Udržateľnosť v architektúre využívaním priestorovej prispôsobiteľnosti

Marek Lüley

ZHRNUTIE

V dnešných časoch výroby na mieru sa nám téma prispôsobiteľnosti v architektúre môže zdať zastaraná alebo nevyriešiteľná, ale tvorba priestoru na mieru môže mať aj svoje negatívne stránky. Zmena spoločenských, ekonomických alebo kultúrnych podmienok môže viesť k situáciám, ktorým už navrhovaný priestor nemusí vyhovovať. Hoci sme sa už zbavili typizácie zovšeobecneného modelu navrhovania, stále čelíme rigidnosti riešení, ktoré vyžadujú náročné rekonštrukcie alebo demoláciu. Spotreba vstavanej energie, spracovanie vzniknutého odpadu a vzniknutá závislosť od energie získavanej z fosílnych palív vedie k nadmernej produkcii oxidu uhličitého, ktorý prispieva ku klimatickým zmenám ovplyvňujúcim viaceré aspekty nášho života. Úlohou architekta, ktorý chce podporiť udržateľnosť, je pristupovať k stavebnej produkcii s ohľadom na životné prostredie. Na prvý pohľad otrepaná fráza, ale práve v dnešnej dobe technologického vývoja vieme túto snahu aplikovať na viacerých úrovniach architektonického riešenia a stavebného systému.

Uvažovaním o udržateľnosti v architektúre by sme sa nemali nechať obmedzovať iba jej formálnymi stránkami, ako sú ekologické princípy a energetická efektívnosť. Udržateľná architektúra je taká, ktorá neškodí životnému, sociálnemu, ekonomickému ani kultúrnemu prostrediu. Jednu zo stratégií, ako docieliť takýto trend v architektúre, naznačil už v roku 1972 Alexander Gordon vo svojej teórii 3 L (long life, low energy, loose-fit), kde naznačuje dlhú životnosť (long life) budov ako dôležitý faktor zodpovedného prístupu k našej planéte. V praxi to znamená predlžovanie životného cyklu budovy, k čomu nám môže prispieť práve jej možnosť prispôsobenia sa.

V článku sa  dozvieme o význame dvoch rovín prispôsobiteľnosti v architektúre. Prvá je ideová, čiže projektová. V tejto rovine vieme rozoznať definované vlastnosti tohto typu architektúry a stratégie pre ich dosiahnutie vo fyzickej rovine. Druhá rovina je procesná, čiže sa zaoberá zavedením do prevádzky a udržiavaním ideovej línie. Práve v druhej rovine často zlyháva ľudský faktor a budova, i keď navrhnutá dokonale, stráca svoju navrhnutú kvalitu. Doterajšie výskumy a koncepcie zaoberajúce sa teóriou prispôsobiteľnosti v architektúre sa väčšinou venovali jej opisom a jej lokalizovaním v existujúcich stavbách. Len ojedinele sa našli príklady reálnej experimentálnej aplikácie (Dom ľudu v Chlichy, Rietveld-Schröder house, Koolhasov Floriac house, NEXT 21 v Osake).

Samozrejme, vysvetlením bola náročnosť realizácie a ešte väčšie problémy s prevádzkou. Postupným vývojom tejto koncepcie sa začali autori zhodovať s Hertzbergerovou teóriou polyvalencie, ktorá svojou vstavanou kvalitou ponúka možnosť rôznej interpretácie priestoru, čo umožňuje viacúčelovosť. Ale aj tento prístup ma svoje limity v absolútnej slobode prispôsobivosti, pretože počíta iba s limitovaným možných využitím. Tieto snahy o slobodu využitia kapacity priestoru vyústili v roku 2018 na výstave Bienále architektúry do témy Freespace (Voľný priestor), ktorý má ambíciu nám túto slobodu a demokratickosť poskytnúť.

V príspevku sa prezentovali prístupy k architektúre, ktorá svojou koncepciou odoláva času a vie čeliť nepredvídateľným okolnostiam. A koncepcie zasa gradientom od úplne základných vnímaní prispôsobivosti, ako sú pohyblivé priečky a flexibilita komponentov budovy, až po úplne statické formy, ktoré však takisto mali čo k téme povedať. Prvotné neúspechy pohyblivých komponentov demotivovali pre svoju technickú nedokonalosť či nepripravenosť používateľov ďalej rozvíjať tieto tendencie. Ďalej sa uvažovalo o kvalite a výkonnosti architektúry ako determinantoch odolnosti voči zmenám. Každý z prístupov nám v rámci svojej kapacity ponúka dostatočné riešenie, a ako možno vidieť z prípadových štúdií, aj tieto prístupy sa dopĺňajú a podporujú. Prehľad a niektoré prípadové štúdie tiež naznačujú nedostatok už spomínanej pozornosti venovanej samotnej prevádzke takýchto stavieb a modelov údržby a udržateľnosti, ktoré by dokázali plynulo fungovať naprieč udalosťami vedúcimi k zmenám kultúrnych, sociologických, environmentálnych a politických podmienok. Po správnom nastavení spoločenskej a prevádzkovej angažovanosti nám k zaužívaniu modelu prispôsobivosti v architektúre chýba technologická vyspelosť riešení. Jedným je uvažovanie nad procesmi výpočtovej technológie, ktoré sa preorientovali z nástrojov generovania priestorov na procesy integrované do materiálu, robotickej produkcie a autonómnosti. A práve stratégie, ktoré sa venovali odolnosti architektúry voči času a tak prispievali k udržateľnosti v architektúre v minulých desaťročiach, by mali byť obohatené súčasnými tendenciami materiálovej a technologickej inovácie.

Kľúčové slová: udržateľnosť, polyvalencia, adaptabilná architektúra, vrstvy stavebného systému