Myslím na meno tejto školy, Fakulty architektúry STU v Bratislave. Aj tento časopis je iniciatívou to meno znova formulovať, prekladať a zapisovať. Od svojho návratu zo štúdia v zahraničí sa neviem zbaviť dvojitého pohľadu na našu školu, fakultu, na ktorej som sama kedysi získala univerzitné vzdelanie a teraz v ňom externe podporujem mladších budúcich architektov. Na rozdiel od väčšiny dnešných študentov Fakulty architektúry STU som cele šesťročné štúdium absolvovala zviazaná so školou v Bratislave, čo je dnes už asi známka buď veľkej spokojnosti s miestom, kde človek študuje, alebo až prílišnej pasivity, absencie zvedavosti, ako sa vzdeláva v architektúre inde. Žiadne programy Erasmus pred vstupom Slovenska do Európskej únie pre nás ešte neboli garantované a všetky štipendiá na svoje pobyty som musela ustáť v medzinárodných konkurzoch na ambasádach či priamo na zahraničnej univerzite. Bolo to až v priebehu doktorandského štúdia, keď sa mi podarilo začať hľadať väčšiu motiváciu a unikať na postgraduálne štúdium inde. Kratší pobyt v Rotterdame a neskôr niekoľkoročný v Barcelone mi už navždy vzali možnosť vidieť túto fakultu už len zvnútra, zblízka. Obrala ma o istoty, ktoré som si o tejto škole niesla so sebou von. Skúsenosť vôbec nie je vždy ľahko prenosná naspäť do bodu, odkiaľ študent či architekt vyjde. Tou stratou pohľadu, ktorý je naklonený mať pochopenie pre problémy tradične zviazané s domácou školou, s touto architektonickou scénou, som súčasne prišla o schopnosť byť v koži tých, ktorí touto peripetiou neprešli a majú právo zotrvávať vo svojich istotách. Byť už navždy jednou nohou v inom prostredí a tou druhou sa snažiť udržať pozíciu v tom lokálnom je prekážkou na úplné pochopenie pohľadu druhých na súčasný stav tejto školy. Najmä tých, ktorých prácu vykonanú na škole si vážim už od čias, keď vzdelávali mňa a pritom aj s mnohými z nich mávam k problémom tejto školy veľmi rozdielny postoj.
Stereotypy postupov, ktoré škola používa rovnako pri výbere tímu pedagógov ako pri výbere zadaní ateliérov, sú pre mňa ľahšie predmetom kritického pohľadu práve preto, že som mala možnosť zažiť podobné pedagogické osobnosti v omnoho otvorenejšom systéme univerzitného školstva – a to na školách s rovnakým technickým zameraním a dokonca dlhšou tradíciou, ktorá vždy zvádza k istému konzervativizmu. Všade tam som, naopak, bola vtiahnutá do nekonzervatívnych štruktúr vždy závislých od osobných koncepcií výučby predmetov (rovnako teoretických ako ateliérov), ktoré si každý z pedagógov dobrovoľne ako otázku vlastnej prestíže vždy rád konfrontoval pohľadmi kritikov zvonka, a tak budoval meno svojho ateliéru, ústavu či celej školy. Pozícia vedúcich ateliérov a ústavov, ktorá by bola výsledkom svedomitého hľadania takýchto osobností medzi architektmi na škole aj v praxi ochotných a otvorených verejne predniesť svoje projekty, knihy, súťaže a filozofiu výučby, by bola natoľko silná, aby akýmikoľvek štruktúrami konzervativizmu a zotrvačnosti terajšej Fakulty architektúry STU zatriasla a z anonymity a zotrvačnosti ich vyslobodila. Stretávam a učím na škole rovnako študentov zo zahraničných škôl, ako aj tých, čo sa rozhodli študovať u nás trvalo. Tí hosťujúci o našej škole veľa nevedia, pozorujú a zisťujú, aká škola to vlastne sme, nemá svoje vyhranené meno, ktoré by ju – ako školy v Prahe, Liberci či Budapešti – niečím špecifickým charakterizovali. Tí lokálni bývajú často skeptickí, že by sa tak ešte počas ich štúdia mohlo stať. Myslím, že áno. Ten optimizmus som si sem totiž tiež priniesla z tej diaľky.