Výnimočné stavby dlhého storočia

V nadväznosti na publikáciu dvojice autoriek Eleny Lukáčovej a Jany Pohaničovej Rozmanité 19. storočie s podtitulom Architektúra na Slovensku od Hefeleho po Jurkoviča, ktorá vyplnila medzeru v skúmaní architektúry a urbanizmu v období, ktoré sa u nás dlho zaznávalo, autorka Jana Pohaničová prichádza s voľným pokračovaním tejto publikácie a prehĺbením poznania a charakteristiky najvýznamnejších stavieb tohto obdobia v publikácii Výnimočné stavby dlhého storočia s podtitulom Od klasicizmu k moderne v architektúre na Slovensku. Tak sa odvíja vzrušujúci príbeh formovania architektúry u nás od Primaciálneho paláca v Bratislave od architekta Melchiora Hefeleho z rokov 1778 – 1781 z obdobia tereziánskeho klasicizmu až po Palace sanatórium Dr. Szontágha z roku 1916, ktoré projektoval Milan Michal Harminc pre mikulášskeho podnikateľa Petra Hubku st. na liečbu pľúcnych chorôb v Novom Smokovci. Ako uvádza v úvode knihy autorka „Tak či onak, spomenuté diela vôbec nie náhodou rámcujú defilé štyridsiatich výnimočných stavieb dlhého storočia na Slovensku. Ich výber dokumentuje typologickú a štýlovú rozmanitosť architektúry tejto epochy spolu s jej špecificky zakódovaným konštrukčným géniom a všetkými pozitívnymi vplyvmi industriálnej éry a vedecko-technického pokroku, odrážajúc aj subjektívne nároky a individuálny vkus objednávateľov“. (s. 5)

Koniec 18. storočia a celé 19. storočie je poznamenané zmenou spôsobu výroby, ktorý sa prejavoval odklonom od manufaktúrnej výroby a prechodom k priemyselnej výrobe. Mestá zažívajú dovtedy nepoznaný rozvoj, ktorý súvisí s postupným budovaním výrobných objektov a priemyselných areálov. Nástup železničnej dopravy, ktorá sprevádzala budovanie priemyselných zariadení, si vyžiadal budovanie úplne nových sprievodných objektov a zariadení v mestách ako stanice, nádražia rôzneho rázu, výrobné haly, sklady, dopravné stavby a obohatil krajinu o nové technické diela, umožňujúce prekonávať zložitosti terénu, predovšetkým mosty a tunely. V plnej miere sa začali uplatňovať nové stavebné materiály, ktoré sa premietali do konštrukcií, umožňujúcich vytvárať a preklenúť väčšie rozpony navrhovaných priestorov a čoraz viac sa uplatňovali v stavebníctve nové technologické postupy. Tieto zmeny sa výrazne začali prejavovať v dispozičnom riešení budov. Veľké zoskupenie pracovných príležitostí v nových výrobných zariadeniach so sebou prinieslo aj koncentráciu obyvateľstva, jeho následnú migráciu za možnosťou zamestnania, čo so sebou prinieslo postupné presídľovanie sa ľudí v aktívnom veku z vidieka do miest. Tento pohyb obyvateľstva si vyžiadal nevyhnutnosť prestavby bytových domov a výstavby nových obytných štvrtí. Popri tradičných typologických druhoch sakrálnych stavieb všetkých konfesií, avšak na báze nových konštrukcií a materiálov, sa budovanie a rozmach nových objektov prejavil predovšetkým na kreovaní profánnej architektúry. Príslušníci vyšších kruhov stavali paláce, kaštiele, kúrie obkolesené módnymi anglickými parkmi. Stavebná činnosť v duchu nových slohov sa intenzívne rozprúdila najmä v mestách. Zmeny v štruktúre spoločnosti a postupnom presadzovaní sa identifikačných procesov, najmä národnostného rázu znamenali, že mestá sa obohacovali aj o úplne nové typologické druhy objektov. Začali sa stavať reduty, župné domy, národné domy, radnice, divadlá, kúpeľné budovy, nemocnice, chudobince. V priebehu 19. storočia sa postupne menila sociálna štruktúra obyvateľstva. Popri cirkvi a šľachte sa čoraz väčšmi dostávalo k slovu meštianstvo a neskôr podnikatelia a finanční či priemyselní magnáti. Tí sa stávali významnými mecénmi, investormi, ktorí sa zapájali do čulých stavebných aktivít tohto hektického obdobia. Jedno je však zrejmé, na tento výrazný nástup priemyselnej výroby, poznanie, vedu a techniku, nové stavebné materiály a technologické postupy, spoločenský pohyb nebola spoločnosť, ale ani mestá pripravené. Dominuje v nich živelnosť a nedokázala držať krok ani architektúra svojím formálnym výrazom.

