Editoriál

Henrieta Moravčíková

Teoretické myslenie a vedecké skúmanie v architektúre ostáva v našom prostredí stále na okraji záujmu architektov, ale aj samotného akademického prostredia. Mohli by sme polemizovať o tom, či ide o dôsledok hlbších spoločensko-historických daností, alebo skôr o reakciu na aktuálnu situáciu, v ktorej sa čoraz väčšmi zdôrazňuje úloha vysokej školy vychovať praktických architektov, schopných napĺňať požiadavky Európskej únie na výkon tohto povolania. Teoretické myslenie v oblasti architektúry sa tak dostalo do pozície, kde sa mu venujú len niekoľkí v slonovinovej veži vedy prežívajúci jedinci. Pre nich samotných to nie je pozícia nepríjemná. Práve naopak. Veď o pôžitkoch prameniacich z takého „bios theoretikos“ písal už Platón.

V situácii, keď sa čoraz častejšie tematizuje úloha architekta v spoločnosti, keď sa zdá, že opäť dochádza k zmene paradigmy a architekt hľadá nové možnosti svojho profesionálneho pôsobenia, je však teoretické myslenie aj v tomto odbore čoraz podstatnejšie či priam nevyhnutné. Architekt sa opäť, podobne ako jeho avantgardní predchodcovia, usiluje okrem navrhovania a stavania domov viac pôsobiť v spoločensky komplexnejšej úlohe. Chce byť akcelerátorom diania, nositeľom akcie smerujúcej k zmene prostredia.

Keď nemecká filozofka Hannah Arendt nastolila svoje delenie ľudských činností na prácu, tvorbu a konanie, dielo architekta uviedla ako charakteristický príklad „tvorby“, ľudskej činnosti, ktorej výsledkom sú kontúry nášho umelého sveta. Súčasne však na vrchol hierarchie ľudských aktivít postavila práve ničím nevynútené nezávislé „konanie“, ktoré považovala za najvyšší prejav slobodnej vôle. Nebolo by to však to pravé konanie, keby sa prejavovalo len na základe individuálnych popudov. Pre Arendtovú je konanie verejnou kategóriou, reflektuje záujem ľudského spoločenstva. Ako také je konanie nevyhnutne spojené s morálkou, ale aj s teoretickým myslením. Práve niekde tu, v spojení „tvorby“ rámca umelého sveta a „konania“ v prospech jeho obrany v zmysle záujmov celého ľudského spoločenstva by sme mohli pátrať aj po novej úlohe architekta. Architekt v takej pozícii však už nevystačí s praktickými zručnosťami, ale nevyhnutne potrebuje schopnosť teoreticky reflektovať realitu, rozoznať jej jedinečnosti i všeobecné zákonitosti, nevystačí s technickými normami, ale čoraz väčšmi bude potrebovať tie morálne normy.

Monotematické číslo časopisu ALFA, ktoré práve držíte v rukách, sústreďuje sériu príspevkov k teoretickému mysleniu v oblasti architektúry, urbanizmu a pamiatkovej obnovy. Ukazuje, akými smermi sa uberá aktuálne vedecké skúmanie poslucháčov doktorandského štúdia v odbore architektúra a urbanizmus na školách architektúry v Prahe, Brne a v Bratislave. Ide o výber z takmer šesťdesiatich príspevkov, ktoré v rámci výzvy česko-slovenskej vedeckej konferencie doktorandov posúdil vedecký výbor konferencie. Jednotliví autori a autorky predstavia svoje témy podrobnejšie v rámci vedeckej konferencie VEDA VO VÝSTAVBE, ktorá sa uskutoční na pôde Fakulty architektúry STU v Bratislave 13. septembra 2012.

Kľúčové slová: architektúra, editoriál, výskum, urbanizmus, FA STU, seminár doktorandov, doktorandské štúdium, ČVUT Praha, VUT Brno, veda v stavebníctve