Výskum prostredníctvom tvorby

Vo všeobecnosti možno klasifikovať výskumnú metodológiu na tri druhy: „research for design/design research“ (v princípe proces stanovovania cieľov a dôvodov výskumu), „research about design“ (prieskum súčasného stavu poznania danej problematiky a potenciálnych možností jej rozvoja) a „research through/by design“ (ďalej RTD). Tá posledná, „výskum prostredníctvom tvorby“, predstavuje pomerne nový, avšak už osvedčený spôsob generovania potrebných spoľahlivých informácií. Tento prístup vychádza hlavne z premisy, že systémy, produkty a príbuzné služby by sa mali venovať problémom spoločnosti, s ohľadom na ten ktorý odbor, poskytujúci patrične vysoké možnosti využitia. Snaží sa teda viac reagovať na aktuálne ľudské potreby podporujúc multidisciplinárny prístup.

„Výskum prostredníctvom tvorby zlučuje inšpiráciu, inováciu a originálne myslenie, „design research“ kulminuje v akte kreativity, individuálnej snahe spočívajúcej na pojednaní medzi tvorbou a výskumom. Primárnym cieľom výskumu prostredníctvom tvorby je pochopiť, ako rôzne aspekty vedomia, teoretické aj aplikované, možno generovať a syntetizovať.“ (Maxe Fisher)

Súčasným cieľom výskumníkov v tejto oblasti je rozšíriť a formalizovať použitie RTD, ako výskumnej metódy, a lepšie pochopiť a dokumentovať poznatky získané touto metódou. K hlavným výhodám RTD patrí: využívanie konštrukčných a projektantských činností ako možnosti prístupu ku komplikovaným situáciám s nejasným, či dokonca protichodným programom činnosti, tlak na zameriavanie sa na výskum budúcnosti a etika tvorby. Ide o kanonický druh výskumnej aktivity istého procesu tvorby, využíva prístup humanitných a spoločenských vied a má rozsiahlejší záber v praxi ako len produkcia artefaktov, a to so zámerom podnietiť spoločenské zmeny. RTD tiež umožňuje výskumníkom ignorovať komerčné záležitosti v prospech zamerania sa na nové pochopenie technológie, respektíve výroby. K istým nevýhodám možno zaradiť trochu „romantický“ pohľad na tvorbu, priepasť medzi teóriou a praxou či nedostatok príkladov a kritických analýz, ktoré však možno časom preklenúť.

Aby sa metóda RTD stala uznávaným a „platným“ vedeckým prístupom, uvádza sa potreba systematického prístupu, rozvoja metodológie, zdokonalenia definujúcich poznatkov, smerníc a predpisov, respektíve odporúčaní, ako aj spôsobu vyhodnocovania výsledkov, rovnako i venovania pozornosti práci ostatných výskumných pracovníkov, hoci, „…ak niekto nevie odpoveď, potom všetky odpovede majú rovnakú hodnotu. Z toho vyplýva, že počiatočný bod riešenia každého problému je svojvoľný a v podstate nezávislý od úvah a riešení iných…“ (Ralph Knowles) Možno tvorbu vôbec nazvať výskumom? Paralely v tejto otázke hľadajú aj architekti. Marian Zervan v štúdii publikovanej v časopise Životné prostredie 4/2000 píše:

„… považujem architektúru, v jej najlepších výkonoch, predovšetkým za tvorbu, nie som si istý, či aj využívanie spomínaných logík povedie k systematizácii všeobecne prijímaných postupov vyvodzovania a zdôvodňovania…“

Zahŕňa architektúra, ako veda, viac štúdium jej tvorby, teda navrhovania, alebo samotných jej produktov? Architekt Peter Rickaby, tvrdí, že „stavebné vedné odbory zameriavajú množstvo detailných štúdií na materiály, stavebné prvky a systémy služieb, avšak zlyhávajú v pochopení, že celok je viac ako len súčet jeho jednotlivých komponentov. Architektonická veda by sa preto určite viac venovala histórii, atribútom a možnostiam stavieb ako systematickým interakciám foriem, štruktúr, služieb, prostredia a ľudí, aby ozrejmila proces tvorby, ako proces navrhovania sám osebe.“ Z pohľadu kombinácie architektonickej praxe a výskumného poradenstva sa zdá byť zrejmé, že architektúra, ako veda, musí nevyhnutne predovšetkým sama prispieť k svojmu rozvoju. A to nielen preto, že bez účasti tejto vedy sa úloha profesií v stavebnom priemysle „zmršťuje“ na exteriérové dekorovanie, zatiaľ čo špecialisti z iných disciplín preberajú väčšinu „skutočnej práce“ v tvorbe prostredia…