Všetky tieto procesy, súvisiace so spoločenským a politickým životom, nevídaný nástup výroby so všetkými sprievodnými javmi, našli ohlas v hľadaní inšpirácie a výrazu súdobej architektúry v historických vzoroch. Nástup nových typologických druhov, ktoré sprevádzali toto hektické storočie, autorka premietla do šiestich kapitol knihy vrátane úvodu a záveru. V nich uvádza najvýznamnejšie objekty a typologické druhy, ktoré majú dosah na formovanie architektúry v 19. storočí. Nebolo možné vyhnúť sa čiastočným dejinným presahom na koniec 18. storočia a na začiatok 20. storočia. Kapitola Návrat antiky sa orientuje na nástup klasicizmu na konci 18. storočia, ktorý znamenal obrodu antických ideálov, ktoré sa odvíjajú od osvietenstva a racionalizmu, vytvárajúcich filozofický základ pre formovanie tohto obdobia. Popri tolerančnom patente Jozefa II., ktorým umožnil stavať chrámy evanjelikom augsburského vyznania aj iným nekatolíckym cirkvám, čo sa v tomto období prejavilo mohutnou, ale zároveň kvalitnou výstavbou kostolov týchto cirkví, významnú úlohu zohrala aj poloha Slovenska a jej prepojenie na Viedeň a Budapešť. Ďalšia kapitola Stredoveká a orientálna inšpirácia mapuje časovo najdlhšie a štýlovo najrozmanitejšie obdobie. Ako uvádza autorka „Škála jej podôb bola veľmi rozmanitá, čerpajúca podnety z románskych, gotických, byzantských i orientálnych foriem. Neobyčajné podfarbenie a osobitný esprit získala predovšetkým neogotika, a to aj vďaka tomu, že naše územie predstavovalo križovatku rôznych vplyvov“. (s. 44) Osobitnú kapitolu s názvom Ozveny historických slohov v dejinách architektúry 19. storočia predstavujú objekty s charakteristikou neoslohovej architektúry, ktoré sú podľa autorky jedným z pólov architektúry tohto obdobia. Oboznamuje nás so skutočnosťou, že „… pre niektoré typologické druhy sa dodržiavali konvenčné schémy, inokedy architekti viac experimentovali a otázku väzby štýlu a typu stavby overovali priamo v praxi“. (s. 90) Druhý pól teda predstavovala snaha historizmu o modernosť, čím sa vytváral priestor pre nástup modernej architektúry 20. storočia. Týmto sa zaoberá kapitola Na ceste k moderne. Predpokladom pre vznik modernej architektúry bolo postupné zavádzanie a využívanie nových stavebných materiálov a technológií, ktoré sa však spočiatku uplatňovali v rôznej miere ako súčasť architektonických objektov 19. storočia a stali sa predmetom odborných polemík o vhodnosti a využiteľnosti nových prvkov v architektúre. Kapitola je upriamená na nástup eklektizmu v závere 19. storočia, v rámci ktorého sa v jednej stavbe objavovalo viacero historických slohov, navzájom previazaných, ale za výdatného využitia nových stavebných konštrukcií a materiálov. V závere autorka mapuje situáciu v architektúre, ktorá už zjavne nesie v sebe črty doznievajúcich historizmov 19. storočia a nastupujúcej secesie a formujúceho sa moderného názoru. Ako uvádza: „V secesii na Slovensku sa stretli pozitívne impulzy anglickej reformy bývania a vernakularizmus, francúzsky racionalizmus, nemecký zmysel pre účelnosť, rakúske zavrhnutie historického ornamentu, ale aj osobité prvky uhorského, moravského a slovenského folklóru, spojené s hľadaním genia loci a národných hodnôt architektúry“. (s. 130) Na tieto tendencie však už nadväzujú novodobé architektonické smery 20. storočia.

