ZHRNUTIE
Prelom 19. a 20. storočia bol turbulentným obdobím z hľadiska politickej a sociálnej situácie, ale aj kultúrneho vývoja. Architektúra nemala jednotný štýl, ale vládla pluralita štýlov od historizmu cez vernakulár až po secesiu. Od architektúry sa vyžadovalo, aby bola zdobná a mala vnútorný význam, ale aj aby bola realizovateľná v čo najkratšom čase za čo najmenšie náklady. Požiadavky na rýchlu a efektívnu stavebnú produkciu bez straty jej obsahových kvalít ovplyvňovali všetky aspekty jej tvorby. To viedlo k objaveniu nových stavebných materiálov a postupov. Výzdobu, ktorá bola v architektonickej praxi považovaná za primárneho nositeľa významu, ovplyvnila zmena zloženia štukovej hmoty. Nahradením mramorového prachu sadrou, cena štukových výzdobných elementov značne klesla, čo viedlo k jej širšiemu používaniu. Článok ponúka prierez formami komunikácie bankových budov postavených medzi rokmi 1900 a 1918 na území dnešného Slovenska od budov centrálnej štátnej inštitúcie po malé lokálne banky s ohľadom na ich autorstvo, politickú a ekonomickú situáciu, kapitálové prostriedky a spoločenské a kultúrne prostredie.
Na prelome storočí boli banky ako stavebný typ odvodené of mestského nájomného domu s obchodmi v parteri. Aby ich bolo možné odlíšiť od bežnej zástavby, bolo potrebné ich dôležitosť komunikovať verejnosti. Jedným zo spôsobov bolo umiestnenie budovy na významné miesto v rámci mestskej štruktúry, ďalším jej zvýraznenie architektonickými prostriedkami alebo nápisom s názvom inštitúcie. Najvýraznejším komunikačným prostriedkom bola však výzdoba budovy. Keďže bankové budovy by mali byť v prvom rade vnímané ako reprezentatívne koncepty architektúry, ich výzdoba musela odzrkadľovať hodnoty, pôvod a hlavné aktivity inštitúcie. Prvým takýmto prostriedkom je samotná voľba architektonického štýlu. Inštitúcie, ktoré chceli zdôrazniť ich dlhú tradíciu, zvyčajne volili historizujúci vokabulár. Tie, ktoré sa chceli prezentovať ako moderné preferovali zväčša secesiu. V iných prípadoch bolo vyjadrenie národného pôvodu kapitálu najdôležitejším posolstvom. Pre tento účel sa tvorcova často uchyľovali k národným odnožiam secesie alebo vernakulárnym inšpiráciám. Ďalším spôsobom, ako bolo možné zdôrazniť národnostné pozadie inštitúcie, bola voľba architekta. S výzdobou bankových budov sa tiež viazali niektoré konkrétne motívy, ktoré slúžili na vyjadrovanie myšlienkových obsahov. Takými boli Merkúr – boh obchodu a bankovníctva; Chronos – boh času; včely a úle – symboly sporivosti viažuce sa obzvlášť so sporiteľňami; levy – odkazujúce na moc, majestátnosť a vznešenosť; vavríny – úspech; kvetinové a ovocné girlandy – prosperita a plody práce; bacuľaté deti – bezstarostnosť a blahobyt. I iných prípadoch architekti odkazovali na hlavné aktivity, ktoré banky podporovali. Využívali na to alegorické figúry ako Obchod, Priemysel, Poľnohospodárstvo, Prácu alebo Usilovnosť. Architekti používali tento znakový jazyk založený na subjektívnom asociatívnom symbolizme na odlíšenie bankových budov od menej významných stavieb a na ich propagáciu ako mocných a spoľahlivých podnikov.