Písať o architektúre: Moderné a/alebo totalitné

Ivan Siláči

Kniha Moderné a/alebo totalitné v architektúre 20. storočia na Slovensku je prvou publikáciou z koncepcie (Pre)myslieť architektúru. Pre mňa osobne je to knižná udalosť roka, lebo sa tiež venujem problematike architektúry 20. storočia. Táto práca nechce byť recenziou knihy, no súčasne by som sa rád opieral o fakty v nej, a na jej príklade načal diskusiu o knihách, ktoré píšu o architektúre skôr vo filozofickej a ideovej rovine. Mne osobne sú najbližšie tie, ktoré sa venujú architektúre 20. storočia a témam, ktoré rozoberajú vzťah politika – architektúra či idea – ideológia. Tieto knihy nadobúdajú v súčasnosti mimoriadnu dôležitosť, nakoľko neznalosť o témach, ktoré sa nás bytostne dotýkajú vedome ignorujeme či prehliadame. Napomáha tomu ikonoklazmus súčasnej spoločnosti a rovnako tak nezáujem širšieho spektra teoretikov a praktikov architektúry. Odmietajú akékoľvek hodnoty architektúry druhej polovice 20. storočia a slepo ju nálepkujú ako nevhodnú a hodnú opovrhnutia práve pre obdobie, v ktorom vznikli.

Architektúra ako časť umenia patrí k najprístupnejším a najmasovejším formám komunikácie a šírenia ideí v spoločnosti. Preto je prirodzené, že aj na Slovensku sa počas totalitných režimov používala architektúra ako spôsob demonštrácie sily a odhodlania spoločnosti. Samotný nástup moderny bol dosť neskorý, objavila sa uprostred hospodárskej krízy. Z toho môžeme odčítať, že ak v západnom svete bola moderna „novou ideou“, tak na Slovensku by som ju skôr označil za nevyhnutnosť. Hľadaním lacnejších materiálov, jednoduchších stavebných schém a postupov si moderna postupne získala obľubu tak medzi zadávateľmi aj medzi architektmi. Samostatnou kapitolou boli vládne a reprezentatívne budovy, pre ktoré bola skôr typická línia konzervatívneho chápania foriem.

Táto rozpoltenosť v architektúre je jasne čitateľná aj pri samotnom Emilovi Bellušovi, ktorý tesne pred vojnou dokončuje filiálku Československej obchodnej banky v Bratislave v jednoznačnom konzervatívnom monumentalizme. V rovnakom období však dokončuje aj automatický mlyn v Trnave, prísne funkcionalistické dielo. Takéto prelínanie či skôr paralelný vývoj dvoch protichodných smerov bolo zapríčinené aj tým, že na Slovensku neexistovala jasná formulácia národného štýlu. Slovensko kráčalo skôr cestou vyváženého systému avantgardných ozvien a totalitných indícií. Naša krajina síce pôsobila ako periféria architektonickej scény, no súčasne tak fungovala ako inkubátor rôznych podnetov, ktoré v ostatných západných aj východných vyhranených spoločnostiach nebol možný. O nástupe jednotného národného štýlu môžeme hovoriť až po druhej svetovej vojne, keď nastupuje socialistický realizmus – tzv. Sorela.

Socialistický realizmus na Slovensku sa opieral najmä o poznatky a východiská umenia, ktoré diktoval v tom období Sovietsky zväz. Pre každú krajinu sovietskeho bloku bol však špecifický a vždy vychádzal z národných tradícií.

Po smrti Stalina Sorela postupne strácala na sile a aj potrebou produkovania čoraz masovejšej výstavby sa od násilného prezdobovania budov ustupovalo. Nastúpila cesta pragmatickej výstavby – unifikácia, prefabrikáty a veľkorysé urbanistické zásahy do mestských štruktúr a vznik nových. Toto obdobie je signifikantné najmä výstavbou panelových sídlisk vo všetkých častiach našej krajiny. Súčasná spoločnosť, výrazne masírovaná médiami a vyjadreniami niektorých osobností označuje sídliská za socialistickú mašinériu na bývanie. Myslím, že v tomto máme my architekti ešte rezervy. Pretože je práve našou úlohou snažiť sa o zvrátenie tohto nezmyslu.

Ako najtypickejší príklad môžeme považovať pre sídlisko práve Petržalku. Koncom šesťdesiatych rokov bola vypísaná medzinárodná súťaž na riešenie južného bratislavského sektora. Táto súťaž je dodnes najväčšou a najhodnotnejšou urbanistickou súťažou u nás a zapojili sa do nej ateliéry z celého – aj západného sveta. Žiadny z návrhov napokon nebol vyhodnotený ako víťazný a výstupom zo súťaže bolo päť rovnocenných návrhov, ktoré mali dať základ návrhu budúceho sídliska. Aj napriek tomu, že odborná porota v návrhoch kritizovala práve tie, ktoré uvažovali s jednoznačnou hlavnou osou, dvojica Chovanec a Talaš s ňou vo svojom definitívnom návrhu uvažovali. Hlavná rozvojová mestská os Petržalkou napokon nebola zrealizovaná a je zaujímavé pozorovať, akým spôsobom sa táto mestská časť s daným faktom vyrovnala. Centrom Petržalky môžeme dnes nazvať Chorvátske rameno a priľahlé zelené plochy, ktoré sú hodne využívané najmä na rekreáciu a oddych. Urbanistický rozvoj a rozvoj služieb sa sústredí najmä na okraj súčasného sídliska. Pre mňa je zaujímavé pozorovať, ako si obyvatelia osvojili danosti a podmienky, ktoré takáto forma zástavby a organizácie priestorov ponúka a súčasne ma teší to, že aktívne reagujú na rôzne projekty, ktoré sa znova vracajú k myšlienke hlavnej dopravnej a rozvojovej osi stredom Petržalky. Sídlisko a jeho obyvatelia tento koncept jasne odmietli.

