Architektúra dnes: Hamburger, kaviár alebo halušky?

Architektúra sa dotýka nás všetkých. Vo všeobecnej, verejnej, ale aj veľmi intímnej rovine, či už sme si toho vedomí, alebo nie. Operuje naším vedomím a podvedomím od prvého momentu, keď otvoríme oči, keďže sa zvyčajne nerodíme „na zelenej lúke“, ale v konkrétnom prostredí, vytvorenom ľudskou spoločnosťou, poznamenaným jej kultúrou a históriou. Rovnako ako tí, čo nás splodili, žili v danom mieste, ktoré formovalo ich optiku videnia sveta, otváralo alebo obmedzovalo im obzory a podpisovalo sa aj na ich náladách, ktoré nás možno ovplyvnili skôr než sme sa prvýkrát nadýchli. Architektúra je kulisou našich životov, ktorú si na jednej strane sami vytvárame, ale recipročne ona dotvára nás. Mapuje našu minulosť, odráža charakter ľudí a je rovnako rôznorodá ako rozdielni sme aj my. Môže byť otvorená či uzavretá, arogantná alebo prispôsobivá alebo jednoducho „dobrá“ či „zlá“. Práve subjektívnosť posledne menovaného kritéria sa javí ako najväčšie úskalie rozširujúce priepasť v názoroch tých, čo ju tvoria, a laikov, čo ju užívajú.

Táto priepasť medzi architektmi a užívateľmi začala najmarkantnejšie narastať od 20. storočia, nástupom moderny a pokračujúc postmodernou. Je to celospoločenský jav, ktorý poznačil nielen architektúru, ale týka sa všetkých druhov umenia, od výtvarného po múzické, kde na jednej strane vzniká „vysoké“ umenie a architektúra a na druhej strane umenie a stavby, s ktorými sa mnohí ľudia stotožňujú, ktoré sa im zdajú dosť útulné na to, aby v nich chceli bývať. Tie často vykazujú, z pohľadu architektov, mnohé znaky nevkusu a nízkej kultivovanosti. Napriek tomu sa vo všeobecnosti tešia všetky tie sedlové strechy s vikiermi, pastelové farby omietok, napodobeniny drahých materiálov a degradované historické tvaroslovie pomerne veľkej obľúbenosti. Na to, aby sme dnes mohli doceniť „krásne umenie“, nestačí mať schopnosť vnímať krásu, ale nevyhnutne treba porozumieť autorovej koncepcii, čo je bez akéhokoľvek poznania kontextu takmer nemožné. Nad laickými názormi ako „Picasso nevedel zďaleka tak dobre kresliť ako Boticelli“, alebo že „čmáranicu“ Jacksona Pollocka zvládne každý, môžu umelci a teoretici so smiechom mávnuť rukou a dotyčným odporučiť návštevu kolotočov namiesto galérie.

Ak má byť súčasná architektúra podobne nepochopená, je to problém. Architektúra je síce „matkou umení“, ale musí plniť najmä utilitárnu funkciu – a mala by byť ľuďom vo všeobecnosti zrozumiteľná. Okrem toho si vo väčšine prípadov nevyberieme, či s danou stavbou prídeme, alebo neprídeme do styku tak, ako sa môžeme vyhnúť návšteve kultúrnej inštitúcie. Na druhej strane to, čo si mnohí stavajú podľa katalógov, je architektúrou len v takej miere ako „architektúra počítačovej siete“. Lenže aj tieto stavby vychovávajú a formujú vkus ľudí. A tak ako deti odchované na hamburgeroch netúžia po kaviári, deti vyrastajúce v satelitnom mestečku vystavanom v štýle podnikateľského baroka ťažko zatúžia po niečom sofistikovanejšom. Zatiaľ čo jedlo je len vecou osobnej chuti, s architektúrou je to o čosi komplikovanejšie. Môže nám byť jedno, čo náš sused jedáva, ale už nie celkom jedno, kde býva, ak sa na jeho „haciendu“ musíme pozerať z vlastného okna. Ťažko sa však možno na suseda hnevať – dnešná architektúra odráža to, čo sa deje s celou súčasnou spoločnosťou.

Čo je teda to nehmatateľné, čo robí architektúru skutočne architektúrou? Slovami Le Corbusiera je „architektúra umnou, presnou a veľkolepou hrou objemov zoskupených vo svetle“. [1] Aby sme však presnejšie pochopili, čo naozaj odlišuje architektúru od inej ľudskej stavby, treba sa oprieť o renesančný výklad slova vychádzajúci z Albertiho (De reaedificitoria, 1485), [2]  ktorý definuje architektúru v zmysle, v akom ju chápeme dnes. To znamená – aby dané dielo mohlo byť architektúrou, musí mať okrem vhodnosti užitia ľuďmi a prispôsobivosti ich konkrétnym aktivitám, stability a trvanlivosti konštrukcie aj schopnosť prezentovať idey a skúsenosti prostredníctvom svojej formy. Architektúra neoznačuje len jednotlivé stavby, ale aj celú zložitosť ich vzájomných vzťahov v urbanizme mesta, predstavuje objemy, ale aj priestor medzi nimi, v mierke od makro až po mikro štruktúru.

