„Publish or perish (Publikuj alebo zahyň)“ je často vyslovovaná fráza v prostredí univerzít všade vo svete. Známy slogan sa objavil prvýkrát v roku 1932 [1] úplne mimo akademického kontextu a až neskôr sa udomácnil vo vysokoškolskom živote a doslova vo všetkých oblastiach bádania.
Výskumne orientované a tradičné univerzity sa silou-mocou snažia udržať až nezdravé aspekty akéhosi publikačného šialenstva so silnejúcou argumentáciou, že je potrebné publikovať výsledky výskumu a týmto spôsobom motivovať a podporovať v kariére najmä mladých začínajúcich akademikov, respektíve pedagógov. Neustále pritom zdôrazňujú potrebu nájsť rovnováhu medzi publikovaním, výskumom a pedagogickou činnosťou. Pravidelné a prestížne publikovanie sa chápe ako možnosť prezentovať pracovisko, výstupy výskumných projektov a najmä svoj vlastný vedeckovýskumný potenciál. Týmto sa však kolobeh nekončí, predstavuje len začiatok a mnohokrát aj podmienku na získanie ďalšieho grantu, dotácií, ďalších publikácií a stále dokola…Ak k tomu pridáme ešte akúsi pridanú hodnotu novodobého akademického „strašidla“ v podobe scientometrie, celý systém je ešte oveľa zložitejší.
Mnohé vedné disciplíny majú svoje vlastné časopisy, ktoré sú scientometricky významné a prestížne, viaceré z nich neprijímajú interdisciplinárne orientované príspevky a skôr sa uzatvárajú samy do seba. V duchu klientelizmu a protekcionárstva sú prijímané príspevky do časopisov vo „vyvolených“ databázach ako Current Contents, Web of Science, SCOPUS a najnovšie aj knihy v „renomovaných“ vydavateľstvách (Springer Verlag, Cambridge University Press, Kluwer, Routledge atď…)
Čoraz viac pociťujeme tlak a zároveň krutú odvrátenú tvár uvedeného hesla aj u nás. Je to pre nás úplne neznáme alebo sme sa len spoliehali na to, že my nebudeme tejto povinnosti vystavení. Často sme od našich zahraničných kolegov počúvali sťažnosti na komplikovanosť a až nemožnosť preraziť s článkom do dobre hodnoteného časopisu, na zdĺhavosť takéhoto publikačného procesu, na nerovnaký počet šancí a možností v rámci jednotlivých vedných disciplín atď. V kútiku duše sme ich ľutovali a považovali sme danú situáciu za neuveriteľne vzdialenú od našich každodenných problémov.
Ani sme sa nenazdali a neželaný fenomén „publish or perish“ sa udomácnil aj v našich povinnostiach. Prerastá do všetkých sfér súvisiacich s vysokoškolským pôsobením – spôsob financovania, kritériá pre habilitácie a inaugurácie, podmienka na získavanie grantov a podobne. Najviac sme to však pocítili pri ostatnej akreditácii.
Ako sa s touto novou situáciou vyrovnať – protestovať či oponovať, ignorovať či prehliadať? Bádanie, publikovanie a kariérny rast potrebuje univerzita pre svoje fungovanie ako soľ. K tomu ešte treba pridať získavanie dotácií a financií z grantov v nesmierne konkurenčnom medzinárodnom prostredí. Zachráni nás v tomto smere pripravovaná vynovená grantová schéma alebo Horizont 2020? Ako sa s touto situáciou vyrovnať a ako ju správne uchopiť?
Ak si skúsime zodpovedať uvedené otázky, tak sa dostaneme znova tam, kde som začala. A preto do tretice „Publish or perish“.
__________________
[1] Archibald Cary Coolidge: Life and Letters.