Stredoeurópsky architekt z provincie

Košice žijú vlastným životom, nezávislým od bratislavského politicko-administratívneho centra. Mám pocit, že toto mesto na východe Slovenska so svojským kozmopolitným charakterom má kultúrne omnoho bližšie k Prahe či Budapešti ako k hlavnému mestu situovanému na západnej hranici krajiny. Aj dedičstvo bývalej monarchie akoby tu zostávalo dodnes živé a čitateľné v atmosfére mesta, v jeho obyvateľoch a architektúre. Tradičnán multikulturalita a náboženská diverzita Košíc, kde sa stretal svet maďarskej, nemeckej, slovenskej, rusínskej, židovskej a novšie aj českej komunity a rímskokatolícke, evangelikálne a pravoslávne kresťanstvo so židovstvom sa zachovali a určovali špecifi cký ráz mesta a jeho stavebnej kultúry aj po vzniku prvej československej republiky. Hospodárska konjunktúra mladého štátu, z ktorej profi toval aj východ Slovenska a k republike pripojená Podkarpatská Rus a prostredie plodnej multikultúrnej atmosféry Košíc ako metropoly regiónu umožnili vznik zaujímavých architektonických diel, bez ktorých by obraz modernej medzivojnovej architektúry nebol úplný. Navrhovali a realizovali ich nielen českí architekti, ktorí na východné Slovensko zamierili za pracovnými príležitosťami, ale aj viacerí domáci architekti a stavitelia nemeckého, maďarského či židovského pôvodu. Spomedzi nich osobitým štýlom a kvalitou diela vyniká architekt Ľudovít Oelschläger-Őry.

Osobnosť a dielo tohto pozoruhodného a „mimoriadne plodného architekta, ktorý svojským rukopisom patrí k najzaujímavejším osobnostiam košickej architektonickej scény medzivojnového obdobia s najpočetnejšie zastúpenými realizáciami“ si zvolili autori Adriana Priadková a Peter Pásztor za predmet niekoľkoročného výskumu, ktorý priniesol svoje plody v reprezentačnej monografii vydanej v závere roku 2012. Z publikácie môže čitateľ vycítiť úctu a obdiv, ba až citovú zainteresovanosť autorov voči architektovi, s ktorým ich spájajú nielen pracovné skúsenosti angažovaných lokálpatriotov participujúcich na propagácii či architektonickom zveľaďovaní milovaného mesta a národnostná príslušnosť jedného z autorov, ale aj niektoré rovnako zdieľané hodnoty a príbuznosti s architektovým dielom.

Publikáciu autori rozčlenili na tri časti: v predslove (s. 4 – 5) formulujú svoje hodnotové východiskové pozície, vyzdvihujúce architektúru „pozitívnej inakosti“, kvalitne zasadzujúcu diela do prostredia a so skvelými detailmi – kritériá, ktoré podľa nich príkladne napĺňajú práve diela architekta, ktoré „sú priam vzorovými príkladmi toho, s akou pokorou a nenásilnou eleganciou by mala vstupovať nová architektúra do historického prostredia, pričom Oelschlägerov architektonický jazyk je jasne čitateľný, neprehliadnuteľný a veľmi kultivovaný.“ (s. 5) Senzibilita najmä na tento aspekt architektúry, podmienená aj organickou orientáciou Petra Pásztora v jeho vlastnej architektonickej tvorbe, bola pravdepodobne rozhodujúcim impulzom predstaviť túto výnimočnú osobnosť Košíc „mestu a svetu“.

Text druhej, z hľadiska celkového hodnotenia, obsahovo ťažiskovej kapitoly Život a dielo (s. 6 – 59) oboznamuje čitateľa s osobným a pracovným životom architekta a jeho rodiny na pozadí spoločensko-politických pomerov jeho rodných Košíc, kde strávil najlepšie a najdôležitejšie roky tvorivého života. V tejto kapitole autori ponúkajú analýzu vývoja Oelschlägerovho architektonického jazyka, celkové hodnotenie a zaradenie jeho diela do kontextu vývoja modernej architektúry prvej polovice 20. storočia. Za fenomény, ktoré najviac determinovali jeho tvorbu, označili autori vplyv domácej maďarsky orientovanej architektúry Košíc, vplyv konzervatívnej budapeštianskej techniky sústreďujúcej sa na otázky materiálu a konštrukcie, vplyv secesnej a neskôr expresionistickej architektúry a permanentnú inklináciu architekta ku klasickej tradícii.

Tretia, čo do rozsahu, najväčšia časť pozostáva zo 47 samostatných medailónov realizovaných stavieb (s. 60 – 331). Texty doplňuje chronologický register prác (s. 332 – 335) a dve mapy s lokalizáciou realizovaných diel v rámci regiónu a mesta Košíc. Architekt Ľudovít Oelschläger-Őry (1896 – 1984) sa narodil v Košiciach v zámožnej nemeckej evanjelickej rodine. Študoval v Budapešti na Maďarskej kráľovskej technickej univerzite.

