Zuzana Čerešňová
V USA sa rozšírilo prepájanie humánno-centrického navrhovania s environmentálnou psychológiou a neurovedou v architektúre, ktoré poskytujú vedecké poznatky zamerané na fungovanie človeka v prostredí a upriamujú pozornosť na psycho-sociálne aspekty prostredia a skúmanie vplyvu prostredia na človeka a jeho zdravie a pocit pohody (angl. well-being).
Environmentálna psychológia sa zaoberá problematikou symbiotického vzťahu človeka a prostredia, predovšetkým skúma percepčné a emocionálne reakcie človeka na environmentálne atribúty, a zároveň navrhuje možnosti ako modifikovať prostredie tak, aby posilňovalo pozitívne reakcie a redukovalo negatívne vplyvy na človeka.
Neuroveda (z angl. neuroscience) v architektúre pomáha vedecky objasňovať vzťahy medzi človekom a prostredím, najmä procesy vnímania, pamätania, rozhodovania sa, emotívnych reakcií a interakcií v prostredí.
Jednou z humánno-centrických metód je univerzálne navrhovanie (angl. Universal Design), ktoré má svoje korene v USA. Univerzálne navrhovanie neposkytuje úplne rovnaké riešenie pre všetkých (tzv. „one size fits all“), ale naopak zdôrazňuje požiadavku flexibility a adaptability prostredia tak, aby vedelo reflektovať individuálne potreby širokého spektra ľudí s rôznorodými schopnosťami a obmedzeniami. Univerzálne navrhovanie musí taktiež reagovať aj na kontextuálnu komplexnosť prostredia, ako napríklad na kultúrne, spoločenské a ekonomické podmienky.
Zvyšujúce sa povedomie o vplyve architektonického prostredia na zdravie a psychickú pohodu človeka pomáha zdôrazňovať význam univerzálneho navrhovania pre celú populáciu.
Katarína Ondrušová
Eva Putrová, Katarína Gécová Význam francúzskej záhrady v súčasnosti vnímame najmä prostredníctvom existencie unikátnych zámockých aj súkromných historických areálov zachovaných a udržiavaných do dnešných čias, ktoré v rôznom rozsahu prezentujú kompozičné princípy pravidelného slohu. Mnohé areály sú v súkromných rukách a slúžia ako rodinné sídla. Mnohí majitelia zdedený majetok so záhradou cieľavedome udržiavajú, často dotvárajú a vo vymedzenom režime sprístupňujú pre verejnosť, čím sa zachováva kultúrna a historická kontinuita týchto skvostov pre súčasnú dobu. Cieľom príspevku nie je podať vyčerpávajúci exkurz po francúzskej formálnej záhrade, ale na rozbore vybraných rôzne veľkých záhrad poukázať na súčasný stav záhrad, pri udržiavaní ktorých zohrávajú významnú úlohu aj majitelia týchto záhrad. Podľa Florentskej charty označenie historická záhrada prináleží rovnako malým záhradám, tak aj rozsiahlym parkom. V príspevku sú prezentované nielen najvýznamnejšie diela ale aj dve u nás málo známe historické záhrady a historický zámocký priestor, ktorý získal nový význam prostredníctvom nového funkčného využitia. K dotváraniu týchto priestorov sa v súčasnosti pristupuje individuálne a citlivo, s fantáziou a úctou s prihliadnutím k histórii aj k súčasným požiadavkám a podmienkam. Francúzska záhrada ovplyvnila aj tvorbu záhrad na Slovensku. V príspevku je uvedená stručná charakteristika súčasného stavu francúzskych záhrad u nás, respektíve toho, čo z nich zostalo dodnes. Tradícia a kultúra francúzskej záhrady sa prenášajú aj do súčasnej tvorby do podoby formálnych kompozícií predovšetkým mestských záhradných areálov.
Peter Mazalán
Divadelné umenie je komplexným a dynamickým prenosom správ a informácií o dobe, ktorú sme prežili, žijeme a žiť budeme. Je pulzujúcim a reflektujúcim dokumentom udalostí. Scénografia a divadelná architektúra, ako jedna z častí divadelného diela, významne formuje vizuál konceptu a je zložkou, ktorá určuje možnosti čítania režisérskeho výkladu a zasadzuje dielo do určitej estetiky. Príspevok skúma divadlo scénografie reálnej architektúry. Divadlo, ktoré je postavené na úroveň vernej „sociálnej imitácie“ v zobrazení dejinného obdobia, predovšetkým architektonickej koncepcie bývalého východného bloku, ktoré transformuje nadčasové hodnotové otázky drámy. V príspevku analyzujeme scénografiu pracujúcu s reálnou architektúrou, jej obrazom alebo fragmentom, ktorý vytvára fikciu. Sila tejto fikcie udiera spôsobom odlišným od priestorových divadelných abstrakcií, je možnosťou ďalšej cesty tvorenia scénografie. Takéto dosádzanie príbehových moralít do známych typológií sa stáva konkrétnejším zrkadlom svedomia, oproti scénickým výtvarným abstrakciám. Špecifická architektonicky-hyperrealistická scénografia sociálnej a politickej imitácie dostáva v ďalšej vrstve nové znaky a významy.