Aspekty každodennosti mesta: Sociologický pohľad na mesto
Ján Legény
Príspevok predkladá sociologický pohľad na mesto, na jeho každodenný život. Ako architekti a urbanisti sme tvorcami priestoru, mesta samotného. Ako už zdôrazňoval Lewis Mumford, mesto a jeho transformáciu v čase nie je možné vymedziť jednoduchým vzorcom. Tento komplexný „organizmus“ je potrebné vnímať a reagovať na jeho zmeny v priebehu každodenného života, multidisciplinárne. Kritika tejto každodennosti je potrebná najmä preto, aby nedošlo k znižovaniu kvality žitého života, k stagnácii životných podmienok, či k okliešteniu utopickej existencie človeka. Mesto sa neustále mení v priebehu stále plynúceho času – počas ročných období, v priebehu dňa a noci. V tejto súvislosti je možnú uviesť niektoré charakteristické označenia nočného mesta ako sú „entertainment zone“, „eat street“ alebo „red-light district“. Článok objasňuje zásadné zmeny v meste založené na sociálnych aspektoch. Džentrifikácia (ako akt, keď stredná trieda obyvateľov sa presídľuje do tradičných lokalít pracujúcej triedy a tradičné (chudobnejšie) obyvateľstvo je z nich vytláčané) je jedným z charakteristických trendov dnešnej doby, ktorý môže byť stimulovaný podporou kreatívneho mesta. Dôvodom je skutočnosť, že občianska kreativita bola vždy životodarnou krvou mesta. Jedným z charakteristických atribútov „každodennosti“ mesta je diverzita – kultúrna, sociálna, etnická, rasová … preto veľmi dôležitými sú tolerancia, otvorenosť, porozumenie a vzájomná úcta. Autor vysvetľuje základ genderovej sociológie, správanie žien v meste alebo emocionálne a racionálne dôsledky správania sa pre mesto (urbánna tour a slogany, branding a marketing mesta). V tejto súvislosti sú uvádzané aj pojmy ako „McDonaldization“ alebo „Dysneyization”. Pojmy ako „remembered city“ a „urban memory“ sú tiež vysvetlené. Cieľom článku je podporiť citlivejšie vnímanie každodennosti mesta, ktoré je pre architektov a urbanistov o to dôležitejšie.
Sto rokov výstavby hlinikární: Prípadová štúdia tovární v Kinlochleven, Žiari nad Hronom a Dunkerque
Tereza Bartošíková
Problematike hlinikární sa v dnešnej dobe venuje na poli ochrany industriálneho dedičstva málo pozornosti. Každý priemysel mal zásadný vplyv na urbanizáciu prostredia ― hlinikársky nie je výnimkou. Spôsoboval nie len zakladanie nových sídel, ale aj zánik existujúceho osídlenia. Zohľadnenie histórie a okolností súvisiacich so vznikom hlinikární, ako aj ich vzájomná konfrontácia, môžu poukázať na prehliadnuté väzby a súvislosti medzi nimi. Zároveň porovnanie pomáha pri hľadaní ich architektonicko-historického významu. V štúdii bude postupne venovaná pozornosť trom európskym hlinikárňam a po analýze ich výstavby a pôsobenia na okolitú zástavbu, budú navzájom porovnané. Pre potreby tejto práce budú analyzované najmä elektrárne, hliníkové huty a anodárne, keďže sa nachádzajú vo všetkých vybraných lokalitách. Pre komparáciu boli zvolené tri závody postavené s dostatočným časovým odstupom v priebehu jedného storočia. Továreň v Kinlochleven bola do prevádzky spustená v roku 1909, v Žiari nad Hronom v roku 1953 a v Dunkerque v roku 1991. Každá reprezentuje určitú etapu vo výstavbe a filozofii korporátnej politiky hlinikární. Ich porovnaním sa zvýraznili zmeny, ktoré nastali vo výstavbe hlinikární, rovnako ako ich vplyv na obraz krajiny a okolité osídlenie. Úpravy a využitie priemyselných stavieb, predchádzajú plytvaniu a prispievajú k udržateľnému rozvoju. Priemyselné dedičstvo hrá dôležitú úlohu pri hospodárnej obnove upadajúcich oblastí. Kontinuita, vyjadrená novým využitím, prispieva k duševnej vyrovnanosti v komunitách, čeliacich náhlemu koncu dlhoročného zdroja zamestnanosti. Každá továreň nemusí byť pamiatkou, ale malo by sa dbať na dôkladné zdokumentovanie histórie aj aktuálneho stavu budov. Znovu využitie objektov hlinikární, zabezpečuje dostatočný časový odstup k posúdeniu ich hodnoty a vhodnej metodiky ich obnovy. Zdokumentovanie hlinikární je mimoriadne dôležité najmä vzhľadom k narastajúcemu počtu zavretých hlinikární v Európe. Viac ako polovica tovární už ukončila výrobu a ďalšie budú v blízkej dobe nasledovať.
