Hrady, zámky, kaštiele, morové stĺpy, katedrály, kostoly, domy ľudovej architektúry, to všetko prirodzene vnímame ako kultúrne dedičstvo a bohatstvo nás všetkých, ktoré nám zanechala história. Prezentujeme sa ním svetu, ale aj sami pred sebou. Čo však s modernou históriou, modernými pamiatkami, ktoré nám doslova zanechali naši otcovia a starí otcovia? Kde sa začína hranica písania histórie a tvorby kultúrneho dedičstva?
Pojem pamiatka
Pamiatka ako pojem sa bežnému človeku spája s ťažkopádnosťou a obštrukciami. Len čo je niečo vyhlásené za pamiatku, pre majiteľa alebo užívateľa z toho vyplýva mnoho záväzkov a pridaná kultúrna hodnota je pre laika príliš nehmatateľnou hodnotou. Niekedy práve absencia kultúrneho povedomia má za následok nenapraviteľné straty.
Architektúra moderny
Problém pamiatkovej ochrany moderny je ešte zložitejší. Lebo absentuje najčitateľnejšia a najpozorovateľnejšia hodnota – hodnota veku. Pocit bezprostrednosti a samozrejmosti týchto objektov navonok degraduje ich hodnotu. Ľudia prechádzajú okolo týchto objektov a neuvedomujú si ich hodnotu. Prítomnosť týchto objektov sa berie ako samozrejmosť a pokrokové myšlienky a technológie často ostávajú nepovšimnuté a chátrajú.
Špecifický problémom na Slovensku je mylné spájanie si týchto objektov s obdobím socializmu. Mnohé diela sú neprávom označené za poplatné režimu, a tak považované za nehodnotné. K takýmto stavbám patrí napríklad hotel Kyjev s obchodným domom Prior, obchodný dom Slimák v Bratislave a pamätník Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Ďalším z problémov je zamieňanie si stupňa novosti – spustnutosti so stupňom kvality. Takéto objekty sú príliš „mladé” na to, aby sa dala čítať história z ich vizuálneho pôsobenia. Preto sú jednoducho označené za „opotrebované a nemoderné”, bez akejkoľvek hodnoty.
Duch doby
Vznik mnohých z týchto diel sa spája s negatívnymi javmi, ako napríklad demolácia židovskej štvrte pri stavbe Mosta SNP alebo dostavba kontroverzného premostenia krídel Vodných kasární, v ktorom v súčasnosti sídli Slovenská národná galéria. Hoci moderna nám zachovala pozoruhodné dedičstvo, práve vďaka tejto kontroverznosti sú tieto objekty mnohokrát zatracované. Treba brať do úvahy obdobie, v ktorom vznikli, pre ktoré boli typické veľké gestá, ktoré si často vyžiadali negatívne obete. Tieto objekty sú však dokumentom doby a tvoria našu históriu, za ktorou sa skrývajú osudy ľudí a ktorých súčasťou sme aj my.
Strata pamiatok moderny
Negatívny postoj k architektúre tohto obdobia má za následok nešetrné zaobchádzanie, ako aj unáhlené vyhodnotenie ich celkového prínosu spoločnosti. Diela, „ktoré rozhodne stoja za povšimnutie nielen samotným príbehom vzniku, ale v prvom rade ich originalitou, končia ich nešťastnou devastáciou pod taktovkou dnešných dní.“ K tomuto prispieva nielen nedostatok informovanosti a záujmu verejnosti, ale aj nedostupnosť alternatívnych riešení adaptácie na súčasné potreby používateľa zo strany odborníkov.
Autorské práva
Ako pre každý autorský návrh aj pre architektonické návrhy a ich realizácie platia autorské práva, a to počas obdobia šesťdesiatich rokov. Nanešťastie, architekti si toto právo neuplatňujú, či skôr používatelia architektúry si tieto práva neuvedomujú. Bolo by nemysliteľné, keby si kurátor pre potreby výstavy na Picassov obraz Ženy domaľoval uši. Je však prirodzené, zamurovať si, či vybúrať nový otvor, tzv. „na vlastnú päsť“ bez toho, aby sme sa kohokoľvek pýtali. Pretváranie architektúry je prirodzené, lebo ide o živý organizmus, ktorý podlieha potrebám doby. Preto istý stupeň obmeny a práce s objektom je nevyhnutný, malo by však k nemu dochádzať pod dohľadom odborníkov, ktorí by mali poskytnúť kompromisné riešenia.
Architektúra a človek
Architektúra slúži, participuje na ľudskej každodennosti. Od iných diel tvorivej činnosti sa odlišuje práve svojím špecifickým vzťahom s človekom. Má výsadu aktívnej participácie na ľudskom živote. Prostredie nielen dotvára, ale priamo vytvára priestory a podmienky pre život. Či už ide o chatrč, alebo o hrad, vždy ide o architektúru. Strecha nad hlavou je jednou zo základných potrieb človeka. Preto je pretváranie architektúry prirodzené. Architektúra musí byť schopná prispôsobiť sa aktuálnym požiadavkám, musí byť schopná dýchať v rytme ľudského života. Zásahy do architektúry sú však vždy problematické a o to viac otázne, ak sú tvorené laicky, bez dohľadu odborníka. Keďže pri architektúre moderny vo väčšine prípadov nejde o objekty zaradené do zoznamu kultúrnych pamiatok, neexistuje spôsob, ako zabezpečiť celistvosť a neporušenosť týchto diel, najmä ak ide o malé objekty ako rodinné domy, ktoré sa nachádzajú v súkromnom vlastníctve. Takéto objekty často ostávajú verejnosťou nepovšimnuté a tak nikto nepripomienkuje zásahy do týchto objektov. Toto je prípad Červenej ulice v Partizánskom, kde robotnícke domy z červenej neomietnutej tehly majú dnes rôzne, poväčšine nevhodné, prístavby rôznych tvarov, farieb a materiálov, čím sa nenahraditeľne stráca doteraz ucelený architektonický aj urbanistický unikát na Slovensku.
Pamiatková ochrana moderny
Dnešnej dobe nestačí len označiť niečo za pamiatku. Treba zvýšiť informovanosť verejnosti, a tak napomôcť vzťahu medzi ľuďmi a pamiatkou. Jedným z prvých krokov by malo byť vyvrátenie mylného názoru, „čo je nové, je dobré“. To staré mnohokrát ponúka oveľa viac. Opadaná omietka nevypovedá o kvalite diela a ani dátum vzniku nie je tvorcom hodnoty.
Takisto si treba vytvoriť odstup od obdobia ich vzniku a objektívne posúdiť ich prínos spoločnosti v podobe nových technológií či novátorských myšlienok.
„Doma nikto nie je prorokom.“ Aj pre architektúru platí niečo obdobné. Vlastná doba nedokáže plne doceniť jej prínosy a taktiež tí, pre ktorých bola určená, nepoznajú jej hodnotu. Preto veľkým myšlienkam treba nechať čas, aby sa naplno rozvinul ich potenciál.