Slušnosť

Darina Manová

„Systém musí byť silnejší ako jednotlivec.“ Ale čo, ak nie je? Možno potom od ľudí očakávať slušnosť? Mesto Partizánske toto leto obnovovalo a revitalizovalo celú centrálnu mestskú zónu. Jej súčasťou bola rekonštrukcia prístupovej komunikácie k Námestiu SNP a vybudovanie pešej zóny medzi polyfunkčnými budovami pred vstupom do podchodu, na ktorej pribudli zelené plochy, lavičky, odpadkové koše, stojany na bicykle, ako aj informačná tabuľa a mapa mesta. Veľkou zmenou prešiel v rámci projektu Obnova centrálnej zóny mesta Partizánske aj park v okolí pomníka padlým hrdinom SNP. To spôsobilo, že doprava bola niekoľko mesiacov odklonená značkou „Použi náhradnú trasu“. Mesto obyvateľom značne skomplikovalo prechod cez mesto, či už autom, bicyklom, alebo peši a namiesto slušného požiadania o strpenie, priklonilo sa ku komunikácii rozkazmi. Som presvedčená, že informačný systém by mal slušne požiadať. Je to určite zaväzujúcejšie ako príkaz. Príkazy vedú ľudí k hľadaniu možnosti, ako ich porušiť alebo aspoň beztrestne obísť. V zahraničí je bežné používať tabule so „smajlíkmi“ a ospravedlňujúcim textom, tak prečo u nás nemôže byť aspoň tabuľa s nápisom „Prepáčte, že Vás obťažujeme“? Bolo by to minimálne zdvorilejšie. „Väčšie dopravné obmedzenia v centre mesta si počas letných prázdnin vyžiada obnova verejného priestranstva ulíc Hrnčírikova, Nádražná, Generála Svobodu a prístupovej komunikácie k Námestiu SNP, na spojnici ktorých vznikne nová kruhová križovatka. Jej vybudovaním sa zvýši bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky. V rámci obnovy tejto časti centra budú rekonštruované všetky štyri komunikácie, chodníky aj verejné osvetlenie pri týchto komunikáciách, osadia sa nové prvky mobiliáru a upravia parkovacie plochy“. [1]

Skutočnosť je však taká, že otázka fungovania organizácie pešej dopravy zostala nedopovedaná. Chodníky sa končia v zelenom záhone, čím prikázali jediný možný smer a pokiaľ sa človek potrebuje dostať na opačnú stranu, musel by si nadísť takmer 50 metrov. A tak podľa hesla – ak ľuďom cestu nedáme, vyšliapu si ju sami, začali vznikať chodníčky cez ešte nevzídenú trávu. Cez trávu, ktorá mala ozeleniť a okrášliť naše mesto. Možno to nazvať vandalizmom? Možno vôbec niekomu zazlievať, že keď sa potrebuje dostať z bodu A do bodu B a nemá ako, vezme to krížom? Myslím si, že tu zlyhal systém. Funkčno-prevádzkové vzťahy pri návrhu neboli brané na vedomie a teraz tým trpíme všetci. Ľudia, ktorí sú stratení vo svojom vlastnom meste, ako aj návrh, ktorý nikdy nebude vyzerať ako na obrázku. Z pešej zóny vedie chodník zo zámkovej dlažby k novej oddychovej zóne pre rodiny s deťmi, ktorá je vybudovaná v pôvodnom parku vedľa tržnice. Napriek tomu, že oficiálne otvorenie už bolo, dodnes je na vstupnej bráničke nápis Len na vlastné riziko. A tak ihrisko s hojdačkami, preliezačkami a kolotočom určené pre deti „užívajú“ vandali. Miesto šťastného smiechu detí je táto plocha cez deň opustená a o jej nočnom živote nám hlásia nasprejované nápisy, porozbíjané sklo a fľaše. Ohľaduplnosť v architektúre sa asi najväčšmi odráža pri vhodnom koncipovaní priestorov voči slabším, starším ľuďom a mamičkám s kočíkmi. Tu vidieť skutočný posun a možno povedať, že celá centrálna mestská zóna je bezbariérová. To, ako sa správne kladú vodiace pásy, sa môže prísť učiť aj Obchodná ulica v Bratislave, kde zodpovedný človek nevidel problém v stĺpe semafora či pouličnej lampy osadeného uprostred tohto pásu. Každých pár metrov ho prerušuje veko kanála či iný prvok vsadený do dlažby a brániaci tak v plynulej chôdzi človeku orientujúcemu sa len pomocou slepeckej paličky. Toto považujem za vrchol bezohľadnosti a netolerancie nášho hlavného mesta, keď dovolí, aby historická časť mesta, ktorá by mala byť tou najreprezentatívnejšou, ignorovala potreby bezbranných ľudí a neposkytla riešenie tým, ktorí to potrebujú.

Kvalita verejných priestorov sa vyvíja spolu s vývojom spoločnosti. A spoločnosť je len taká silná ako jej najslabší článok, preto keď má mesto fungovať, musí brať ohľad na ľudí zdravotne postihnutých, lebo inak ich odsúva na okraj spoločnosti. Verejný priestor už za čias Ríma slúžil ako miesto na stretávanie sa ľudí, tvorenie vzťahov a odovzdávanie si informácií. Preto by malo poskytovať možnosti na naplnenie potrieb, či už individuálnych, alebo potrieb skupín a namiesto zákazov prinášať možnosti a riešenia. Pokiaľ sa bude systém správať slušne, môže očakávať pozitívnu spätnú väzbu. Na druhej strane sú medzi nami ľudia, ktorí evidentne neznesú okolo seba niečo čisté a pekné a majú potrebu zanechať za sebou nejakú stopu. Tak na novej fasáde do rána vznikne grafit, na telefónnej búdke je rozbité sklo či z kvetináča sú vytrhané kvety. Mesto tu má dve možnosti: buď sa pasívne prizerať na rozpadávanie sa systému, alebo proti vandalom bojovať a zničené veci čo najrýchlejšie opraviť. Ak má vzťah spoločnosť – mesto fungovať, musí to byť o vzájomnom rešpekte.
____________________

[1] https://www.partizanske.sk/obnova-centralnej-zony-mestapartizanske.phtml?id3=62659

Kľúčové slová: človek, esej, spoločnosť, slušnosť