Architektúra je napokon „slovo“. Tak. Alebo sic?
Keď som rozmýšľala, o čom písať tento editoriál, bola som v Ríme na stretnutí projektu COST (European Cooperation in Science and Techology). Tento európsky program kooperácie vedy a techniky sa prostredníctvom multidisciplinárnej spolupráce vedeckých tímov snaží o prelomy vo vývoji európskej vedy, vedúce k novým konceptom a produktom. Takáto spolupráca je predpokladom, že na témy riešené v úzko špecializovaných profesionálnych oblastiach sa otvoria nové pohľady. Môžeme ich otvárať aj na architektúru.
Nad ruinami rímskych fór som si uvedomila, že to, čo sprostredkuje ich architektúra svojou hmotnou prítomnosťou v súčasnosti, je len zlomok ich mnohorakej existencie v textoch, zobrazeniach či vo vedomí mnohých generácií.
Architektúra žije nielen svoj hmotný život, ale žije aj v slove. Slovo nám sprostredkuje informácie o architektúre – o tej, ktorá fyzicky jestvuje, ale aj o tej, ktorá ešte nevznikla a/alebo ostala len na papieri v projektoch a náčrtoch, či aj o tej, ktorá už zanikla. Slovo, informácia, obraz či vedomosť o architektúre je rovnako dôležitá ako jej tvorba a samotná stavba.
Píšme teda o architektúre, o tej súčasnej, aby mala aj ona svoju existenciu mnohovrstevnatú a pestrú, sprostredkujme minulosť, blízku i vzdialenú. Píšme aj o tom, čo už bolo raz napísané a interpretujme to znova a znova, veď dnes len málokto z nás si prečíta texty v gréčtine či v latinčine alebo v našom špecifickom prípade aj v maďarčine. Píšme aj po anglicky, slúži ako lingua franca dnešnej vedy, píšme s radosťou o nových poznatkoch a v súčasných kontextoch. Píšme, i keď pravdepodobne nie všetky texty sa nám vydaria, tak ako sa nám to niekedy stáva aj v architektonickej tvorbe.
Teším sa, že aj toto číslo ALFY prináša texty snažiace sa o vnútorné posolstvo slova o architektúre. Ich hodnota nie je ukrytá len v kóde ADF.