Slovensko, alebo aký môže mať zmysel architektonická periféria?
Henrieta Moravčíková
Historik umenia Ján Bakoš charakterizuje Slovensko ako „križovatku kultúr“, ktorej zvláštnosťou je „ostré zrážanie sa intenzívnych, ale prchavých impulzov na jednej strane a dlhotrvajúcich až konzervatívnych tradícií“ na strane druhej. Pretavovanie „prchavých impulzov“ do podoby prijateľnej pre domáce prostredie, ich moderovanie, ba až deformácia charakterizuje slovenskú architektonickú scénu po celé 20. storočie. „Ostré vypäté pozície sa opúšťajú v mene hodnôt, ktoré sú v tomto prostredí dôležité“. Aké sú to hodnoty? Pravdepodobne ide najmä o praktickosť a elementárnu funkčnosť. Pragmatické riešenia sa tu oddávna tešia obľube. So záľubou v praktických, často zjednodušených riešeniach úzko súvisí aj pomerne zložitý vzťah medzi architektom a klientom. Charakteristickou črtou slovenskej architektúry je aj neustála snaha prekonať pocit zaostávania a menejcennosti vo vzťahu k vyspelejším, najmä západným susedom. Polarita, ktorú spôsobuje permanentná polemika medzi na Západ orientovanými „novátormi“ a na lokálne tradície sústredenými „konzervatívcami“ by tak mohla predstavovať tretiu dôležitú vlastnosť lokálnej architektonickej scény. Spomínané črty slovenskej architektonickej scény nie sú ojedinelé a v určitých obmenách sa vyskytujú aj inde. Ich kombinácia však pravdepodobne predsa vytvára jedinečnosť miestnej scény. V snahe ilustrovať špecifický vnútorný mechanizmus fungovania miestnej architektonickej scény sa príspevok zameriava na výnimočné historické situácie, architektonické diela a texty charakterizujúce architektúru 20. storočia na Slovensku.
Má sa východoeurópska architektúra vyjadrovať? Periferialita a reprezentácia
Carmen Popescu
V roku 2006 vydalo vydavateľstvo University of Chicago Press ucelenú a bohato ilustrovanú štúdiu s názvom When buildings speak (Keď budovy hovoria). Jej autor Anthony Alofsin si zvolil tento metaforický názov pre „architektúru ako jazyk v habsburskej monarchii a v následnom období (1867 – 1933)”. Zaoberanie sa identitou ako metodologickým aspektom pri štúdiu architektúry v strednej a východnej Európe nie je novým prístupom. Už Friederich Achleitner a Ákos Moravanszky preskúmavali túto problematiku vo viacerých svojich prácach. V Alofsinovej publikácii však zaujme aspekt, ako sa „zmysluplnosť“ mení na rozhodujúcu koncepciu pri dekódovaní v architektúre, ktorá má len „obmedzenú schopnosť k nám prehovoriť dnes“. Pri prekladaní trópu herderiánskych národných teórií, že každá národná kultúra sa zakladá na špecifickom jazyku, sa Alofsinovi podarilo predstaviť západnému čitateľovi do značnej miery neznámu architektúru strednej Európy a súčasne potvrdiť jej marginálnu pozíciu, ktorá opätovne potrebuje na jej správne porozumenie kód. S touto zložitou problematikou sa stretávali generácie architektov aj ideológov z východnej Európy, ktorých záujmom bolo (zmysluplné) zaradenie ich národa na geopolitickej mape. Tento príspevok sa bližšie zameria na problematiku, aký výrazný vplyv mali „naratívne taktiky“ na architektúru a následne na jej historiografiu vo východnej Európe. Preskúma „zmysluplnú“ architektúru s dôrazom na problematiku identity a identifikácie. Obdobie socializmu je tu použité ako protipól, bez ignorovania dôležitosti architektúry tohto obdobia v historickom vývoji. Budem overovať aplikovateľnosť koncepcií ako „zmysluplnosť“ mimo zaužívanej teritoriality identity. A napokon mám v úmysle analyzovať, ktoré nástroje historiografie sú najvhodnejšie pre potreby výskumu východoeurópskej architektúry.
