Šťastie, umenie, dizajn, architektúra: Výstava Stefana Sagmeistra v MAK-u

V dnešnom tvorivom svete je dizajn široký a ťažko definovateľný pojem. Pre laickú verejnosť je dizajn predovšetkým tvarovaním a hľadaním optimálneho tvaru pre produkt. [1] Môžeme sa však stretnúť s možnosťou, ako nahliadnuť do oblasti dizajnu z nepoznanej strany. Majster grafického dizajnu Stefan Sagmeister, ktorý v súčasnosti žije v New Yorku,  sa vrátil do svojho rodného Rakúska s výstavou The Happy Show. Výstava vo viedenskom MAK-u (Museum für angewandte Kunst, 1863), ktorá trvala od  28. októbra 2015 do 28. marca 2016, dokumentovala desaťročný výskum v podobe autorovho denníka o jeho šťastí v spojení s dizajnom, kde sa opieral o sociálny výskum Daniela Gilberta, Stevena Pinklera a Johnatana Haidta.

Vošli sme do historických priestorov MAK-u a boli sme priamo konfrontovaní s kontrastom tradičnej  prezentácie umenia a dizajnu v architektúre. Ponorili sme sa do budovy historického rázu, stali sme sa jej súčasťou a prezentovanie dizajnu dostáva nové nepoznané rozmery. Umenie a dizajn [3] dotvárajú priestor historickej budovy MAK-u vďaka prezentácii a schopnosti pridania hodnôt. Samozrejme, priestor je tvorený architektúrou, prvým umením, ako ho opísal Martin Heidegger. [4] Musíme sa však zamyslieť nad hodnotou dizajnu a umenia, ktoré sú nainštalované v priestoroch a dokážu meniť priestor, tvoriť ho podľa svojich predstáv. Bez zapojenia do procesu prezentácie je dielo nefunkčné, nedokážeme ho správne pochopiť, vnímať ani interpretovať. Stefan Sagmeister volil prezentáciu diel tak, aby sme boli nútení vstúpiť do jeho hry. Musíme si uvedomiť hodnotu a potrebu architektonického diela pri prezentácií umenia a dizajnu [5] v priestore, akým je MAK. Z čisto praktického pohľadu architektúra zaberá miesto, ktoré je nevyhnutné pre našu existenciu. Mala by uľahčovať každodenné situácie, pohyb, naše potreby a mať rovnako aj pridanú hodnotu. Málokto si uvedomuje aj silu stavby, no v prípade Stefana Sagmeistra architektúra dokázala autora inšpirovať, ponúknuť pôžitok a byť miestom pre umenie a dizajn, [6] nie len v jej interiéroch, ale aj v samotnej stavbe. Výstava a jej exponáty sú čiastkovo rozmiestnené po budove múzea. Prechádzame aj stálymi expozíciami, ktoré sú na jednej strane obrovským vizuálnym a emočným opozitom k Sagmeistrovým exponátom, na strane druhej zosilňujú moderné inštalácie, vďaka čomu vnímame ich silu spojenú s myšlienkou. Sagmeister dokázal premeniť múzeum dizajnu na nový priestor, priestor úsmevu, kde premýšľame nad základnými potrebami a hodnotami života. Jednoduché inštalácie nás privádzajú do sveta vlastných emócií, na rovinu dostáva-me citlivé otázky zo súkromných životov, sme priamo účastníkmi vo forme rozhýbania in-štalácií alebo sa prostredníctvom kreatívnych úloh stávame pre autora inšpiračným zdrojom. S úlohami autor môže ďalej pracovať, keďže kresbu alebo text mu môžeme priamo odoslať v elektronickej forme.

Prezentácia jednotlivých diel pôsobí inšpiratívne a dokáže nás upútať jednoduchosťou expozície. Diela na neočakávaných miestach autor dotvára svojím rukopisom a priamo pracuje s priestorom. Diela prehovárajú a komunikujú s okolím, máme pocit autorovej prítomnosti. Pýta sa nás na aktuálny stav, či naše šťastie je tým pravým šťastím. Žltá farba inštalácií na nás divákov pôsobí v historickej budove ako žiarivá vlna, farebnosť zároveň oddeľuje časový vznik exponátov v stálej expozícii. Hravosť je hlavnou myšlienkou prezentácie Sagmeistrových diel. Ručne napísané popisy k dielam na stenách aj s priznanými gramatickými chybami sa stávajú pozitívnymi aspektmi expozície a celkového hodnotenia diel.

