Koncom roku 2011 sa v kníhkupectvách objavila nová publikácia, dopĺňajúca obraz historickej a modernej architektúry na Slovensku. Spolupráca kritičky a historičky modernej architektúry architektky Henriety Moravčíkovej a historičky umenia Viery Dlháňovej priniesla svoje plody.
V prieniku divadelnej a architektonickej historiografie napísali prácu, ktorá je prvým pokusom o identifikáciu a hodnotenie zachovaných budov divadelnej architektúry na území od 18. storočia po súčasnosť a ich uvedenie do stredoeurópskeho kontextu. Monografia Henriety Moravčíkovej a Viery Dlháňovej je produktom trojročného výskumu, ktorý sa na Oddelení architektúry ÚSTARCH SAV realizoval v rokoch 2008 až 2011. Výskum inicioval Divadelný ústav v Bratislave, ktorý knihu vydal v edícii Slovenské divadlo. Výsledky výskumu boli paralelne publikované v permanentnej elektronickej databáze divadelnej architektúry krajín strednej Európy, prístupnej verejnosti na www.theatre-architecture.eu.
Kniha pozostáva z dvoch častí. Úvodná kapitola „zachytáva celkový obraz, historický vývoj, priestorové a typologické špecifi ká, ale aj topografi u divadelnej architektúry na Slovensku od polovice 15. storočia až po súčasnosť“ (s. 7). Autorky ozrejmujú súvislosti vzniku budov, motivácie stavebníkov a architektov, ďalšie prestavby a úpravy, ktorými tieto diela prešli. Porovnávajú situácie a niektoré realizácie v stredoeurópskom rámci, etnické súvislosti divadelnej architektúry a vplyv ideológie do architektúry kultúrnych domov v prvej, ale najmä v druhej polovici 20. storočia.
Druhá časť obsahuje v chronologickom usporiadaní medailóny 23 objektov so stručným textom a bohatým fotografickým materiálom obsahujúcim historické fotografi e, historické plány a súčasný stav exteriéru a interiérov, najčastejšie s pohľadom do divadelnej sály s javiskom a hľadiskom. Chronologický rad divadiel, respektíve divadelnou sálou obdarovaných budov uvádza empírové divadlo Erdödyovcov v Hlohovci (Pietro Travaglia, 1802) a završuje Nová budova Slovenského národného divadla v Bratislave (Peter Bauer, Martin Kusý, Pavol Paňák, 1979 – 2007). Medzi nimi sa odohrávajú príbehy mestských divadiel, redút, národných, spolkových, reprezentačných domov a divadiel s hodnotením urbanistických kontextov a architektúry. Architektonické hodnoty európskeho významu dosahuje podľa autoriek historická budova divadla a reduty v Spišskej Novej Vsi (Koloman Gerster, 1898 – 1902). Iné objekty dokumentujú aktuálny stav kultúrnych záujmov spoločnosti a dobovej stavebnej kultúry a pozície architekta v nich. Zaujímavé sú okolnosti vzniku Národného domu v Banskej Bystrici, ktorý napriek víťaznému návrhu architektov Vojtecha Šebora a Gabriela Schreibera, projektoval Emil Belluš. Snáď aj z úcty voči Bellušovi rozporuplnú architektúru Národného domu hodnotia autorky opatrne ako charakteristický príklad zložitej cesty tradične školeného architekta k abstraktnému vyjadrovaciemu jazyku modernizmu, dokument problematického prijímania takého jazyka v periférnej kultúrnej situácii (vysoké valbové strechy, konzervatívne priestorové usporiadanie a vybavenie sály. Ako napísali: „V komunikácii s miestnym stavebníkom to nemal jednoduché (…) ani on sa nevyhol podobnému zaobchádzaniu ako autori prvého návrhu a spory s mestom riešil súdnou cestou“ (s. 153). Na dokreslenie, že chyba nemusela spočívať len v zadávateľovi, ale aj v neskúsenosti čerstvého absolventa štúdia architektúry, si dovolím citovať