O knihe Slovenská ľudová architektúra

Vo februári 2013 sa po prezentácií na SAS v Bratislave dostala do rúk odbornej i odborno-populárnej čitateľskej verejnosti publikácia: Slovenská ľudová architektúra od teoretičky a historičky v odbore architektúra profesorky Janky Krivošovej. Absencia sumarizácie ľudovej architektúry na Slovensku, túžba po knižnej paralele Menclovej Lidovej architektury alebo Vydrovej Ľudovej architektúry na Slovensku, bola zaiste podnetom pre zrod takejto vzácnej publikácie.

Autorka už v úvode pripomína nečakaný úspech Všeobecnej zemskej jubilejnej výstavy v Prahe v roku 1891, vyzdvihnutie ľudovej tvorby a umeleckého cítenia prostredníctvom folklóru. Prvé kapitoly načrtávajú historický rámec ľudovej tvorby a uvádzajú aj základné urbanistické zoskupenia vidieckych sídiel na Slovensku. Význam vplyvu na osvetu ľudovej architektúry a inšpirácie pre vlastnú tvorbu mal na prelome 19. a 20. storočia architekt Dušan Jurkovič. Na Národopisnej výstave v Prahe v roku 1895 predstavil čičmiansky ľudový dom ako vzor a stopu ľudovej architektúry na Slovensku. Jeho vlastná tvorba je poznačená nielen secesiou, ale aj transformáciou princípov a motívov ľudovej architektúry. Autorka pripomína aj mnohých slovenských výtvarných umelcov (Ľ. Fulla, M. Benka, M. Laluha…) a fotografov (P. Socháň, M. Plicka…), ktorí boli fascinovaní ľudovými krojmi a zobrazili ich vo svojich dielach.

Jednotlivé kapitoly v knihe sú uvádzané básňami Milana Rúfusa. Tieto „brány“ k textom sú lyrickým vstupom do kapitol a nesú básnikov vzťah k vidieku i k tradičným hodnotám vidieckeho spôsobu života. Škoda, že sa básnikovo meno neuvádza pri každom úryvku, vyhlo by sa určitej neistote autorstva poéta. Tradičné hodnoty života, ako ich Janka Krivošová spomína vo venovaní publikácie svojím starým rodičom, sú tým krásnym dedičstvom, ktoré ľudová architektúra niesla z generácie na generáciu. Filozofi a a múdrosť vidieckeho človeka nebola len akousi teóriou, spájala celý život od budovania príbytku cez šitie krojov, remeslá až pieseň a z piesne k duchovnému rozmeru človeka.

Hospodárska usadlosť, ako ju autorka opisuje v tretej kapitole, je vlastne celý areál vidieckeho domu obytnej časti spojenej cez dvor so sústavou stavieb hospodárskeho rázu. Svedčí o maximálnej sebestačnosti života rodiny na dedine. Toto zoskupenie stavieb, ktoré sa spravidla pravidelne opakovalo, tvorilo akýsi základ celého usporiadania dediny.

Kapitola Obytný dom odkrýva dva základné typologické druhy ľudového domu: dvojpriestorový a trojpriestorový dom. Tieto priestorovo skromné príbytky boli väčšinou úzkou stranou orientované do ulice, tak vznikli hĺbkové dvorné trakty. Len rozptýlené osídlenie v Ždiari, ale aj hlinené domy z Podunajskej a Potiskej oblasti majú voľnejšiu skladbu a rozsiahlejšie dispozície. Skromné dispozície boli nanajvýš funkčné a súčasne vyžarovali krásu. Význam ohniska v kuchyni a pece v izbe dodnes pripomína dôraz na tepelnú pohodu v dome. Ako píše autorka: „Stôl bol najvýznamnejší predmet v izbe aj v celom dome.“ Túto istotu rodinných väzieb, premietnutú do srdca domu, prežívala vidiecka rodina pri každodennom spoločnom stolovaní.

Stavebné materiály: hlina, slama, nepálené tehly, pálené tehly, prútie, drevo a k nim stavebné techniky a konštrukčné princípy, detaily a ozdoby, dali základ stavebným prototypom ľudových domov a hospodárskych usadlostí s lokálnymi špecifikami pre jednotlivé oblasti Slovenska. Veľký význam šikmej strechy sedlovej alebo valbovej konštrukcie dodal výrazu domu tvaroslovnú krásu.

