sú ,stavané‘ na konzistentných dielach prezentujúcich v určitej dobe príslušné architektonické myslenie, na dielach alebo konceptoch nedochovaných či nevystavených diel, ktoré však majú z hľadiska časovosti jeden spoločný rys – totiž principiálnu trvanlivosť.“ (Bencová, 2010) Túžba po permanentnosti bola jednou zo základných charakteristík architektúry, dočasná architektúra potvrdzovala túto logiku svojím pominuteľným pôsobením – dočasnou zmenou v prostredí, po nej nastolením status quo. Mimoriadne udalosti, pri príležitosti ktorých sa stavala dočasná architektúra, môžeme považovať za trhliny časového kontinua, ktoré narúšajú vtedajšie lineárne plynutie času.

S prvou svetovou výstavou prichádza fenomén stavby dočasnej architektúry cyklicky, pri príležitosti opakovania podujatia. Za medzník zmeny vnímania času vo vzťahu k dočasnej architektúre na základe štúdia dejín a prípadových štúdií určujeme realizáciu Krištáľového paláca od architekta Josepha Paxtona na účely svetovej výstavy v Londýne v roku 1851. Môžeme ho teda považovať za nástup cyklického času vo vzťahu k dočasnej architektúre. Z typologického hľadiska pozorujeme v tomto období rozšírenie nových druhov stavieb dočasnej architektúry o stavby exhibičnej architektúry.

Za ďalší medzník môžeme považovať úvahy a teórie spolku les événements – „udalosti“, ktorého vznik si v roku 1968 vyžiadala spoločenská a politická situácia a výsledkom bolo zavedenie pojmov „udalosť“ a „pohyb“ v architektúre. Teóriu potom formuloval aj architekt Bernard Tschumi. Udalostná architektúra, ako ju nazýva, je architektúra viazaná skôr na udalosť – časový moment – ako na fyzickú podstatu, priestorový rámec.

V súčasnosti môžeme vidieť realizácie architektonických festivít, ale aj cyklicky sa opakujúcich podujatí, objekty stavané s priamou intenciou aktivizácie konkrétneho priestoru – ide o množstvo periodických podujatí a jednorazových podnetov s rozdielnymi cyklami. Preto už nie je možné identifikovať časové kulminácie týchto udalostí, len ich toky.

Na obsiahnutie danej problematiky je napriek výnimočnosti objektov, vyplývajúcej z častej snahy o architektonický experiment, možné vytvoriť kategorizáciu, ktorá prezentuje súvislosti a analógie, nesústreďuje sa na formálnu stránku objektu. Je možné nájsť určité charakteristiky, na základe ktorých môžeme jednotlivé objekty klasifikovať. Nie na základe ich priestorových špecifík, ale vzťahu k času, stavebnej intencie či náplne.

Dočasnú architektúru môžeme deliť:

  • na základe realizácie: cielene dočasná, necielene dočasná,
  • na základe funkčnej a programovej náplne: utilitárna intencia, intencia zmeny priestoru, intencia exhibície, intencia propagácie a predaja, architektonické objekty festivít,
  • na základe umiestnenia v rámci štruktúry: kultúrna krajina, v blízkosti silného prírodného elementu, verejný priestor, predpolie dôležitej inštitúcie.

Dočasná architektúra a jej formy prešli hlbokou transformáciou. V súčasnosti prvýkrát pozorujeme realizácie dočasnej architektúry, ktoré sa stavajú z odlišného dôvodu ako realizácie v minulosti – stávajú sa katalyzátormi prostredia a poskytujú architektom prostriedok na narušenie priestoru. Na rozdiel od minulých realizácií a diel, ktoré boli buď pragmaticky utilitárne, prosto dekoratívne, alebo demonštrovali pokrok, súčasný architektonický diskurz týkajúci sa dočasnej architektúry sa sústreďuje primárne na jej možnosť ovplyvniť prostredie a naše správanie v ňom.

Dosiaľ aplikovaný proces navrhovania a dizajnu väčších mestských komplexov, inštitúcií a verejných priestranstiev sa tak rozširuje o možnosti implementácie dočasných, premenlivých či mobilných elementov. Rozvoj súčasných miest sa už nesústreďuje iba na plánovité, stále prostredie – verejný priestor má byť schopný reagovať na neformálne, impromptu situácie. Trvalosť týchto konceptov môžeme pozorovať prevažne v rovine udržateľnosti verejného života, možnosti nezvyčajného využitia urbánneho kontextu či v rovine záujmu o súčasnú architektúru a umenie. Tieto diela otvárajú možnosti, skúšajú nové scenáre a vyvracajú predpoklady, ako by mali miesta vyzerať a ako by sme sa v nich mali správať. Hodnotu takejto architektúry značne determinuje jej náplň, program, zavedenie do užívania ako kultivovaného miestneho atraktora.