Videookulografia v architektonickom výskume

ZHRNUTIE

Architektúra ovplyvňuje zdravie a pocit pohody, pretože ľudia trávia väčšinu času v budovách. Zle navrhnuté budovy môžu spôsobovať používateľom fyzickú aj psychickú nepohodu, keď zažívajú nepokoj, čo môže dlhodobo viesť k chorobám. Doterajšie výskumy v oblasti architektúry, napríklad ako architektonický priestor vplýva na ľudí, sa uskutočnili, až keď bola budova zrealizovaná. Vďaka technickému pokroku môžeme na poli architektúry robiť výskumy, ktoré napomáhajú vyhodnocovaniu vnímania, nielen kvantifikácii dát.

Mohlo by sa zdať, že vďaka konštrukčnému pokroku v priereze dejín sú dnešné stratégie navrhovania architektonického priestoru optimálne. Bohužiaľ, nedostatočné používanie humánno-centrických nástrojov pri tvorbe inkluzívneho priestoru pre všetkých ľudí nám napovedajú, že je potrebné rozvíjať i vzťah etiky a priestoru. Architektúra najzásadnejšie ovplyvňuje kvalitu prostredia, preto je nevyhnutné myslieť aj na humánno-ekologické aspekty pri tvorbe.

Práve materiálna podstata nášho okolia pôsobí na psychiku človeka a vytvára emócie. Ide o celkovú škálu vnímateľných parametrov, ktoré vytvárajú architektonickú kvalitu miesta. S tým súvisí genius loci alebo duch miesta, atmosféra. Fyziologické reakcie na okolie sú u ľudí väčšinou zhodné. Psychologické reakcie sú individuálne, ovplyvnené výchovou, kultúrou a individuálnom kogníciou.

Kognitívne procesy sú komplexné vedomé aj nevedomé psychické poznávacie procesy, ktoré zahŕňajú zmyslové vnímanie, predstavivosť, pamäť, myslenie a učenie. Bližšie sa im venuje kognitívna psychológia. Proces kognitívneho mapovania priamo súvisí s architektonickým priestorom. Ide o súbor kognitívnych procesov v priestore, kde okrem samotného zmyslového poznávania prostredia je zahrnuté aj vytváranie asociácií a pamäťových stôp. Poznávanie prostredia je dynamický proces, v ktorom sa súbor informácií (z prostredia) neustále aktualizuje, dopĺňa a znovu priraďuje na účely aktivácie myšlienok a akcií.

Vďaka orientačným bodom, priestorovému usporiadaniu a ďalším vlastnostiam spoznávame prostredie. Tento proces sa výrazne zjednodušuje pri zvýšenej „čitateľnosti“ prostredia, čo následne uľahčuje aj proces hľadania trasy. Trasu si najlepšie zapamätáme, ak spoznáme jej jednotlivé segmenty. Postupným naučením sa všetkých segmentov v priestore nám vzniká sieť ciest. Na uľahčenie kognitívnych procesov existuje aj množstvo taktík, ktoré napomáhajú rýchlejšiemu mapovaniu neznámeho prostredia. Môže ísť napríklad o aktívne objavovanie vzhľadom na špecifické pravidlá alebo teoretické oboznámenie sa s priestorom napríklad pomocou máp, fotografií alebo virtuálnej reality.

Multidisciplinárna metodika humánno-centrického navrhovania, ktorá implementuje poznatky zo sociálnych, psychologických a neurovedeckých (angl. neuroscience) odborov do architektonickej, urbanistickej a dizajnérskej tvorby, má svoje korene v Spojených štátoch amerických. Významné objavy v oblasti neurovied koncentrovaných na priestorové vnímanie sa, pochopiteľne, stali základom interdisciplinárnych vedeckých výskumov neurovied, architektúry a ďalších. Významne k tejto téme prispeli vedci Epstein, Harris, Stanley, Kanwisher a O’Keefe, Moser a Moserová. Ich objavy sú hnacím motorom otvárania starých tém novým spôsobom pomocou neurovedeckých nástrojov, ako je napríklad videookulografia, elektroencefalografia alebo galvanický reflex kože.

Videookulografia alebo „eye-tracking“  sa v priebehu posledných rokov využila v množstve výskumov zameraných napríklad na interakciu človeka s počítačom, marketingové stratégie alebo v rámci kognitívnych vied. Hlavným dôvodom používania tejto technológie je meranie vizuálnej pozornosti, podvedomých reakcií a estetických preferencií. Organizácia väčšiny výskumov spočíva v koncentrovanom bádaní oblasti záujmu, čo môže byť konkrétny jav alebo produkt. Táto metodika bola dosiaľ pre architektonický výskum irelevantná a nefunkčná, pretože oblasťou záujmu je zväčša architektonický priestor, ktorý je nutné zažiť osobne alebo simulovať pomocou imerzívnych metód. Práve z tohto dôvodu sa zatiaľ zrealizovalo veľmi málo architektonických výskumov využívajúcich videookulografiu ako hlavný nástroj. K ďalším dôvodom patrila taktiež nekomfortná hmotnosť a rozmery, nespoľahlivosť a nepresnosť výsledných údajov a nedostatok softvérovej podpory pri vyhodnocovaní a spracúvaní výsledkov. Vďaka výraznému pokroku a vývoju videookulografov sa podarilo úspešne zminimalizovať rozmery aj hmotnosť prístrojov až do formy komfortných okuliarov a takisto vytvoriť intuitívne softvérové riešenia uľahčujúce práce s týmto nástrojom.

Počas zimného semestra 2018 sa na Fakulte architektúry STU v Bratislave, na predmete Univerzálne navrhovanie, ktorého garantkou je docentka Zuzana Čerešňová, realizoval výskum, ktorého cieľom bolo vyhľadať spoločné fixácie zrakového vnímania všetkých respondentov.

Počas výskumu so statickým videookulografom sa potvrdila hierarchia vizuálnych záujmových oblastí. Zistenie, že uchádzači sa vôbec nekoncentrovali na prvky architektonického priestoru, ako napríklad stupne schodov, je spôsobené neimerzívnou reprezentáciou skúmaného priestoru. Aby architektonický výskum neostal iba v rovine overovania zákonov gestalt psychológie, je potrebné v ďalšom kroku zvýšiť imerzívnosť napríklad pomocou virtuálnej reality, formou experimentálneho výskumu. Otázne ostáva, či súčasný stav tejto technológie je dostatočne rozvinutý a či výsledky experimentu budú dostatočne relevantné v praxi.