Predchádzajúci rok 2019 bol pre časopis ALFA zlomový a my veríme, že tento bude tiež. Začal sa víziou migrácie do virtuálneho priestoru s cieľom zriadiť vlastnú internetovú stránku časopisu. Proces kreovania od myšlienky po realizáciu trval približne pol roka, od októbra 2019 sa časopis ALFA môže prezentovať online aj v zahraničí. V súčasnosti prebieha digitalizácia predchádzajúcich čísel (2010 – 2018), výzvou stále ostáva archivácia starších čísel na webe od založenia časopisu v roku 1997. Inovoval sa recenzný formulár, znížili sa ekonomické náklady.
Nový rok začíname opäť zmenami. Časopis ALFA pokračuje v digitalizácii, prestáva vychádzať v tlačenej podobe a transformuje sa na open-source periodikum prístupné všetkým nadšencom architektúry, urbanizmu, dizajnu a výskumu v týchto oblastiach. Preddefinovaná šablóna (template) distribuovaná autorom, podobne ako pri iných časopisoch, si kladie za cieľ znížiť najmä časové nároky na grafické spracovanie príspevkov. Samotná digitalizácia zase skráti čas potrebný na tlač a distribúciu časopisu. V súčasnosti sa čas stáva vzácnou komoditou, rýchlosť a dostupnosť informácií zasa kľúčovými. Ku skvalitneniu publikovaných príspevkov by mal prispieť prechod na dvoch recenzentov.
Keď už spomíname predsavzatia a výzvy, redakčná rada sa „pohráva“ s myšlienkou prechodu na anglickú verziu časopisu. Motivácií je viacero. Jazykom vedy je angličtina a ak je naším zámerom aj zvýšenie citovanosti našich prác, v konečnom dôsledku aj impact factor – IF časopisu ako jedného z kľúčových determinantov indexácie v relevantných časopiseckých databázach (SCOPUS, WoS), iná cesta nie je. Priznajme si, česko-slovensky hovoriace vedecké prostredie je primalé. Ambíciou nás všetkých by mala byť komparácia s medzinárodným prostredím, úsilie dať „svetu vedieť“ o výsledkoch svojej práce, zviditeľniť sa. Inak ako v anglickom jazyku to nedokážeme. K naplneniu tohto cieľa nás však čaká ešte dlhá cesta. V roku 2020 si ALFA vyskúša, či dokáže osloviť zahraničné vedecké prostredie, motivovať výskumníkov a doktorandov publikovať výsledky svojho výskumu na virtuálnych stránkach časopisu, ktorý zatiaľ nie je indexovaný.
Rok 2020 prináša skúšku nielen pre časopis, ale aj pre celú spoločnosť. V začiatku sa nijako nelíšil od tých predchádzajúcich a nik neočakával zásadné zmeny, či už v riadení štátu, alebo v zabehnutom „tradičnom“ fungovaní fakulty architektúry. Ciele a fahrplan na letný semester sa stanovili ešte pred vianočnými sviatkami, dolaďovali sa len maličkosti. Síce sme okrajovo evidovali šírenie akéhosi koronavírusu v Číne, no obrovská vzdialenosť od Slovenska zmierňovala naše prípadné obavy hneď v zárodku. A do toho ešte parlamentné voľby, boli iné starosti. Lenže všetko sa zmenilo vo februári tohto roku.
Vírus spôsobujúci ochorenie COVID-19 dorazil do Európy a zrazu sa objavil nielen v Taliansku, ale aj priamo za našimi hranicami, vzápätí aj u nás. Slovenská technická univerzita v Bratislave spolu s Univerzitou Komenského zareagovali ako prvé zo slovenských univerzít a zatvorili svoje brány už 8. 3. 2020. (Mimochodom, toto spojenectvo nás veľmi teší. Chceme veriť, že sa veľmi rýchlo prenesie aj do iných sfér spolupráce a neostane iba pri koordinovaní reštrikčných opatrení.) Nastala mimoriadna situácia, akú sme si dovtedy nevedeli predstaviť. Dúfali sme, že je to len na krátke obdobie. Predsa len, výučba musí pokračovať, zdvojnásobenie študijných ročníkov a počtu študentov v nadchádzajúcom letnom semestri by bolo fatálne nielen pre pedagógov, ale aj z pohľadu priestorového a technického zabezpečenia zo strany fakulty. Úľavy z nárokov na výstupy študentov sú možné len do istej miery, limituje nás akreditácia aj vnútorné predpisy univerzity.
No nestalo sa tak. Zmena, pomerne radikálna, nakoniec prišla. Ako sa však hovorí: „Všetko zlé je na niečo dobré!“
Ocitli sme sa v situácii, keď sa pedagógovia na fakulte s vysokým vekovým priemerom museli vyrovnať s dištančnou formou výučby v priebehu týždňa, naučiť sa ovládať aplikácie ako Hangouts Meet, JamBoard balíka GSuite či iné komunikačné online nástroje podporujúce vzdelávanie študentov. Zjednotenie všetkých zamestnancov a ich odhodlanie zabezpečiť výučbu v maximálnej a v čo najmenej obmedzenej miere nám dodali nádej a novú silu veriť, že univerzitné prostredie nie je „najkonzervatívnejším ohľadom vlastných záležitostí“, ako píše Clark Kerr. [1] Veľká vďaka patrí vám všetkým, pedagógovia a študenti, že ste sa nevzdali a prijali ste túto „hodenú rukavicu“!
Ak by sme mali hľadať niečo pozitívne v týchto neľahkých časoch, je to to, že stav, ktorý nastal systémom ad hoc, zároveň priniesol tlak na digitalizáciu výučby – bezkontaktnú komunikáciu so študentom, vytváranie databáz prednášok dostupných vo virtuálnom prostredí či záujem pedagógov o zvyšovanie IT zručností. Domnievame sa, že tieto „míľové“ pokroky v univerzitnom svete, aspoň na Slovensku, by sa nedosiahli ani vďaka zvýšenej dotácii zo štátneho / európskeho rozpočtu, ani vďaka snahe o motivovanie zamestnancov zo strany vedenia fakulty / univerzity.
Na záver si dovolíme použiť slová českého filozofa a ekonóma Tomáša Sedláčka: „Co kdyby nás místo viru biologického postihl globální vir počítačový? Co kdyby nás postihl podobnou hloubkou moderní vir digitální (hodný dvacátého prvního století) místo starověkého viru hmotného? Co kdyby se místo lidí nesměla hýbat data?“ [2] To by znamenalo kolaps internetu, kolaps dištančnej formy výučby, kolaps digitálnej ALFY.
Slová hodné zamyslenia.
Prajeme vám všetkým najmä pevné zdravie.
________________
[1] KERR, Clark.: The Uses of the University. Cambridge, MA : Harvard University Press, 2001. s. 75.
[2] Tomáš Sedláček sa na svojom facebookovom profile dňa 4. apríla 2020 zamýšľa v príspevku s názvom Středověký vir vs. digitální vir aneb Koronální výron.