Architektonickým výskumom prostredníctvom tvorby sa – v spolupráci s viacerými medzinárodnými odborníkmi – začal zaoberať aj belgický profesor architektúry Johan Verbeke (Sint-Lucas School of Architecture). Spája skúsenosti z praxe i ateliérov, pozornosť sústreďuje na extrahovanie a rozvoj poznatkov z návrhových procesov, používa proces navrhovania ako výskumnú metódu. Napokon, architektúra je vedný odbor charakteristický holistickým multidisciplinárnym charakterom, je ovplyvňovaná poznatkami a metodológiou humanitných aj „exaktných“ vied, ale súčasne aj umením. Vyvíjaný program si kládol nasledujúce základné otázky: Čo je vlastne RTD? Ako môže tento prístup viesť k výskumnému projektu? Aký je kontext a aké sú požiadavky pre RTD? V prípravnej fáze projektu prebehli viaceré, prevažne neformálne, diskusie, ktorých predbežné závery boli následne implementované do vytvorenia školiaceho programu pre výskumníkov v ôsmich modulových variáciách: výskumná metodológia a komunikácia, poznatky, úvahy, rozpoznávanie znakov, konsolidácia skúseností, výskum zameraný na prax, dizajn a umenie, a PhD. v praxi. Každá pozostávala z dvojdňovej práce s istými vopred stanovenými teoretickými inštrukciami. Tri roky skúseností viedli k vytvoreniu niekoľkých spolupracujúcich skupín pracujúcich na rozvoji výskumu založeného na navrhovaní a praxi, ako metodológie i skúsenosti a poznatkov získaných z praxe, zvýšila sa účasť na medzinárodných konferenciách a rozbehlo sa viacero výskumných projektov zaoberajúcich sa touto problematikou.

Peter Krogh (Institute of Design, Aarhus School of Architecture) hovorí: „Použiť tvorbu ako prístup je voľba. Navrhovanie je jedinečný a disciplinárny prístup s vlastnými postupmi, ktorý prináša jedinečné výsledky.“ (2007) RTD charakterizuje ako kvalitatívny a otvorený hypotézam, praktický, úzko nadväzujúci na teóriu a naopak. N. Cross tvrdí, že „návrhové poznatky spočívajú v produkte”. Ako prostriedky RTD charakterizuje brainstorming, simulácie, vytváranie
prototypov, skice a podobne.

David V. Keyson a Miguel Bruns Alonso (ID StudioLab TU Delft) využívajú vo svojej prípadovej štúdii empirickú metódu RTD, ktorá je špecifi cká podporovaním potreby vytvoriť niekoľko testovateľných hypotéz (po sérii skúšobných prototypovo zameraných štúdií), ktoré sú potom začlenené do prevádzky a testované na cieľových používateľoch. Prístu stavia na kontextuálnych „vyšetrovacích“ metódach, ako mapovanie súvislostí, vedúcich k overiteľnému funkčnému prototypu, súčasne k rozširovaniu fundamentálnych poznatkov procesu tvorby.

Stále pomerne neznáma výskumná metóda „výskum prostredníctvom tvorby“ legitímne využíva metódy a procesy z tvorivej praxe, holistický prístup integrujúci poznatky a teórie z rôznych disciplín a svojou iteratívnosťou „prekoncipováva“ danú problematickú situáciu a jej preferovaný stav. V súčasnosti sa objavujú snahy o rozširovanie a formalizovanie tejto metódy, ako aj o pochopenie, ako je jej prostredníctvom generované poznanie či teória. Súčasní poprední výskumníci, napriek mnohým kritikám, veria, že RTD by mohla byť jedným z najdôležitejších príspevkov výskumných pracovníkov zaoberajúcich sa navrhovaním širšej vedeckej komunite. Do budúcnosti sa vynára potreba vytvoriť kritériá pre špecifikáciu vhodných prístupov a vyhodnocovanie kvality príspevkov (Zimmerman)…

Kľúčové slová: architektúra