Jednotlivé názvy ďalších kapitol vedú čitateľa naprieč Slovenskom a jeho najtypickejšími regiónmi a regionálnymi typmi slovenskej ľudovej architektúry. Vzácne čiernobiele fotografie doplnené skicami a farebnou fotodokumentáciou vedú čitateľa juhom Slovenska: cez Podunajsko, Tekov, Hont, Horehronie, Novohrad, Gemer, Abov a Zemplín. Sever je zastúpený z východu na západ ako: Šariš, Spiš, Liptov, Orava a Kysuce. A samostatne je prezentované západné Slovensko, oblúkom cez: Turiec, Ponitrie, Považie, myjavsko – podbradliansku oblasť, malokarpatskú oblasť a Záhorie. Identita regiónov, príznačná pre slovenskú ľudovú architektúru, je signálom, ktorý pripomína, že architektúra by mala niekam a niekomu prináležať, mala by mať svoju výrazovú hodnotu spojenú s identifi káciou a lokalizáciou. Strata čitateľnosti súčasnej architektonickej tvorby, zvlášť v oblasti rodinných domov, v témach bývania a sídlenia, je prienikom z domáceho, lokálneho do univerzálneho, indiferentného sveta.

Samostatnú kapitolu tvoria technické pamiatky ľudovej architektúry: žarnovy, mlyny, sila vody v baniach, stupách, valchách, hámroch. Mlyny boli situované nielen v dedinách, ale aj v panských usadlostiach a v kláštoroch. Boli nenahraditeľné pri spracovaní obilia, pri príprave múky a následne i chlebíka. Vidiečania piekli chlieb spravidla raz do týždňa pre celú rodinu. Mlyny si stavali mlynári sami a ich konštrukciu navrhovali podľa kapacity vodného prúdu. Stavitelia mlynov tak s odvahou a zručnosťou dokázali prinútiť vodný živel „pracovať a neublížiť“. Ďalej to boli valchy na výrobu plátna, píly na spracovanie dreva, farbiarske dielne, mangle, kováčske vyhne, hámre, studne, lisovne. Zaujímavé sú aj oborohy a salaše s kolibami pre baču a s košiarmi pre ovce, ktoré sa počas leta premiestňovali za pastvou.

Život na tradičnej dedine bol namáhavý, ale ľudia žili sebestačne. Všetko si sami zhotovovali: výrobu látok, vlny, zhotovovanie a vyšívanie odevov, pečenie chleba. Pestovali ovocie, zeleninu, vinič, sami si všetko spracovali, chovali hospodárske zvieratá, spracúvali ich suroviny, obhospodarovali lúky, polia, lesy, pasienky. Obdivuhodný život, ktorý sa skúsenosťami z generácie na generáciu zachoval na našom území do prvej polovice 20. storočia.

Socializáciou dediny sa stratil kontakt vidiečanov s pôdou, s hospodárstvom, ostal osamelý dom a práca na družstve či vo fabrike. Prerušený kontakt tradičného spôsobu vidieckeho života sa rýchlo premietol aj do vkusu a nevkusu výstavby rodinných domov so záhradkami, do kontrastu spoločného vlastníctva k súkromnému a k rýchlemu úpadku ľudovej kultúry a filozofie života. Začali odbúdať obytné drevenice, hospodárske stavby chátrali nevyužité a opovrhnuté v porovnaní s novou socialistickou zástavbou. Ostal len redukovaný folklór a spomienky v literatúre. Renesancia vidieckeho života v závere 20. a na začiatku 21. storočia síce priniesla očistenie estetických, architektonických a technických hodnôt vidieka na Slovensku, až na to, že ich prevažná hmotná podstata sa už v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia rozpadla.

