Slovensko, alebo aký môže mať zmysel architektonická periféria?

Henrieta Moravčíková

ZHRNUTIE

Historik umenia Ján Bakoš charakterizuje Slovensko ako „križovatku kultúr“, ktorej zvláštnosťou je „ostré zrážanie sa intenzívnych, ale prchavých impulzov na jednej strane a dlhotrvajúcich až konzervatívnych tradícií“ na strane druhej. Pretavovanie „prchavých impulzov“ do podoby prijateľnej pre domáce prostredie, ich moderovanie ba až deformácia charakterizuje slovenskú architektonickú scénu po celé 20. storočie. „Ostré vypäté pozície sa opúšťajú v mene hodnôt, ktoré sú v tomto prostredí dôležité“. Aké sú to hodnoty? Pravdepodobne ide najmä o praktickosť a elementárnu funkčnosť. Pragmatické riešenia sa tu oddávna tešia obľube. So záľubou v praktických, často zjednodušených  riešeniach úzko súvisí aj pomerne zložitý vzťah medzi architektom a klientom. Charakteristickou črtou slovenskej architektúry je aj neustála snaha prekonať pocit zaostávania a menejcennosti vo vzťahu k vyspelejším, najmä západným susedom. Polarita, ktorú spôsobuje permanentná polemika medzi na západ orientovanými „novátormi“ a na lokálne tradície sústredenými „konzervatívcami“ by tak mohla predstavovať tretiu dôležitú vlastnosť lokálnej architektonickej scény. Spomínané črty slovenskej architektonickej scény nie sú ojedinelé a v určitých obmenách sa vyskytujú aj inde. Ich kombinácia však pravdepodobne predsa vytvára jedinečnosť miestnej scény.

V snahe ilustrovať špecifický vnútorný mechanizmus fungovania miestnej architektonickej scény sa príspevok zameriava na výnimočné historické situácie, architektonické diela  a texty charakterizujúce architektúru 20. storočia na Slovensku.

Kľúčové slová: architektúra, Slovensko, centrum, stredná Európa, periféria, teória