Nedokončené modernizácie: Rekonštrukcia dejín architektúry socialistickej Juhoslávie
Maroje Mrduljaš, Vladimir Kulić, Jelica Jovanović
Predstavujeme regionálny projekt Nedokončené modernizácie – medzi utópiou a pragmatizmom: Architektúra a urbanizmus v bývalej Juhoslávii a v následníckych štátoch, ktorý realizovala skupina výskumníkov zo Slovinska, z Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, zo Srbska a z Macedónska v rokoch 2010 – 2012. Zdôrazňuje potrebu rekonštrukcie spoločných dejín architektúry v širšom regióne strednej a východnej Európy. Pod vplyvom kolapsu socialistického štátu mala história architektúry v Juhoslávii podobný osud ako v rakúskouhorskej monarchii – inom multinárodnom zoskupení v tomto regióne, ktoré sa rozpadlo, a to jej rozdelením podľa nových národných hraníc. Obdobne ako rakúsko-uhorská monarchia bola Juhoslávia polycentrickým štátom. Federálne usporiadanie štátu a programová emancipácia participujúcich etnických skupín vyústili do zreteľne odlíšených architektonických kultúr, hoci pod spoločným politicko-ekonomickým systémom v každej z republík a v rámci jednotnej spoločenskej ideológie. Tieto rôznorodé kultúry na malom území boli kontinuálne konfrontované výmenami informácií s medzinárodnými centrami architektúry. Výsledkom toho bola architektúra reflektujúca tak lokálne, ako aj globálne tendencie. Túto problematiku bude ešte potrebné kriticky začleniť do dejín modernej architektúry s využitím nových analytických a interpretačných nástrojov. Napriek skutočnosti, že po druhej svetovej vojne pozostávala stredná a východná Európa z nezávislých štátov so svojou vlastnou kultúrnou identitou, väčšina z nich mala socialistické zriadenie, čím sa v nich vynára podobný okruh otázok, aké sú formulované v projekte Nedokončené modernizácie. Ponúkame tento projekt ako možný model skúmania danej problematiky.
Problematika písania dejín modernej rumunskej architektúry
Ana Maria Zahariade
Architektonická história sa začala v Rumunsku systematicky zaznamenávať v prvej polovici 20. storočia. Prvá generácia historikov architektúry bola ovplyvnená etosom (a chimérami) výraznej modernizácie konca 19. storočia, čo so sebou prinieslo špecifiká, rozpoluplnosť a výkyvy tohto procesu. Ich záznamy mali nekriticky deskriptívny charakter zameraný na objekty a štýly s dôrazom na estetičnosť , vyhýbajúc sa sociálnym a politickým aspektom. Až na pár výnimiek sa jednalo o sebestredné architektonické záznamy izolované len v rozmedzí národných hraníc. Dokonca aj mladšia a krehkejšia história modernej architektúry pridala svoje vlastné problematické aspekty. Komunizmus, ako ďalší príklad modernizácie, rozdelil dejiny architektúry na dve časti, ktoré boli predurčené na hlbšiu izoláciu. Prvé medzivojnové obdobie, ktoré režim zatemňoval, je v súčasnosti idealizované a znovu výrazne prezentované. Druhé komunistické obdobie, ktoré bolo vo svojom čase glorifikované a po 1989 obchádzané, je ešte problematickejšie, nakoľko zahŕňa neobjektívne a nespoľahlivé záznamy, či úsilie zaznamenávať dejiny s dôrazom na ideológiu. V súčasnosti je výskum skôr záležitosťou individuálnej snahy zopár bádateľov, ktorí sú naklonení rôznym tematikám. Záujem o túto problematiku má narastajúcu tendenciu, avšak dejiny ešte čakajú nato, aby boli (pre)písané a prekonali zdedený „izolacionizmus“. Vychádzajúc z danej situácie som sa rozhodla prejsť nedávnu histografiu rumunskej architektúry a preskúmať jej úskalia pri interpretácii a usporiadaní faktov. Diskusie s historikmi zo strednej a východnej Európy, ktorí sa pravdepodobne stretávajú s obdobnými problémami, by mohol vytvoriť spoločný kritický nástroj pre lepší pohľad na význam lokálneho v porovnaní s nadnárodným.