Vývoj a uplatnenie vegetačných prvkov v historickom urbánnom priestore
Monika Lachmannová
Zhrnutie tohto článku je dostupné len v anglickom jazyku. Pre jeho zobrazenie kliknite na EN v pravom hornom rohu okna.
Múzejná štvrť ako formotvorné mestské jadro: Urbanistické aspekty vývoja a pozície v súradniciach/sieti mesta (na príklade priestorového modelu Berlína, Viedne a Budapešti)
Ekaterina Kochergina
Od druhej polovice 20. storočia prešiel svet múzeí obrovskou transformáciou. Väčšia miera otvorenosti aj k spoločnosti, aj k mestu predpokladá rozvoj nového scenára aktivít, špecifickej štruktúry plánovania. Hlboký prienik do okolia, ideologické a fyzické rozrastanie sa miest na veľkých územiach okolo centier, vysoký stupeň interaktivity s následným nárastom záujmu verejnosti o inštitúciu múzea – všetky tieto procesy sú úzko prepojené na fenomén múzejných štvrtí tzv. museum quarters.
Prezentujúc jedinečné umelecké prostredie vytvárajú takéto kultúrne komplexy dôležité mestské jadro a stávajú sa strategickými výzvami pre urbanistov, kultúrne inštitúcie a tvorcov politiky mesta. Umiestnenie múzejných štvrtí v súradniciach/sieti mesta môže významne ovplyvniť celú mestskú štruktúru, prispieť k nárastu prosperity susedných štvrtí, podnietiť sociálno-kultúrny a ekonomicky udržateľný rozvoj.
Príspevok sa zaoberá popisom príkladov takýchto štvrtí v troch európskych hlavných mestách – Berlíne, Viedni a Budapešti. Podobný prístup k umiestneniu múzejných štvrtí v mestskej štruktúre predstavuje jeden z najtypickejších modelov takýchto zón – tzv. nezávislé jadro (independent core). Analýza urbanistických štruktúr je založená na porovnaní troch spomínaných príkladov miest spolu s prehľadom iných známych urbanistických prístupov. Mierka celého mesta bola braná do úvahy súbežne s väčším dôrazom na dané územie. Spojitosť s minulosťou, sledovanie procesu vývoja a analýza urbanistických schém viedli k jasnému pochopeniu urbanistických trendov a rôznych aspektov vzťahov medzi múzejnou štvrťou a mestom, s poukázaním na výnimočný potenciál a pozitívny vplyv takýchto kultúrnych komplexov.
Aktuálne otázky navrhovania veľkopriestorov kancelárií: Smerovanie dizajnu pracoviska pod vplyvom súčasného vývoja
Jana Vinárčiková, Zuzana Humajová
Intelektuálne zameraný človek trávi približne jednu tretinu pracovného dňa v práci, v prostredí kancelárie. Napriek tomu žijeme v spoločnosti, v ktorej sme viac sústredení na interiérový dizajn bytových priestorov. Sme pripravení platiť za excelentný dizajn auta, ale nie sme si vedomí faktu, že neraz strávime omnoho viac času v kancelárii ako v interiéri automobilu. Dlhodobý pobyt v kancelárii má pritom na našu psychickú i fyzickú kondíciu omnoho významnejší dopad, ako si to väčšina z nás uvedomuje.