„Ahoj, moje meno je Stefan Sagmeister. Som rakúsky grafický dizajnér žijúci v New Yorku. Dlho som pracoval pre hudobný priemysel a navrhoval som obaly hudobných albumov mnohých kapiel, ktorých si možno nikdy nepočul.“ – to je časť textu napísaného Stefanom Sagmeistrom na stene múzea. Prezentácia dizajnu dokáže byť osobnejšia, ako sú naše predstavy, autor sa  vie návštevníkom prihovárať svojimi myšlienkami, dodáva auru priestoru a tajomnosť, ktorú nedokážeme precítiť inak ako len návštevou výstavy The Happy Show v danom priestore. Samozrejme, pojem dizajn je spojený aj s identitou. [7] Narážame na neznámo, na široké spektrum javov, s ktorými pojem dizajn možno spájať. Dizajn nám neudáva hranice, rovnako ako jeho prezentácia v architektúre. Uvedomovanie si hodnoty priestoru je jednou z kľúčových podmienok kvalitnej prezentácie umenia a dizajnu, ktorej výsledok je zážitok pre diváka ako v prípade The Happy Show. Dizajn sa stal objektom túžby a zdrojom emócií. Snaží sa nám otvoriť ochrannú škrupinu, v ktorej sa odohrávajú naše životy. Autor sa nás priamo pýta: „Ste šťastní?“ Po vzhliadnutí vystavených objektov, interaktívnych inštalácií väčšina návštevníkov pri opýtaní na otázku ich šťastia, bez zaváhania odpovie: „Áno!“ Sagmeister nás dokázal s jednoduchosťou preniesť do bezstarostného sveta hry, kde zapojením sa do inštalácií zabúdame na každodenný problematický život.

Spätne pohľadom na inštalácie, priestory, ručne napísané popisy a odkazy napísané na stenách samotným autorom môžeme výstavu hodnotiť ako výnimočnú. Autor ukazuje, čo je súčasný dizajn a akú silu v súčasnosti predstavuje. Zamýšľame sa nad emocionálnosťou a nad tým, čím v skutočnosti dizajn je. Rovnako si kladieme  otázku, čo je dobrý dizajn, či je to funkčný dizajn, alebo je to dizajn sám, ktorý nás robí šťastnými? Dizajn v spojení s prezentáciou má výchovno-vzdelávaciu hodnotu, ktorá dokáže odkryť nepoznané a byť širokospektrálnym vzdelávacím prostriedkom, ktorý dokáže meniť svet k lepšiemu, ak sa dostane do rúk správneho dizajnéra, ktorý je aj psychológom ako Stefan Sagmeister. Výstava The Happy Show rozhodne nie je výstavou len pre grafikov, produktových dizajnérov a študentov umeleckých odborov. Je pre každého, kto chce pocítiť silu nového dizajnu nesúceho emóciu. „Nečakal som, že dizajn dokáže zmeniť stavbu, dokonca sa cítim byť šťastný, možno je to krátkodobé, ale v tejto chvíli je to tak.“  (Časť rozhovoru s neznámym návštevníkom.)

Dizajn je len nástrojom, ktorý má moc otvoriť otázky pohľadu na život budúcnosti. Hmatom dokážeme mať kontakt s realitou, poskytuje nám informácie o tvare, hmotnosti a materiáloch. Zrak sprostredkúva farbu a svetlo. Naše optické vnímanie spája subjektivitu umeleckej vízie a objektivitu súčasného sveta. Dizajn a ani ostatné vizuálne umenie nevzniká v hermeneutickej izolácii, ale ako forma komunikácie. Ako napovedá ich názov, vizuálne umenia komunikujú prostredníctvom zrakového zmyslu viac, než prostredníctvom hmatu. Dizajn však výsostne súvisí s hmatom a dotykom pri jeho používaní. Aj preto sa v situácii spojenej s The Happy Show môžeme pýtať na dizajn ako umenie, keďže využívame len naše optické vnímanie. Samozrejme, s tým súvisí typ prezentácie, docielenie dôveryhodnosti diela a spojenie so zážitkom, ktoré tvoria hodnotu vnútorného priestoru. Najdôležitejšou podmienkou je akceptácia tvorby a jej netradičný posun s možnými presahmi do iných odvetví širokého umenia a architektonickej tvorby, kde Stefan Sagmeister zdieľa toto tvrdenie.

Ak analyzujeme výstavu The Happy Show, musíme brať do úvahy vzťah človeka – pozíciu autora – súčasť umenia – zloženie diela. Tvorivé spracovanie zážitkov a skúseností jednotlivca v autorovej prezentácií vnímame ako interakciu s daným spoločenským statusom alebo historickou stránkou umenia, s ktorou zostávame chtiac-nechtiac v spojení. Ťažiskom prezentácie hľadáme rozmanité výrazové polohy súčasného dizajnu a intencie presvedčenia, čo všetko môže byť prezentované v architektúre.