Aká je teda architektúra dnes – odhliadnuc od všetkých teoretických definícií? Je skutočne tak veľmi iná ako v minulosti? Rovnako ako kedykoľvek predtým nastavuje zrkadlo spoločnosti a jej hodnotám, naznačuje ideály a na druhej strane prezrádza nedostatky. Tak ako je súčasnosť poznačená výrazným individualizmom, taká individualistická je aj architektúra. Už to nie je o slohu, štýle, ale o rukopise konkrétneho architekta. Súčasne sa rúcajú limity, ktoré architektúra v minulosti z konštrukčného hľadiska mala. Zdá sa, že už takmer nič nie je nemožné a len ľudská fantázia a neprispôsobiví statici stavajú jediné hranice. Počítačové softvéry pomáhajú vygenerovať štruktúry, aké by sa za pomoci pera a pravítka nikdy vytvoriť nedali. Vývoj materiálov neuveriteľne pokročil a dovoľuje stavať spôsobom, ako sa našim predkom ani nesnívalo. Lenže to všetko sú to len nástroje a hmota v rukách ľudí, na ktorých schopnostiach a úsudku najväčšmi záleží.

Je to práve ľudský faktor, ktorý rozhoduje o tom, či vznikne dobrá, alebo zlá architektúra. Mnohí architekti podľahnú svojmu egu a neodolajú možnosti postaviť si svoj pomník, iní zasa nemajú dosť síl odolať tlaku investorov postaviť na najmenšej parcele ekonomicky čo najvýhodnejšiu stavbu bez rešpektovania ďalších aspektov. Niektoré stavby sú napriek tomu ohromujúce, nesúc rukopis skvelého architekta. Vzácnosťou porovnateľné kaviáru, ale, žiaľ, aj čo sa ich počtu týka. Tým sa dá odpustiť, že sa povzniesli nad identitu toho-ktorého miesta. Sú ako maják na mori a môžu stáť rovnako dobre v Šanghaji ako v New Yorku. Horšie je to s množstvom „hamburgerov“. Rýchlo kvasenej architektúry, respektíve stavieb z prefabrikovaných dielov, bezduchých kópií odkiaľsi, ktoré prebratím formy bez myšlienky zhrubli a stratili na pôvabe. Len málo architektov je takých geniálnych, aby mohli udávať smer. Vo všeobecnosti je dôležitejšie, nakoľko vnímaví a citliví dokážu byť a v akej miere si uvedomujú krehkosť genia loci, do ktorého vstupujú. Architektúra je a aj vždy bola formou prezentácie, vizitky jej majiteľa. Dnes, pri veľkoplošnej výstavbe obchodných štvrtí a centier je tento fakt ešte vypuklejší. Architektúra sa stáva symbolom prestíže, ktorá sa dá vyjadriť rôzne. Pompéznosťou alebo skvelou realizáciou, prázdnym obalom alebo duchom.

Nedá sa povedať, že by architektúra bola dnes horšia ako v minulosti, alebo že by architekti boli menej schopní, hoci by sme už asi ťažko našli renesančného génia, ako bol Michelangelo. Dôvodom je aj to, že sa dnes architekti oveľa viac špecializujú a od nikoho sa neočakáva, že bude vedieť všetko. Ak si myslíme, že máme zlú a necitlivú architektúru, nemusíme všetko zvaliť na jej tvorcov. Je načase zamyslieť sa možno nad tým, akí sme my. Architekta si vyberá klient, aj keď finálnu zodpovednosť nad výsledkom nesie jej autor. Nakoľko si je toho vedomý, to je v mnohých prípadoch otázne. Zodpovední architekti stavajú citlivo, čítajú históriu, vedia vystihnúť špecifickosť daného miesta. Uvedomujú si, ako ľahké je zničiť neuchopiteľné, ale ako ťažké je to znova vytvoriť. Nemusia byť všetci geniálni, aby boli dobrí. Nikomu sa nežiada každý deň jesť kaviár. Celkom postačí, keď nenásytnému investorovi vedia namiesto „hamburgera“ ponúknuť miestne „halušky“ a presvedčiť ho, že to za to stojí. Ako? Tak, že nezabudnú, ako ich skvelo pripraviť, a potom nebudú odkázaní na mleté mäso z dovozu len preto, že je dostupné…

_________________________

[1] Le Corbusier. Za novou architekturou (Versune architecture), 1923, s. 16.
[2] Leon Battista Alberti (1404 – 1472).