Michal Milan Harminc – staviteľ a architekt v stredoeurópskom priestore: Špecifiká osobnostnej historiografie architektúry
Jana Pohaničová, Peter Buday
Osobitý fenomén stredoeurópskej historiografie architektúry predstavujú architekti a stavitelia pôsobiaci na území Rakúsko-Uhorska a jeho nástupníckych štátov na konci 19. a v prvých desaťročiach 20. storočia. Skúmanie ich života a diela je ťažké vzhľadom na veľký teritoriálny záber tvorby, keď sa ich pôsobiskom stala takmer celá stredná Európa a nezriedka aj ďalšie štáty. Z tohto pohľadu sa zaujímavou témou pre výskum javí osobnosť staviteľa, architekta Michala Milana Harminca (1869 – 1964), ktorý patrí k nestorom slovenskej architektúry. Je označovaný ako architekt dvoch storočí a bravúrny eklektik s nesmierne širokou štýlovou a typologickou škálou tvorby. V jeho diele sa snúbi dedičstvo historických slohov a podnety moderny aj funkcionalizmu, keď impozantných takmer 300 realizovaných stavieb na území bývalého Rakúsko-Uhorska, neskôr Československa (v súčasnosti Slovenská republika) či na pôde nástupníckych štátov – v Maďarsku, v Srbsku, v Rumunsku, ale aj na Ukrajine ho v rokoch 1887 – 1951 súčasne radí k najproduktívnejším architektom nielen na Slovensku, ale aj v stredoeurópskom priestore. Bádanie slovenských historiografov architektúry v rámci grantových projektov a monografických prác na pôde FA STU v Bratislave prinieslo v poslednom čase viaceré nové poznatky týkajúce sa Harmincovho diela na území Slovenska. Raná – tzv. budapeštianska fáza tvorby zahŕňa však aj diela v okolitých krajinách. Preto potenciálna kooperácia na tejto téme najmä na poli archívneho aj terénneho výskumu predstavuje zaujímavý vklad do stredoeurópskej historiografie architektúry s cieľom rozširovať poznatky o významných osobnostiach architektonickej scény minulých storočí. Tie budú slúžiť v konečnom dôsledku aj ako východisko pre pamiatkovú ochranu kľúčových diel architekta z pohľadu uchovania nášho aj európskeho kultúrneho dedičstva.
Architektonický a materiálový výskum Behrensovej synagógy v Žiline
Peter Szalay, Magdaléna Kvasnicová
Príspevok uvádza aktuálne výsledky architektonického a reštaurátorského výskumu neologickej synagógy v Žiline, dielo svetoznámeho nemeckého architekta Petra Behrensa. Prebiehajúci výskum je súčasťou projektu konzervácie a obnovy, na ktorom spolupracuje niekoľko špecialistov z oblasti výskumu historického dedičstva z akademických inštitúcií (Fakulta architektúry Slovenskej technickej univerzity, Ústav stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied a Katedra reštaurovania Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave) s občianskym združením „Truc sphérique“ v Žiline. Cieľom organizácie, iniciátora a investora pamiatkovej obnovy je konverzia synagógy na výstavný priestor typu „Kunsthalle“. Ako členovia výskumného kolektívu prezentujeme nielen výskum architektonických a historických „vrstiev“, ale celú koncepciu a stratégiu ochrany a prezentácie hodnôt architektúry synagógy ako celku. Hlavnou témou príspevku je prispieť do diskusie o otázkach možností a obmedzení reštaurovania a prezentácie architektúry moderného hnutia, ktorého je Behrensova synagóga výnimočným príkladom.