Dielo potrebuje správnu prezentáciu a miesto v architektúre, kde dokáže na základe svojich vizuálnych a myšlienkových  kvalít zažiariť, čo sa autorovi výstavy podarilo. Digitálne technológie a nástroje ovplyvňujúce umenie a rovnako aj jeho prezentáciu v architektúre v prípade výstavy Stefana Sagmeistra veľmi dobre zvolil kurátor Anthony Elms. Uvedomujeme si, že dizajn prešiel vývojom od zjednodušovania procesov tvorby pomocou automatizácie cez riadený systém generatívnych prvkov. V súčasnom stave prezentácie výstavy The Happy Show nachádzame emergentné javy, novoobjavujúce sa možnosti prezentácie. Prirodzenými spôsobmi prezentácie práce s emergentnými javmi je simulácia, ktorá  sa stáva témou v digitálnych médiách a rovnako aj v umení a tá bola maximálne využitá.

Dejiny umenia sú dejinami prezentácie. Priestor sa stáva zdrojom skúmania, jeho hranice neexistujú. Umenie v priestore má dlhodobú tradíciu a nezastupiteľnú hodnotu. Je schopné vyjadrovať potlačené významy, dotvárať architektúru, pracovať s časom a históriou miesta, prepájať funkcie. Umenie a dizajn vstupujú do dialógu so stavbou a rovnako aj s divákom, dizajnu tu uniká cesta prvoplánovej  príťažlivosti. Architektúra nie je architektúrou, kým nie je obsadená predmetom alebo človekom, preto The Happy Show Stefana Sagmeistra otvára nové otázky na poli prezentácie a vplyvu architektúry na dizajn a umenie. Zisťujeme, ako jednoducho dokážeme meniť priestor historickej budovy. Samotnou prezentáciou umenia, dizajnu v architektúre sa stáva novodobá technológia, ktorou zasahujeme do prezentácie a efektivity návštevnosti. Digitálne príbehy umenia a zmapovanie novodobých technológií otvárajú bránu novej prezentácii umenia v architektúre. Ako diváci sa stávame šíriteľmi dizajnu, umenia a autora Stefana Sagmeistra, ktorý nám dokázal sprostredkovať nezabudnuteľný zážitok v historickej budove MAK-u.

_______________

[1] Celá publikácia design: aktualita, nebo věčnost? poskytuje vo všetkých statiach podnety a inšpiratívne definície pojmu dizajn. PaChManová, Martina: za teorií designu. in: PaChManová, Martina (ed.): design: aktualita, nebo věčnost? antologie textů k teorii a dějinám designu. Praha, vŠUP 2005, s. 8, citujem: „design se dnes uplatňuje téměř ve všech oblastech lidského života a patří take k nejužívanějším slovům. tato infl ace však neznamená, že významu, roli a povaze designu správně rozumíme. texty předních světových poválečných a současných historiků a teoretiků umění a designu, filozofů i samotných designérů shromážděné v této antologii se zabývají předmětným světem – designem výrobků, interiérovým a průmyslovým designem, ale také módou a reklamou – a dotýkají se rovněž uměleckého řemesla, architektury a urbanismu. Ukazují, jakými proměnami design prošel v posledních zhruba padesáti letech a jak se transformovalo jeho teoretické paradigma a způsoby jeho interpretace.“ za ďalšie pozoruhodné najcharaktetistickejšie definície sa dajú pokladať ešte, citujem: in: KaUFMann, edgar: Co je moderní design? s. 16, citujem: „Moderní design znamená plánování a vytváření objektú přizpúsobených našemu životnímu stylu, našim schopnostem, našim ideálúm. design získal počas svého vývoje řadu vnejších forem.“
[3] Pozri poznámku 2.
[4] Napríklad v diele Martina heideggera: der Ursprung des Kunstwerkes. das Werk und die Wahrheit. in: ga 5, holzwege 1950, s. 25 – 43.
[5] Pozri poznámku 2.
[6] Pozri poznámku 2.
[7] Pri identifikácií slova identita môžeme citovať text andreja Findora: „Pojem identita je od 60. rokov 20. storočia jednou z kľúčových analytických kategórií, do dnešného dňa však neexistuje vyjadrenie, čo pojem identita znamená. Umožňuje však vymedziť hranice možného využitia pri skúmaní rôznych javov.“ Pozri: Kiliánová, gabriela – KoWalsKá, eva – KreKovičová, eva: My a tí druhí v modernej spoločnosti. Konštrukcie a transformácie kolektívnych identít. Bratislava, Centrum excelentnosti sav Procesy – historický ústav sav – Ústav etnológie sav – veda, vydavateľstvo sav 2009, s. 44.