Problematika písania dejín modernej rumunskej architektúry

ZHRNUTIE

Architektonická história sa začala v Rumunsku systematicky zaznamenávať v prvej polovici 20. storočia. Prvá generácia historikov architektúry bola ovplyvnená etosom (a chimérami) výraznej modernizácie konca 19. storočia, čo so sebou prinieslo špecifiká, rozpoluplnosť a výkyvy tohto procesu.  Ich záznamy mali nekriticky deskriptívny charakter zameraný na objekty a štýly s dôrazom na estetičnosť , vyhýbajúc sa sociálnym a politickým aspektom. Až na pár výnimiek sa jednalo o sebestredné architektonické záznamy  izolované len v rozmedzí národných hraníc.

Dokonca aj mladšia a krehkejšia história modernej architektúry pridala svoje vlastné problematické aspekty. Komunizmus, ako ďalší príklad modernizácie, rozdelil dejiny architektúry na dve časti, ktoré boli predurčené na hlbšiu izoláciu. Prvé medzivojnové obdobie, ktoré režim zatemňoval, je v súčasnosti idealizované a znovu výrazne prezentované. Druhé komunistické obdobie, ktoré bolo vo svojom čase glorifikované a po 1989 obchádzané, je ešte  problematickejšie, nakoľko zahŕňa neobjektívne a nespoľahlivé záznamy, či úsilie zaznamenávať dejiny s dôrazom na ideológiu. V súčasnosti je výskum skôr záležitosťou individuálnej snahy zopár bádateľov, ktorí sú naklonení rôznym tematikám. Záujem o túto problematiku má narastajúcu tendenciu, avšak dejiny ešte čakajú nato, aby boli (pre)písané a prekonali zdedený „izolacionizmus“.

Vychádzajúc z danej situácie som sa rozhodla prejsť nedávnu histografiu rumunskej architektúry a preskúmať jej úskalia pri interpretácii a usporiadaní faktov. Diskusie s historikmi zo strednej a východnej Európy, ktorí sa pravdepodobne stretávajú s obdobnými problémami, by mohol vytvoriť spoločný kritický nástroj pre lepší pohľad na význam lokálneho v porovnaní s nadnárodným.