Súčasné kancelárie sú v dnešnej dobe často krát ponímané ako veľkopriestory, bunkové kancelárie sa stávajú menej bežnými. Veľkoplošné kancelárske formy nie sú v architektonickej a interiérovej tvorbe ničím novým, objavili sa už na začiatku 20. storočia. Ich benefity boli zdôrazňované od prvopočiatku ich vzniku, ich negatíva však stále nie sú dostatočne riešené a proklamované. Veľkopriestorová kancelária je architektonickou dimenziou, ktorej potenciál týkajúci sa zlepšenia podmienok na prácu nie je primerane preskúmaný resp. ktorému nie je mu venovaná dostatočná pozornosť. Touto dimenziou je nesporne I samotná pracovná stanica zamestnanca a jej dizajn. V kontraste k súčasným tendenciám zamestnávateľov vytvárať neteritoriálne, nomádske kancelárske prostredie bez existencie fixne pridelených miest, existuje silná vôľa človeka „vlastniť“ osobný priestor na vykonávanie pracovných činností. Zamestnanci sú neraz na svoje pracovisko výrazne „naviazaní“, keďže ho vnímajú ako prostriedok ich vlastnej identifikácie v priestore a zároveň stotožnenia sa so samotnou inštitúciou. Daný fakt je jedným z hlavných dôvodov, prečo osobné, presne pridelené pracovné miesta v rámci kancelárii typu „Open space“ naďalej pretrvávajú a prečo je ich dizajn i priestorové koncepty potrebné v budúcnosti naďalej skúmať a rozvíjať.
Predmetný článok sa zaoberá historickým kontextom, najčastejšie pertraktovanými oblasťami v sfére veľkoplošných kancelárií, ako i naznačením potenciálnych možných tendencií súvisiacich s dizajnovým stvárnením pracovnej stanice. Jeho súčasťou je i prezentácia výsledkov vlastného výskumu doktorandky Ing. arch. Zuzany Humajovej realizovaného v rámci projektu dizertačnej práce, zameraného na skúmanie preferencií zamestnancov vo vzťahu k dizajnu pracovného miesta. Dotazníkový prieskum, ojedinelý svojho druhu na Slovensku, bol prevedený v piatich rôznych veľkopriestorových kanceláriách v Bratislave na vzorke 148 respondentov. Prieskum pozostával z dvoch základných smerovaní, z ktorých prvé bolo zamerané na overovanie a definovanie spokojnosti či nespokojnosti zamestnancov s určitými, na základe predvýskumu vytypovanými súčasťami pracoviska. Druhé smerovanie sa týkalo zisťovania naplnení očakávaní pracovníkov vo vzťahu k aktuálnemu stavu vlastného pracoviska. V článku sú prezentované mnohé zaujímavé fakty, poukazujúce na nutnosť zaoberania sa problematikou pracovného miesta v komplexnejšom a zároveň užšom kontexte. Ako hlavné problémové oblasti sa ukázali absencia vlastného svietidla s možnosťou individuálnej regulácie, neregulovateľná výška pracovnej plochy a nedostatočné miesto na odloženie tašky či kabelky. V súvislosti s dizajnovým stvárnením kancelárií sa zároveň vynárajú požiadavky na integráciu prírodných elementov a aplikáciu prírodných farebných odtieňov. Na základe výsledkov prieskumu možno konštatovať, že veľkopriestorové kancelárie v Bratislave vyžadujú nutné zmeny smerujúce k vylepšeniu ich interiérového vzhľadu, ako i výtvarného a funkčného ponímania pracovísk. Budúci dizajn pracovných staníc vo veľkopriestorových kanceláriách by mal integrovať požiadavky zamestnancov a ponúkať nové alternatívy k súčasnému, neraz nedostatočne riešenému kancelárskemu nábytku, alternatívy, ktoré sa stanú základným odrazovým mostíkom na ceste k dosahovaniu nových kvalít administratívneho interiéru.