Máme za sebou zase jeden dekádový míľnik. Tridsať rokov relatívne hladkej životnej kontinuity sme v moderných dejinách na Slovensku nezažili. Tridsaťročný človek je dávno dospelý, no demokracia nemusí dospieť vôbec, tá naša je v permanentnej puberte. Akademická sloboda je na tom hádam lepšie, upratujeme si sami (ako-tak). Stojí za úvahu, či a čo sme v priebehu uplynulých tridsiatich rokov skúmali inak a či sme to tiež inak publikovali v porovnaní s časmi „predtým“.
S prednovembrovou dobou spájame rôzne spomienky. Od neadekvátneho spomienkového optimizmu – boli sme mladí – až po démonizovanie v podstate obdobia nášho detstva a mladosti. Jedni žili a žijú v stave osobnej integrity a vnútornej slobody bez ohľadu na spoločenský systém, iní sú priebežne zmietaní vonkajšími okolnosťami. Pre niekoho je sloboda hardvér, pre iného softvér, pre ďalšieho marketing.
Rozmýšľanie nemožno zakázať, a tak sme vždy rozmýšľali, aj keď s menšími skúsenosťami, ale s mladými hlavami. Šíriť slovo možno samozrejme zakázať alebo prinajmenšom jeho šírenie regulovať. Písali sme teda opatrne, tam, kde sme sa opierali o všeobecné „pravdy“, používali sme ako referenciu najmä materiály zo vždy aktuálne minulého zjazdu KSČ. Pre istotu. Hovorené slovo malo svoje kategórie. V dôvernom kruhu sme rozprávali takmer čokoľvek, v bezprostredne kolegiálnom prostredí s mierou voľnosti, ktorú sme si trúfli ustáť. Pri verejných prejavoch bolo dôležité aspoň nezradiť vlastné hodnoty.
Isteže sme publikovali, nielen v domácich, príležitostne aj v médiách spriatelených krajín. Na publikovanie v otvorenom medzinárodnom prostredí boli potrebné naozaj všakovaké povolenia. Vcelku pozitívne spomínam na vydávanie Zborníka vedeckých a odborných prác FA SVŠT, zodpovedal možnostiam a vytváral vtedy akceptovaný priestor aj na plnenie aspoň základných kvalifikačných kritérií.
Naša ALFA samozrejme nevznikla okamžite po Novembri 1989, prvý nápad potreboval čas na dozretie. Najprv sme museli stráviť skutočnosť, že založiť časopis možno bez veľkých schvaľovaní a povoľovaní. Začiatky vyzerali tak trocha v duchu tradícií slovenského ochotníckeho divadla, nejako bolo treba začať, a na viac nebolo. Posunuli sme sa… V poslednom desaťročí ALFA dostala profesionálny outfit a obsah porovnateľný s etablovanými časopismi. Posunuli sme sa aj inými smermi… globálny publikačný priestor sa stal slobodne prístupný, stačí mať peniaze. Druhou stranou mince je písanie metódou neznesiteľná ľahkosť bytia. Tá Kunderova neznesiteľná ľahkosť je znesiteľná, tá pri písaní niektorých kolegov už nie. Nemožno písať o čomkoľvek akýmkoľvek spôsobom. Alebo možno, len nie na účely publikovania vo vedeckom časopise.
Nielen naša fakulta musí ministerstvu školstva podávať okrem iného aj správu o pestovaní kvality a kultúry spisovného jazyka. Zároveň sa hodnota publikácií v slovenskom jazyku, nastoľovaná tým istým ministerstvom, limitne blíži k nule. Máme tu zjavný rozpor, ale asi s tým veľa nenarobíme. Slovenskosť budú držať pri živote tradičné médiá, ako napríklad Slovenské pohľady takmer so 150-ročnou históriou. S ambíciou pestovať slovenčinu v textoch o architektúre sa postupne možno uchýlime pod krídla médií venovaných špecificky slovenčine.
Staré známe „publish or perish“ – publikuj alebo zhyň – sa zmenilo na „necitujú ťa, nie si nikto“. Na to, aby nás citovali, musíme publikovať, navyše v prostredí, kde nás budú čítať viacerí. Našu ALFU budeme posúvať smerom k angličtine. Zároveň spustíme internetovú verziu a postupne len digitálny časopis s možnosťou umiestňovať články na akademické webové portály, aby nás čítali a možno aj citovali v zahraničí.
ALFU sme koncipovali aj ako publikačné „cvičisko“ pre doktorandov. V pravidelných cykloch robíme verbovačky. Priznávam, že s malým úspechom. Rozmanité spôsoby pozitívnej motivácie nepadali vždy na úspešnú pôdu, možno pomôže ostrejší reštriktívny prístup. Pôvodne sme od doktorandov čakali pretlak záujmu, zatiaľ je väčší záujem na strane vydavateľa. V tomto kontexte považujem za potrebné opakovať a zdôrazňovať, že elementárnou povinnosťou školiteľa je publikovať s doktorandmi. Radšej ani nechcem domyslieť do konca myšlienku, či všetci školitelia majú čo publikovať. Na úrovni FA aj STU sa usporadúvajú podujatia venované problematike academic writing, určené najmä doktorandom a mladým učiteľom a výskumníkom. Pokiaľ viem, nebývajú masovo navštevované, lebo veď my všetko vieme aj sami.
Publikovanie výsledkov výskumu alebo možno len číreho premýšľania je v najlepšom prípade výsledkom snahy podeliť sa o vlastné výsledky a myšlienky. Od čistého publikačného idealizmu sa však programovo vzďaľujeme, publikujeme najmä preto, aby sme splnili KRITÉRIÁ pospájané sieťami utkanými scientometrickými pavúkmi. Ani pozitívny prístup nás neodchýli od skutočnosti, že racionálna scientometria sa zmenila na scientokraciu, ak chcete, máme tu nový druh totality.
Horšie je, že nám „zhora“ sústavne a v priebehu hodnotených období kritériá menia. Na to sa zvyknúť nedá a skresľuje to samozrejme najmä trendy, a preto nevieme presne posúdiť, ako sa vyvíjame.
Pokiaľ preladíme na pozitívnu nôtu, nájdeme aj zopár zdrojov optimizmu. Stratili sme ostych pred impaktovanými databázami, publikujeme aj v časopisoch v prvom a druhom kvartile. Sme riešitelia a partneri v medzinárodných aj zásadných domácich projektoch. Vnímame cyklus: na získanie grantu potrebujeme publikačné výstupy – grant prináša peniaze – produktom grantu sú publikovateľné výstupy – publikácie prinesú trocha peňazí do rozpočtu a pomôžu získať ďalší grant… no stačí, ak tento reťazec na istý čas prerušíme, hneď máme problém.
Ustojíme porovnanie s medzinárodne relevantnými školami architektúry, len u nás doma to nestačí, lebo… aké je to porovnanie s pápežom? Škoda, že si sami hádžeme polená pod nohy. Ešte aj iniciatívy – aktivistické skupiny majú výskumné projekty s cieľom dokázať nám, akí sme ničotní, ako všetko robíme zle. Často ide o výskumy vecne bezvýznamné, ale majú publicitu.
Pred tridsiatimi rokmi sme sa pohrávali s nápadom založiť časopis, v roku 1996 sme ho založili, ale súčasnosť velí napredovať, dnes máme s časopisom víziu preniknúť do impaktovanej databázy. Ak sa nám to podarí, zvýšime si síce kredit, zároveň však stúpnu nároky na kvalitu článkov a na jazykovú výbavu autorov, ako na hojdačke…