ZHRNUTIE
Historická architektúra je súčasťou kultúrneho dedičstva. Ako zdroj a prostriedok kolektívnej pamäti a identity konkrétneho kultúrneho spoločenstva je potenciálnou pamiatkou, t.j. objektom verejného záujmu zachovať ho a chrániť, čiže trvalo udržať. Aj keď pojem pamiatky a pamiatkových hodnôt a bude vždy podliehať politickým, ideologickým a iným manipuláciám, nemožno rezignovať na možnosť ich objektivizácie, ktorý umožňuje pamiatkový výskum. Pamiatkový (architektonicko-historický, umelecko-historický, archeologický, reštaurátorský) výskum, ktorý pomáha legitimizovať verejný záujem na zachovaní určitého architektonického diela je v praktickej starostlivosti o pamiatky podmienkou sine qua non. Pri ambivalentnosti stanovenia hodnôt pamiatky ako projekčného zrkadla rôznych záujmov, zostáva vedecké hľadisko humanistických disciplín (dejiny umenia, archeológia, história) jediným reálnym a nezávislým nástrojom ich objektivizácie. Informačný potenciál pamiatkových výskumov zvyšuje hodnotový potenciál historickej architektúry ako pamiatky a rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje aj prístup k jej obnove.
Podľa H.Eckerdta, J.Kleinmannsa a H. Reimersa v zaobchádzaní s architektonickou pamiatkou rozlišujeme koncepty, ktoré akceptujú historický vývoj objektu do súčasnosti a proces starnutia a jeho stopy ako hodnotu (dožitie, údržba, konzervácia) a koncepty, ktoré sa usilujú o premenu historického vývoja objektu a snažia sa proces starnutia rozličným spôsobom a v rozličnej miere zvrátiť (oprava, rekonštrukcia, obnova).
Najväčší priestor pre architekta sa otvára v prípade obnovy t.j. renovácie resp. adaptácie architektonickej pamiatky. Je to v situácii, keď z rôznych dôvodov treba originálnu historickú architektúru doplniť o novú hmotu, či detail („novotvar“), ktorý nikdy nebol súčasťou pôvodného artefaktu. Vo vzťahu k zachovanej substancii Eckert-Kleinmanns-Reimers rozlišujú dva základné prístupy: adíciu (nové požiadavky presúva na nezávislé stavebné časti) a subtrakciu (odstránením historických vrstiev vytvára z originálnej substancie vhodný podklad resp. substrát pre súčasný novotvar). V oboch prípadoch prechádzame z platformy pamiatkovej ochrany na platformu voľnej architektonickej tvorby, t.j. do priestoru, v ktorom si architekt háji svoju kompetenciu v neutíchajúcich sporoch s protagonistami pamiatkovej ochrany. Výsledky pamiatkových výskumov sú v tomto prípade pre architekta relevantné a záväzné v zachovaných častiach, ktoré budú rehabilitované konzerváciou, reštaurovaním, rekonštrukciou. V prípade návrhu „novotvaru“ slúžia výsledky pamiatkového výskumu lepšiemu porozumeniu kultúrnohistorického kontextu vzniku, formovania, významu a funkcie existujúceho historického objektu resp. prostredia a majú korektívnu funkciu. Môžu poskytnúť projektujúcemu architektovi potenciál skúseností a inšpirácií pre vlastnú tvorbu.
Prezentované príklady obnovy dokumentujú ambivalentnosť využívania poznatkov z pamiatkových výskumov. Zároveň ukazujú dôležitosť správnej interpretácie poznatkov metodikom – pamiatkarom a kreatívnym architektom, ktorí nesú hlavnú zodpovednosť za zachovanie hodnôt architektonických pamiatok.