V súčasnosti sú zachované len ojedinelé stopy vidieckych stavieb, fragmenty hospodárskych usadlostí, sakrálne stavby drevených kostolíkov a niektoré technické pamiatky. Vďaka múzeám v prírode, ako autorka v závere publikácie upozorňuje, môžeme ešte dnes ukážkovo sledovať život na tradičnej dedine. Múzeá v prírode, skanzeny sa do Európy rozšírili zo Švédska, a týmto spôsobom sa vytvorila prezentačná trvalá výstava „dediny“ vo voľnej prírode. Známe skanzeny Slovenska prezentuje autorka ako vyvrcholenie svojej publikácie s nostalgiou po ich stratenej reálnej podobe a lokalizácií v pôvodnom prostredí.

V závere publikácie dominuje kapitola Drevená sakrálna architektúra. Tu vyniká nádhera a poetickosť drevených kostolíkov a ich typické konfesné odlišnosti výskytu troch najvýznamnejších kresťanských náboženstiev na našom území: rímskokatolíckeho, evanjelického a gréckokatolíckeho vierovyznania. Najstaršie z nich sú z 15. storočia. Materiál severských krajín, drevo, a teda zrubová konštrukcia, a pokrytie strechy šindľom, dodávajú kostolom výnimočnú výrazovú charakteristiku. Interiér kostolov má tiež priznaný zrubový výraz. Pôsobí tajomne aj útulne súčasne. Najvýraznejšiu interiérovú výzdobu majú gréckokatolícke stavby s ikonostasom. Sakrálnosť stavieb vyjadruje v exteriéri predovšetkým strecha, respektíve sústava striech s prevýšením a veža, respektíve sústava veží. Stavby drevených kostolíkov sú dodnes symbolom najvyššej ľudovej staviteľskej zručnosti. Sú veľmi obľúbené, navštevujú a vyhľadávajú ich domáci aj zahraniční turisti.

Autorka pripomína aj význam diela prvého slovenského architekta Dušana Jurkoviča. Jeho rodinné korene, prostredie a kultúrno-duchovný kontext ich rodiny predurčili jeho profesnú dráhu a kultivovanosť architektonickej tvorby. Svoje inšpirácie čerpal Jurkovič nielen z európskeho umeleckého sveta, ale významne siahol do pokladnice ľudovej kultúry, architektúry, do poznania slovenského folklóru. Na Národopisnej výstave v Prahe v roku 1895 prezentoval nielen čičmiansky dom, ale aj jeho obyvateľov v krojoch. Táto úspešná expozícia podmienila aj ďalšie stopy ľudovej architektúry v jeho tvorbe: Poustevny, Luhačovice, Skalica, cintoríny padlých vojakov…nesú transformované znaky slovenskej ľudovej architektúry. Autorka výstižne vyzdvihuje jeho majestátne práce: „Dušan Jurkovič dokázal aj kolegom architektom, že drevo nedehonestuje ani stavbu, ani jej tvorcu. Ukázal, aké obrovské možnosti ponúka tento stavebný materiál. Jurkovič totiž nezanedbal ani jediný detail, všimol si a zdokonalil každú maličkosť. A tak vôbec nebolo náhodou ani komplimentom, ale presnou charakteristikou, že ho nazvali básnikom dreva.“

Súčasná doba už opäť volá po vidieckych stopách, turisti objavujú nielen historické jadrá miest, ale aj dávne vidiecke obydlia, zotrvávajú na agroturistických pobytoch, navštevujú farmy, skanzeny, zoskupenia dedinských dvorov, vyhľadávajú lokality drevených kostolíkov. Nielen turisti, ale aj domáci obyvatelia by radi bývali alebo víkendovali v tradičnom dedinskom dome. Ekologicky šetrné domy, úspory energií, jednoduché koncepty domov z prírodných materiálov, to všetko sú signály dneška po stopách tradičnej dediny. A ako autorka uzatvára, nové architektonické impulzy dnešnej doby sú síce rozmanité, ale ľudová architektúra ostáva „zdrojom nesmierneho inšpiratívneho bohatstva“. Takže nové architektonické generácie majú z čoho čerpať pre nové idey a transformácie vo svojich dielach.

Publikácia Janky Krivošovej obsažne, sviežo a dokumentačne i poeticky sumarizuje slovenskú ľudovú architektúru, čím významne prispieva k oživeniu jej dedičstva a k rozšíreniu kultúrneho povedomia s koreňmi folkóru a tradície slovenského vidieka.