Závod Dynamit Nobel v Bratislave: Kľúčové aspekty architektonicko-urbanistického vývoja

Nina Bartošová

ZHRNUTIE

Dnešný priemyselný areál nesúci názov Istrochem, pred tým Chemické závody Juraja Dimitrova, ktorý sa nachádza na severovýchode Bratislavy, v mestskej časti Nové mesto, prešiel od svojho založenia zložitým vývojom. Okrem samotného výrobného závodu, ktorý vznikol transformáciou bývalej továrne na dynamit a ďalšie výbušniny, založenú Švédom Alfredom Nobelom v roku 1873, spadajú do historického vývoja územia aj priľahlé parcely. Patrí sem areál bývalej továrne na umelé vlákna z rokov 1947–1951, Závod mieru, oddelený od hlavného areálu Vajnorskou ulicou, a tiež niekoľko obytných štvrtí nachádzajúcich sa v okolí priemyselnej zóny, ktoré vznikli ako robotnícke kolónie počas viacerých etáp výstavby továrne.

Na rozdiel od iných Nobelových dynamitiek, ktorých bolo len v Európe vyše desiatky, prešla bratislavská továreň od svojho založenia zásadnými urbanisticko-architektonickými premenami do takej miery, že jej súčasný stav dáva len málo tušiť, že tu stála jedna z najvýznamnejších rakúsko-uhorských tovární na výbušniny. Z najstarších objektov, pod ktoré sa podpísali Feiglerovci, významná bratislavská rodina staviteľov sa už takmer nič nezachovalo, ostalo však niekoľko stavieb postavených rakúskou firmou založenou v Bratislave – Pittel a Brausewetter. Významné rozšírenie prišlo aj s príchodom svetových vojen. Z obdobia 2. svetovej vojny sa, čo sa objektovej skladby výroby výbušnín týka, zachovalo najviac.

Dôležitý moment posledného významného rozmachu výroby a s ním spojený urbanisticko-architektonický rozvoj sa viaže s príchodom architekta Vladimíra Karfíka na Slovensko, ktorý je autorom Závodu mieru. Prostredníctvom výstavby novej továrne ale i kolónií Vistra (Mierová kolónia) a Biely kríž priniesol Karfík do Bratislavy nielen modernú priemyselnú architektúru ale aj kvalitný štandard bývania, prevzatý od modelu fungujúceho v Baťových závodoch. Zaujímavým poznaním je, že napriek tomu, že Nobel staval desiatky tovární po celom svete – neaplikoval jednotnú urbanistickú schému ani typizovanú architektúru, opakujúcu sa v každej továrni. Závody síce logicky sledovali výrobné požiadavky, ale rozdielne lokálne podmienky, kontinuálna transformácia a stavebný vývoj poznačili čistotu urbanistickej situácie. Naproti tomu Karfíkov vstup predstavuje jasne ucelenú koncepciu, čo sa výrobných aj doplnkových funkcií týka.

Kľúčové slová: architektúra, Bratislava, Karfík, Zlín, závod, Dynamit Nobel, vývoj