Hospodárska kríza a permanentný pokles verejných investícií do oblastí málo atraktívnych pre vládnu moc, ako je kultúra, školstvo, verejný priestor či obnova pamiatok podmienili zmenu v správaní sa subjektov operujúcich v tomto marginalizovanom priestore. Tradičné postupy opierajúce sa o inštitucionálnu podporu zo strany štátu sa ukázali ako problematické, a to nielen kvôli nedostatku verejných finančných zdrojov, ale aj kvôli rigidným pravidlám reprezentovaným práve štátnymi inštitúciami. Na scénu preto nastupujú alternatívne stratégie, často generované prostredím aktivizmu, ktoré charakterizuje otvorený hybridný spôsob plánovania, financovania aj realizácie projektov. Potrebné profesionálne zázemie dávajú tomuto dynamickému procesu najmä mladí odborníci z akademického prostredia. Rad takých aktivistov pôsobí aj na Fakulte architektúry. Spomeňme aspoň Michala Ganobjaka a Vladimíra Haina a ich obnovu piešťanskej elektrárne, Ivana Siláčiho a jeho záchranu moderného súsošia v Lučenci, Michala Sládeka s jeho projektom na podporu bývania rómskej komunity, ale aj celý rad ďalších študentov architektúry a architektov, ktorí sa angažovali pri tvorbe už legendárnych mestských zásahov v Bratislave, Prešove, Košiciach či v Nitre. Všetkým týmto aktivitám pritom predchádzalo individuálne nadšenie a hlboký záujem o danú tému spojený so serióznym skúmaním a premýšľaním, ktoré napokon vyústilo do akcie, či už v podobe písania, architektonického navrhovania, alebo fyzickej realizácie diela.
Aj aktuálne číslo ALFA nám ukazuje, že architektonická profesia vstupuje čoraz väčšmi nielen do procesu vzniku architektúry, od iniciácie zámerov až po ich fyzickú realizáciu, ale aj do tvorby stratégií fungovania architektonického diela, jeho pretvárania a ochrany. Predpokladom takej angažovanosti je pritom dôverné poznanie situácie, jej vyhodnotenie a vyvíjanie možností jej riešenia, ktoré sa napokon môžu ukázať ako univerzálne platné. Taký postup súčasne nápadne pripomína štandardný výskum, a to napriek tomu, že architekti tento pojem nijako zvlášť neobľubujú. Autori a autorky nám v tomto čísle časopisu predstavujú čiastkové výsledky svojich výskumov týkajúce sa práve spomínaných marginalizovaných súčastí nášho prostredia, ako sú miesta nezávislej kultúry, industriálne dedičstvo, opustené vojenské areály či dedičstvo hromadnej bytovej výstavby. Viaceré z týchto prác sú už dokonca súčasťou prebiehajúcich alebo pripravovaných verejnoprospešných aktivít. Výskum priemyselnej architektúry Niny Bartošovej tvorí tiež platformu pre angažovanú ochranu tohto dedičstva. Lényiho výskum typológií a fungovania nezávislých kultúrnych centier nachádza praktické uplatnenie nielen pri formátovaní žilinskej Stanice Záriečie či aktuálne obnovovanej neologickej synagógy, ale aj v procese propagácie architektonického dedičstva Považskej Bystrice. Môže byť pritom poučením aj pre ďalších, ktorí sa angažujú v oblasti nezávislej kultúry. Takto orientovaný akademický výskum je nepochybne dobrou správou nielen pre slovenskú verejnosť, ale aj pre univerzitu, ktorá potrebuje spoločenskú angažovanosť rovnako ako kvalitný výskum.