ZHRNUTIE
Od druhej polovice 20. storočia začalo divadlo používať iné formy svojich výrazových nástrojov. Prevažne v nemeckej proveniencii sa udomácnil pojem „Regietheater“, režisérske divadlo. V tejto novej tendencii interpretácií sa originálne predlohy dramatických diel stávajú reinterpretovnými spôsobom nahrádzania alebo zámeny rôznych úrovní a schém pôvodnej štruktúry príbehu. Divadlo malo od pradávna silnú schopnosť komunikovať a diskutovať komplikované spoločenské a politické udalosti (Richard Wagner, Giuseppe Verdi). Hudba a príbehy sú nadčasové. Ich moderné vizualizovanie cez nové apelatívnejšie výklady robí z divadla živé komunikujúce umenie. Jedným zo spôsobov priblíženia je médium architektúry v scénografii, ktorá predpokladá preferencie známych vizuálnych symbolov ku ktorým má recipient jasný vzťah a ich dekódovanie môže prebiehať konkrétnejšími cestami. Divadelné dielo je sugestívnejšie, apelatívnejšie a silnejšie v celkovom výraze. Anna Viebrock ako jedna z najznámejších scnénografov cituje objekty prevažne východného Nemecka, aby okrem iného vytvárala svojim dielom uvádzaným v rôznych častiach Európy nové kontextuálne otázky. Túto jej tendeniu je možné nazvať „hyperrealisticou sociálnou imitáciou“.