Dochutenie gulášu zvaného komunizmus: Prístupy k modernej architektúre raného obdobia kádárovskej éry v Maďarsku (1957 – 1963)
Mariann Simon
V druhej polovici päťdesiatych rokov 20. storočia, po krátkom, ale pôsobivom období socialistického realizmu, sa maďarská architektúra vrátila k modernizmu. V dôsledku toho architekti museli reinterpretovať starú kultúrnu požiadavku „socialistického v obsahu a národného vo forme”, čo zdôrazňovala politika a svoj vzťah k modernizmu museli definovať v rámci tejto požiadavky. Keď v roku 1954 Chruščov oznámil potrebu zmeny v architektúre, o modernizme hovoril takto: zdôraznil silu techniky ako prostriedku industrializácie, prefabrikácie a štandardizácie. Maďarskí architekti, ktorí takisto oslavovali modernú techniku, sa nesústredili na množstvo, ale na otázku národných znakov modernej architektúry, na „pokrokové” tradície a na to, či sa mali, alebo nemali prispôsobovať tomuto trendu. V období dočasnej politickej neistoty a prejavov zmierňovania napätia sa prijímali aj riadené diskusie. Štúdia skúma súčasné diskusie na túto tému na úrovni politickej, profesionálnej a verejnej a analyzuje niektoré stavby a ich kritiky. Napokon uvádza niektoré možné interpretácie vedúcich názorov: 1. boli pokusom o vyrovnanie sa so súčasnou západnou modernou architektúrou, 2. boli v istom zmysle odporom k univerzalizačným tendenciám modernej architektúry alebo 3. ich môžeme vyhodnotiť ako „situovaný modernizmus”, alebo ako „alternatívny modernizmus”, zrodený na periférii?
Vízie anarchického priestoru v estónskej architektúre osemdesiatych rokov 20. storočia a umenie performance
Ingrid Ruudi
V druhej polovici osemdesiatych rokov 20. storočia sa Estónska architektúra a umelecká scéna transformovali pod vplyvom nového radikálneho interdisciplinárneho zoskupenia nazvaného Skupina T (Rühm T). Toto pomerne voľné zoskupenie tvorivých intelektuálov viedli traja mladí architekti: Raoul Kurvitz, Urmas Muru a Peeter Pere, ktorí denne pracovali na Estónskom priemyselnom projekte (Estonian Industrial Project). Toto najmenej nápadité miesto pre architektonické navrhovanie zmenili na vysoko expresívne architektonické kresby stanovujúc si ciele v manifeste Technodelický expresionizmus (Technodelic Expressionism); vytvorili neoexpresionistické maľby a uviedli spôsob ritualistickej mystifikovanej interpretačnej praxe. Tvorivá inšpirácia vychádzala z takých rôznorodých zdrojov, ako boli Bataille, Nietzsche a novoprichádzajúce post-štrukturalistické teórie na jednej strane a na druhej strane vzťahy k punk rock a neskoršiemu techno na hudobnej scéne. Z tohto bohatého zdroja materiálu sa primárne zaoberám problémom konštruovania alternatívnej verejnej sféry v interakcii s koncepčnou architektúrou a jej interpretáciou. V sovietskej socio-politickej atmosfére v polovici osemdesiatych rokov, presvedčivo opísanej Alexeiom Yurchakom, odolávanie dominantnej vláde bolo obsiahnuté ako pravidlo. Ale zatiaľ čo v Estónsku toto takisto predstavovalo silnú národnú tendenciu s úsilím znova získať nezávislosť, Skupina T bola výnimočná tým, že bola kritická k obom. Keďže v jednom z ich raných predstavení Disciplína a anarchia (Discipline and anarchy) odmietajú akýkoľvek svet, založený na tvrdých a stabilných nosičoch moci uznávajúc nevyhnutnosť antagonizmu. Keďže architektúra vo svojich základoch je produktívna (a tým riadiaci) činiteľ, neostáva nič iné, ako ísť proti architektúre. V praxi tohto zoskupenia (Skupina T) toto znamenalo kreslenie expresionistickej architektúry, ktorá odhaľuje samú seba ako prázdnu masku bez akéhokoľvek skutočného interiéru; a javiskové predstavenia, ktoré smerujú k priestoru pred podstatou, pred významom. Todd May ukázal, že by mohlo byť miesto, kde sa anarchizmus a postštrukturalizmus zbiehajú, a zoskupenie Skupina T práve predstavovali také miesto.