V graficky a výtvarne veľmi pôsobivo a prehľadne spracovanej podobe autorka na 170 stranách textu, bohato dokumentovaného 149 obrázkami, dobovými vyobrazeniami a plánmi, z ktorých niektoré sú publikované prvýkrát, približuje logiku aj zložitosti tohto obdobia na území dnešného Slovenska. V nadväznosti sa tieto myšlienky premietajú do dejín architektúry 19. storočia na Slovensku v kontexte európskeho umeleckého diania. Výnimočnosť knihy umocňuje aj to, že text je sprevádzaný charakteristikami jednotlivých slohov, štýlov a hnutí od klasicizmu až po secesiu, zachytáva vývoj v architektúre na rozmanitej škále typologických druhov aj vzhľadom na zavádzanie a použitie nových progresívnych materiálov, konštrukcií a technológií. Popri spoločensko-politických, kultúrnych a technických determinantoch formovali dejiny architektúry predovšetkým osobnosti – architekti, stavitelia, stavebníci či mecenáši, pričom charakteristiku najvýznamnejších z nich kniha takisto obsahuje. V knihe sú obsiahnuté aj stručné charakteristiky najvýznamnejších tvorcov pôsobiacich na našej i európskej architektonickej scéne. Súčasťou publikácie je aj menný a miestny register a, samozrejme, nechýbajú odkazy na literatúru a archívne pramene osobitne ku každej stavbe.

Výnimočnosť publikácie zvýrazňuje aj skutočnosť, že v kontexte s okolitým svetom, nielen dianím v Uhorsku, sú prezentované najvýznamnejšie architektonické počiny a diela 19. storočia na Slovensku od klasicizmu až po secesiu. Akcentuje novú tvorbu v štyroch významných etapách cez najrozšírenejšie typologické druhy, ako sú šľachtické vidiecke sídla, sakrálna architektúra rôznych konfesií, divadlá, reduty, župné domy, kúpeľné objekty, sanatóriá, hotely, obytné nájomné domy, vily, rodinné hrobky. Možno konštatovať, že popri publikovaní viac či menej známych architektonických objektov, z ktorých väčšina má svojím významom a architektonickou kvalitou presah mimo dnešného územia Slovenska, mnohých doteraz nepoznaných dobových plánov, dokumentácie, zobrazení či fotografi í predstavuje kniha prehĺbenie poznania mnohých diel, ktoré boli spomenuté v knihe Rozmanité 19. storočie. Významnú súčasť textu knihy predstavuje spracovanie osobnostného pozadia vzniku architektonických diel – charakteristík architektov, staviteľov, stavebných firiem, mecenášov – objednávateľov týchto architektonických diel.

Všetky spomenuté aspekty len poukazujú na to, že kniha Výnimočné stavby dlhého storočia s podtitulom Od klasicizmu k moderne v architektúre na Slovensku je jedinečným počinom v oblasti dejín architektúry. Popri zorientovaní sa v zložitostiach tohto obdobia nielen v oblasti architektúry nám dáva najavo, že nie všetky predsudky, ktoré sa viažu k 19. storočiu, sú opodstatnené. Práve naopak. Kniha Jany Pohaničovej ponúka odpovede na všetky nezodpovedané otázky, predsudky a pochybnosti.