Po skončení štúdia v roku 1921 pracoval v projekčných kanceláriách v Berlíne, Mníchove a Stuttgarte, v roku 1923 v Budapešti. V roku 1924 si v Košiciach otvoril architektonickú kanceláriu, v ktorej projektoval až do núteného odchodu do Maďarska v roku 1945. Počas týchto rokov navrhol vyše 70 projektov v Košiciach, v Podkarpatskej Rusi a v ďalších slovenských mestách. Najznámejšie architektove diela stoja v Košiciach: komplex ortodoxnej synagógy a školy, kino Forum (Slovan), mestské kúpalisko, hasičská kasáreň, budova Obchodnej a priemyselnej komory, budova bývalého Českého konzulátu, zotavovňa na Bankove a ďalšie.

Medzivojnovú tvorbu architekta autori rozdelili na dve fázy, pričom prvú z hľadiska kvantity aj kvality považujú za bohatšiu prechádzajúcu zaujímavým vývinom a variáciami predfunkcionalistickej architektúry, inšpirovanej históriou v rôznom stvárnení, čo bolo Oelschlägerovi bytostne vlastné. Rané práce z dvadsiatych rokov charakterizujú ako „ monumentálnu, expresívno-puristickú architektúru s kubistickým detailom a zreteľne prítomným , originálne stvárnenými architektonickými prvkami prúdu art déco.“ (s. 40) Oelschläger postupne transformuje vplyv európskej moderny do smelých puristických, neskôr v polovici tridsiatych rokov už aj funkcionalistických kompozícií. „Koncept ‚organicky‘ formulovaného funkcionalizmu napokon opúšťa, prekvapujúc kvalitným dielom s elegantnou funkcionalistickou estetikou mestským letným kúpaliskom v Košiciach z rokov 1935 – 1936.“ (s. 42)

Sympatie autorov inklinujú k starším dielam z dvadsiatych rokov, keď architekt dozrel k svojskému štýlu. V rámci celkového hodnotenia defi nujú postavenie košického architekta v kontexte Košíc, Slovenska a niekdajšej Podkarpatskej Rusi ako výnimočné: „… v slovenskej architektúre medzivojnového obdobia nenachádzame veľa natoľko originálnych osobností, ktoré ‚by šli s prúdom‘ a predsa by z neho výrazne‚vytŕčali‘.“ (s. 49)

Pochváliť treba uvedenie množstva informácií získaných na základe podrobného štúdia archívnych materiálov a metódy „oral history“, v bohatom poznámkovom aparáte, dokresľujúcom pozadie vzniku diel a bohatú obrazovú prílohu. Kniha okrem aktuálnych fotografií (prevažujú fotografi e Alexandra Jirouška) obsahuje reprodukcie realizovaných aj nerealizovaných projektov architekta a dobových fotografií. Jedinečným a v súčasnej editorskej praxi na Slovensku nadštandardným je trojjazyčný slovensko-maďarsko-anglický text knihy, čo pomôže propagácii a uvoľneniu diela Oelschägera-Őryho a východoslovenskej moderny z pavučín provinčnosti a zaradenia regiónu do pravdivého obrazu dobovej stredoeurópskej kultúry prvej polovice 20. storočia.

V rámci objektívneho hodnotenia sa treba zmieniť aj o niektorých deficitoch monografie. Autorom akoby prílišný obdiv a úcta k Oelschlägerovi-Őrymu bránila v tom, aby dostatočne reflektovali niektoré kontroverzné aspekty jeho života a diela (nacionalistická orientácia, lavírovanie architektonického jazyka medzi historizmom a aktuálnymi trendmi, prispôsobovanie sa dobovému vkusu a aktuálnej politickej moci atď…). Osobnosť a dielo architekta pritom nastoľuje pred hodnotiteľom veľmi zaujímavé témy, ktorých potenciál zostal nevyužitý: vzťah centra a periférie, vzťah architektúry a politickej moci, polarity národného a kozmopolitného…

Lepšej orientácii čitateľa by z formálnej stránky pomohlo rozčlenenie textu kapitoly Život a dielo na menšie časti a jednoznačne opticky oddeliť nasledujúcu katalógovú časť s medailónmi realizovaných stavieb.

V kontexte zvýšeného záujem o štúdium medzivojnovej architektúry 20. storočia na východnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi predstavuje monografia, ktorá vznikla s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Maďarskej akadémie umení, významný príspevok do rekonštruovania obrazu východoslovenskej moderny v rokoch 1918 – 1946. Publikácia ovenčená výročnou cenou Martina Kusého 2013, je dôležitým článkom reťaze monografií o významných architektoch, ktorí formovali tvár modernej architektúry 20. storočia na Slovensku. Po Dušanovi Jurkovičovi Dany Bořutovej v roku 2010, Emilovi Bellušovi Matúša Dullu v roku 2011 a Ľudovítovi Oelschlägerovi-Őrym Adriany Priadkovej a Petra Pásztora v roku 2012, na koho sa môžeme tešiť v roku 2014?