Popri dominujúcej panelovej výstavbe sa zdá, že v tomto období bola výstavba reprezentatívnych a spoločenských budov v úzadí. Môžeme hovoriť o pochybných kvalitách prefabrikovaných kultúrnych domoch v každej obci či unifikovanej školskej výstavbe, no na našom území nachádzame mimoriadne hodnotné artefakty aj z tejto oblasti výstavby. Obchodný dom Prior, Slovenský rozhlas, Most SNP či Pamätník SNP sú dôkazom, že obdobie, ktoré verejnosť spája najmä s panelákmi, malo dosť energie a odhodlania prinášať aj takéto veľké gestá verejných stavieb. Samozrejme, súviselo to aj s budovaním imidžu spoločnosti.

Ďalším extrémom, s ktorým som sa stretol, je názor architektky Topolčanskej, že obdobie socializmu prinieslo na Slovensku to najhodnotnejšie, čo z architektúry môžeme svetu ponúknuť. V tomto sa s ňou zrejme stotožňujem. Určite, stav mnohých budov z tohto obdobia je havarijný. No nemôžeme ich len preto slepo označiť za nevhodné či dokonca dehonestujúce naše mestá. Skôr s nimi musíme aktívne pracovať, no súčasne rešpektovať ich nesporné hodnoty v monumentalite a dokonalých technických a umeleckých detailoch.

Dovolím si uviesť príklad Kamenného námestia v Bratislave a budovy hotela Kyjev a obchodného domu Prior, v súčasnosti Tesco. Projekt architekta Ivana Matušíka, ktorý je vo všetkých smeroch mimoriadne odvážny a nadčasový, vniesol do historickej štruktúry mesta tri nové objemy, ktoré nahradili doterajšiu zástavbu. Súčasne vniesol do danej lokality ohromnú pridanú hodnotu – nové služby a obchody, ktoré moderné a rozvíjajúce sa mesto potrebovalo.

O architektonických a urbanistických kvalitách hovoriť nemusíme, ich kvality ocenilo mnoho teoretikov a architektov zo západných krajín a rovnako databáza DOCOMOMO ho v odkaze povojnovej architektúry na Slovensku radí na dôležité miesto. Z tohto dôvodu sa mi zdá nemysliteľné, čo i len uvažovať nad formou úprav územia, ktoré prezentovala dvojica architektov Siebert a Talaš. Absolútne potlačenie pôvodného konceptu do úzadia či jeho asanovanie a vytvorenie ohromného bloku hmoty, ktorá je pre danú lokalitu mimoriadne nevhodná.

Podobných situácií je na Slovensku naozaj dosť. Jedným z dôvodov tejto situácie je neschopnosť pamiatkarov stanoviť hodnoty daných stavieb či zón. Pre nich je jednoduché pracovať s tzv. „mŕtvou pamiatkou“, teda pamiatkou, ktorá dávno stratila svoj pôvodný účel, a preto jej vývoj môžeme považovať za ukončený. Pamiatky z čias socialistickej výstavby sú však živé a to vyvoláva v samotných pamiatkaroch strach. Na svoju obranu preto zaviedli akúsi dobu, keď čas overí použiteľnosť a opodstatnenosť pamiatkovej ochrany danej budovy. V praxi však daný model nefunguje.

Rostislav Švácha to nazýva „darwinistickým fatalizmom“, lebo tento spôsob popiera hlavný cieľ pamiatkovej ochrany – zachovať z určitého, dnes už uzavretého obdobia dostatočne reprezentatívnu vzorku. Zdržanlivý, ba až pasívny prístup pri ochrane pamiatok tohto obdobia znamená ochudobňovanie istej historickej vrstvy, ale súčasne aj ochudobnenie povedomia o minulosti, ktorá je neodmysliteľnou formou sebauvedomovania si spoločnosti. Martin Piaček v knihe Bod 0 dokonca hovorí, že „národná pamäť sa v súčasnosti na Slovensku scvrkáva na pamätníky“. Preto si myslím, že je nevyhnutné tento proces zvrátiť a začať si aktívne uvedomovať všetky súvislosti spojené s procesom vzniku daných stavieb, ale najmä, musíme v sebe prekonať istý blok, ktorý nám bráni tieto stavby naplno oceniť.

Písanie o architektúre, v tomto prípade o architektúre druhej polovice 20. storočia, môže a bude napomáhať k sebauvedomovaniu. Dokážeme pomenovať východiská, priebeh a dôsledky architektúr, ktoré vznikali v období pre nás takom kontroverznom. Už aj moja generácia má úplne iný vzťah k daným budovám, nehovoriac o generácií, ktorá vyrastá teraz. Preto ich ochranu považujem za nevyhnutnú, a to nielen pasívnu ochranu, ale aj aktívnu diskusiu v celospoločenskom rozsahu. V tomto ešte spomeniem príklad z Berlína, kde sa prejavila aj tzv. emočná stránka architektúry. Po rôznych návrhoch, že Berlínsky múr nahradí obrovské nákupné centrum, sa v celom Nemecku strhla spoločenská diskusia a odpor, kde Nemci všetkých vekových kategórií jasne odmietli snahu potrieť jednu etapu svojej histórie. Svedčí to o mimoriadnom vzťahu k vlastnej histórii, ktorá nám Slovákom tak chýba.

Kľúčové slová: architektúra, architekt, esej, študent, reflexia, totalita, písanie, moderný štýl