Požiar veže bratislavského dómu v roku 1833 a jeho následky: Sonda do „dejín každodennosti“ mesta Prešporka

Patrik Baxa

ZHRNUTIE

Štúdia sa zaoberá veľkým požiarom veže bratislavského dómu, ktorý vypukol po údere blesku 12. júna 1833, pričom následne došlo k celkovej deštrukcii vežovej helmice (strechy) a oheň ohrozil nielen ďalšie časti chrámu a budovy nachádzajúce sa v jeho okolí, ale prakticky celé mesto Prešporok. V článku exaktne a detailne rekonštruujeme priebeh požiaru a z dosiaľ nepublikovaných archívnych materiálov osvetľujeme i ďalšie fakty, čo s ním súvisia.

Do roku 1833 Dóm sv. Martina zdobila pomerne vysoká veža s reprezentačnou helmicou pokrytou čiastočne pozláteným medeným plechom a ukončenou rozmerným modelom tzv. svätoštefanskej koruny, ktorý pochádzal z roku 1765. Strechu veže zhotovili v rámci veľkej prestavby západnej časti chrámu, uskutočnenej v šesťdesiatych rokoch 18. storočia podľa projektu hlavného architekta Uhorskej kráľovskej komory Franza Antona Hillebrandta.

Táto helmica bola zničená pri požiari v noci z 12. na 13. júna 1833, o ktorom sa z viacerých dobových písomných svedectiev dozvedáme nasledujúce údaje: blesk zasiahol vežu asi o desiatej hodine večer, a aj keď si ľudia mysleli, že ju nijako nepoškodil, o pár minút neskôr sa zjavili plamene, ktoré už nebolo možné uhasiť. Horiaca helmica sa okolo jednej hodiny po polnoci zrútila pred severný vchod do chrámu, pričom na veži následne vzplanul veľký oheň vzbudzujúci obavy z možného rozšírenia plameňov. Našťastie sa tak nestalo a ušetrená bola nielen veľká dómska strecha a okolité domy, ale nepoškodené zostali aj samotné steny veže, hodiny a zvony, čo ľudia považovali za „skutočný zázrak“.

Okrem písomných svedectiev máme k dispozícii tiež jedno grafické zobrazenie požiaru: hrôzy tejto noci zvečnil neznámy umelec na streleckom terči, ktorý je deponovaný v zbierkach Múzea mesta Bratislavy. Olejomaľba na drevenom podklade pochádza z roku 1834 a zachytáva okamih pádu horiacej helmice pred severný vchod do chrámu.

V príspevku sa ďalej zaoberáme niektorými podrobnosťami zo zdolávania požiaru a ďalšími súvislosťami… Okrem členov vybraných cechov, ktorí boli v našich mestách povinní hasiť požiarisko a brániť šíreniu ohňa, mal veľký podiel na záchrane interiéru veže vtedajší dómsky kaplán a neskôr známy filantrop Karol Scherz de Vasoja. Biskup Alexej Jordánszky zasa okamžite daroval 100 zlatých tzv. konvenčnej meny na obnovu zničenej strechy veže.

Skutočnosť, že požiar nespôsobil žiadne väčšie škody, bola mimoriadne priaznivá pre celé mesto, preto sa 23. júna 1833 v Dóme sv. Martina uskutočnila veľká trojhodinová slávnosť ako poďakovanie Bohu za milostivé odvrátenie nebezpečenstva, pričom tu odznela zaujímavá homília Jánosa Hollósyho, rekapitulujúca priebeh požiaru v kontexte iných prešporských katastrof.

Na veži následne vybudovali dočasné zastrešenie vo forme pomerne nízkej stanovej strechy (práce prebiehali od požiaru do prelomu júla a augusta), ktorú môžeme vidieť na viacerých zobrazeniach dómu a vedutách Prešporka pochádzajúcich z tridsiatych a štyridsiatych rokov 19. storočia.

Z hľadiska „dejín každodennosti“ je zaujímavý aj osud zvyškov medeného plechu zo zhorenej helmice: hneď po požiari ich pozbierali a úradne zvážili, pričom ich speňažili na verejnej dražbe 16. decembra 1833 – približne 2 856,3 kg nepozláteného plechu kúpil „majiteľ medeného hámru p. Mayer“ a pozlátenú meď s hmotnosťou približne 99,1 kg vydražil győrsky zlatník Rapp. Navnivoč nevyšli ani uhlíky zo zhorených trámov krovu: odkúpil ich Vavrinec Libisch, ťahač zlatých a strieborných drôtov a súčasne člen tzv. širšej mestskej rady.

Požiar dómskej veže zaiste vzbudil u zodpovedných predstaviteľov chrámu značné obavy z podobného nebezpečenstva, ktoré sa mohlo kedykoľvek zopakovať. Zrejme aj z tohto dôvodu boli počas požiaru Michalskej ulice roku 1842 v Dóme sv. Martina umiestené viaceré protipožiarne hliadky. Veľmi dôležitou súčasťou bezpečnostných opatrení sa stala tiež ochrana dómu pred ničivými účinkami bleskov, ktorú vyriešili nainštalovaním bleskozvodu na vežu chrámu počas veľkej prestavby západného priečelia a veže v štyridsiatych rokoch 19. storočia. V tom čase však už nešlo o zriedkavú technickú novinku, ale pomerne bežnú súčasť dôležitých objektov, čo dosvedčujú viaceré súdobé správy o zriaďovaní alebo opravách bleskozvodov konštruovaných na našom území od 2. polovice 18. storočia.

Priebeh požiaru a ďalšie fakty, ktoré s ním súvisia, sme mohli osvetliť najmä prostredníctvom dosiaľ nepublikovaných dobových materiálov získaných vďaka systematickému výskumu fondov Archívu mesta Bratislavy. Publikované poznatky svedčia o precíznej administratíve našich predkov a dôležitosti zachovaných prameňov memoárového charakteru, pričom tým súčasne dokladajú mimoriadny význam archívnych písomných dokumentov na poli interdisciplinárneho skúmania dejín architektúry. V tomto procese sú primárne dobové materiály nenahraditeľným zdrojom relevantných a komplexných informácií nielen o samotných objektoch, ale aj o tzv. personálnom pozadí ich stavebníkov, projektantov, staviteľov, remeselníkov, umelcov a ďalších osôb a udalostí, ktoré s nimi súvisia.

_______________

ERRATA

  • s. 10, obr. 8; s. 12, poznámka 19: fond Magistrát mesta Bratislavy
  • s. 12, poznámka 6: fond Milosrdní bratia v Bratislave
  • s. 12, poznámka 19: fond Rímskokatolícky farský úrad sv. Martina v Bratislave
Kľúčové slová: renovácia, Dóm sv. Martina, veža, blesk, bleskozvod, oheň