Editoriál

Robert Špaček

V ostatnom čase sa vyskytlo zopár aj keď nie nových, tak ustavične sa vracajúcich podnetov.

Jeden podnet poskytla diskusia o knihe Oxymoron & pleonazmus II, Monika Mitášová (Ed.) Knižka sa hlási k pokračovaniu, prevzala názov prvej z roku 2011. Výber zásadných textov vybraných autorov sa posunul na úroveň rozhovorov s nimi. Ale to nechajme bokom. Vzťah medzi kritickou a projektívnou teóriou je niečo, čím sa priebežne – intuitívne zaoberáme, žiaľ, nemáme vôľu a energiu účinne sa témou zaoberať a diskutovať o nadstavbe toho, čo robíme. Prezentácia knihy vytvorila motivačný podnet. Dobre navštívená akcia napokon kĺzala po povrchu, kto zo zúčastnených tú knižku aspoň zodpovedne prelistoval? Monika sa mohla urozprávať, ale v podstate nemala partnerov. Nebol som si dokonca istý, či celkom presne vieme, čo znamenajú už samotné pojmy oxymoron a pleonazmus.

Systémovo má teóriu architektúry na našej fakulte v náplni Ústav dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok, odtiaľto však zaznamenávame akosi málo výstupov. O tému teórie majú viac záujmu hosťujúci profesori, kolegovia z praxe ako „naši“ teoretici. Potom si uvoľnene poletujeme v priestore fikcií, že teória je všetko, čo nie je prax. Akýkoľvek text sme náchylní(?) považovať za teóriu. Posledný nech zhasne svetlo.

Druhý podnet dali texty uverejnené v ALFE 3/2013. Dve dobre postavené témy, dva dobre napísané príspevky. Ale… prečo pre belosť a obyčajnosť v architektúre je oblasťou skúmania len mimo (česko)slovenského priestoru? Prečo sa autorky, naše doktorandky, tak úzkostlivo vymedzujú proti čomukoľvek domácemu? Témy môžu byť exkluzívne, nemali by však byť spojené s dôslednou exklúziou domácich podnetov.

Vážené mladé vedkyne, možno máte pocit, že len vy poznáte zahraničné zdroje, ale aj my starší sem-tam, ako-tak ovládame aj nejaký ten cudzí jazyk a čítame pôvodné zdrojové texty. A podobne to bolo aj pred nami. Čo je pre vás nové, bolo už (s)poznané. Často sa pohybujete na úrovni všeobecného poznania, pocit exkluzívnosti je potom skôr úsmevný ako účinný. Biela bola aj naša architektonická moderna, banálne a obyčajné sa skvelým spôsobom deje aj dnes u nás. Pohŕdanie domácou scénou považujem za arogantné. Požičiam si argumenty z rozhovorov na túto tému s kolegom Kepplom. Milí naši doktorandi, nepodliehajte ilúzii, že vaše texty budú čítať a citovať zahraniční teoretici. Preukážte aspoň minimálnu úctu k výskumu a publikáciám našich výskumníkov, k tvorbe našich autorov, architektov. A nemajte pocit, že vašou dizertačnou prácou vyriešite zásadný problém, že zmeníte svet. Stačí, keď si splníte ambíciu prispieť k poznaniu. Dizertačné práce typu tej Louisa Victora de Broglie z roku 1924, ktorá napokon viedla k udeleniu Nobelovej ceny v roku 1929, sa dnes prakticky nevyskytujú. Jej príbeh si môžete prečítať napríklad v knižke Bülent Atalay: Matematika a Mona Lisa, Slovart 2007, začínajúc stranou 237. Pozrite si obhájené dizertačné práce vašich starších kolegov s podobnými témami, zistite, čo vyskúmali a pokojne nadviažte. Nezačínajte svoje dizertačné práce a publikácie v kontexte ich spracovania konštatovaniami, že ste prví, ktorí konečne v danej oblasti začínate skúmať. Väčšinou je to trápna nepravda. Publikujte, lebo znamenitosť existuje len na verejnosti a doprajte odlesk vlastnej znamenitosti aj starším kolegom, ktorých keď už necitujete, tak aspoň spomeňte, že o ich práci viete.

Mitášovej knižka tiež siahla po exkluzívnom prostredí, tu však prirodzene, autorka editorka je aktívnou účastníčkou tohto prostredia. Na medzinárodnej scéne sa pohybuje prirodzene ako partnerka autorov s vybudovaným renomé.

Tretí podnet. Vážené dámy, takmer pri všetkých kvalifikačných postupoch sa stretávam so zvláštnym úkazom. Mnohé z vás o sebe v napísaných prácach, aj pri prezentáciách vyhlasujete: som autor, som architekt…

Buďte, prosím, voči sebe korektné a vyhláste: som autorka… nenechajte sa pomýliť tým, že naše zákony sú miestami nedokonalé a poznajú len titul docent, profesor a podobne. Nemecký jazyk si princíp rovnosti osvojil do formy napríklad: „LehrerInnen“ namiesto „Lehrerinnen und Lehrer“, teda učiteľky a učitelia vyjadrené jedným slovom, ako uznanie princípu rodovej rovnosti. Slovenská gramatika podobným smerom zrejme nepôjde, doprajme si teda naše možnosti. Využite samozrejmý atribút slovenského jazyka – prechyľovanie – odvodzovanie ženských podstatných mien od mužských, buďte si vedomé svojej rodovej rovnosti. Kedysi úctivé oslovenie „pani doktor“ je dnes už len trápny archaizmus.

Pre pragmatičky jazyková poradňa:

… Dnes, keď už ženy vykonávajú takmer všetky povolania alebo funkcie, máme k mužským názvom aj ich ženské prechýlené podoby, napríklad: predsedníčka, starostka, advokátka, poslankyňa, premiérka, notárka, inžinierka, riaditeľka. Ak nejakú profesiu vykonáva (alebo funkciu zastáva) žena, je prirodzené používať jej pomenovanie v ženskom rode… http://jazykovaporadna.sme.sk/q/2057/#ixzz2mybGZFGy

Ak funkciu prezidenta obsadí žena, stane sa prezidentkou, ak je do funkcie rektora vymenovaná žena, stane sa rektorkou, žena vo funkcii ministra je ministerka, titul docent udelený žene z nej robí docentku atď.

Okrem iného je ROVNOSŤ medzi mužmi a ženami jednou zo základných hodnôt Európskej únie. Datuje sa už do roku 1957. Pozrite si napríklad stránku http://ec.europa.eu/justice/gender-equality/law/index_en.htm.

Môžeme siahnuť aj po Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948 (napr. http://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2012/01/UDHRvSVK.pdf ).

V našich podmienkach považujme vaše právo byť autorka, autorizovaná architektka… za základné právo opísané aj v druhej hlave Ústavy SR. My muži sa tešíme, že máme kolegyne v pozíciách: dekanka, profesorka, vedúca ústavu, docentka… neoberajte nás vy samy od seba o toto potešenie.

Kľúčové slová: editoriál, publikovanie, autor, autorka, citovanie, rodová rovnosť, pokora, stimul