svedectvo dobového svedka: „Pri stavbe Národného domu bola požiadavka vybudovať modernú, pre budúcnosť súcu divadelnú dvoranu. Miesto nej Ing. arch. Belluš naprojektoval dlhú ‚pajtu’ tehlového tvaru s úplne nevyhovujúcou a nemožnou akustikou. Navrhnutá miestnosť nehodila sa ani na divadlo, ani na koncerty, ani na prednášky. Už starí Gréci a Rimania poznali zákony akustiky. Už vtedy vedeli, ako stavať divadlá. No my sme im v Kocúrkove dali fleka. (…) Stavba ešte vôbec nebola dohotovená, no rozpočet stavby pre stale prerábačky skoro úplne vyčerpali…“ [1]
Z publikácie nie je celkom jasné, ako sa autorky podieľali na texte. Za rovnomennou úvodnou kapitolou s podtitulom Od zložitých mestských budov k monofunkčným divadlám a späť sumarizujúcou množstvo faktografických údajov tušiť nadhľad a erudíciu Henriety Moravčíkovej. Predpokladám, že krátke profily jednotlivých objektov pochádzajú z pera Viery Dlháňovej, ktorá je výlučnou autorkou jednotlivých hesiel v elektronickej databáze. Medailóny v databáze sú obsahovo podrobnejšie a obsahujú viacej obrazových príloh. Podrobný a rozsiahly poznámkový aparát, v publikácii čiastočne redukovaný, svedčí o rozsiahlom heuristickom výskume, ktorý realizovala Viera Dlháňová v početných relevantných inštitúciách.
usím súhlasiť, že „zhrnúť do niekoľkých desiatok strán textu zložitú genézu, periodizáciu, priestorové charakteristiky a topografi u divadelnej architektúry na Slovensku je nepochybne odvážnou ambíciou, prinášajúcou viaceré úskalia“ (s. 7). Po prečítaní monografie autoriek musím zároveň konštatovať, že našli cestu, ako sa týmto úskaliam úspešne vyhnúť. Obraz divadelnej architektúry, ktorý namaľovali svojou knihou, je naozaj pitoreskný. A naozaj vedie „od zložitých mestských budov k monofunkčným divadlám a späť“.
Hoci ide o jeden typologický druh, ale metamorfovaný v rôznych podobách do budov, ktoré vznikli ako divadlo, ktoré vznikli aj s divadelnou sálou, alebo ktoré boli adaptované na divadlo. V jednom koši sa ocitajú vidiecke divadlá v šľachtických sídlach, mestské divadlá a reduty, domy národné a spolkové, domy kultúry a domy odborov, divadlá národné a národnostné, samostatné divadelné sály. Paleta bola pestrá, otázkou je, čo podmienilo výber? Autorky v predslove uvádzajú, že to boli „architektonické hodnoty a snaha zachytiť spektrum divadelnej architektúry na našom území v celej jeho šírke. Preto sa tam ocitli aj reduty, spolkové či kultúrne domy, predstavujúce v kontexte histórie divadelných budov určité regionálne špecifikum“ (s. 7). Ak boli kritériom architektonické hodnoty, vynára sa otázka: prečo sa do katalógu nedostala, alebo aspoň v úvodnej štúdii nespomenula budova, ktorá stála na úsvite „zlatého dvadsaťročia“ divadelnej architektúry na Slovensku – Dom umenia v Piešťanoch (projekt 1968 realizácia 1974 – 1979, otvorenie – 1980), prvá mimobratislavská účelová stavba divadla po druhej svetovej vojne, realizovaná podľa projektu architekta Ferdinanda Milučkého (1929)? Ako jediná koncipovaná ako solitér, v prírodnom prostredí, s uplatnením pohľadového betónu sa architektonickou kvalitou vydeľuje zo série monumentálnych divadelných a polyfunkčných stánkov kultúry, ktoré po nej nasledovali v sedemdesiatych až deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Zo starších objektov by si azda aj napriek typologickej nejednoznačnosti miesto v publikácii zaslúžili aj ďalšie „polyfunkčné“ budovy, postavené pôvodne ako divadlo, respektíve divadelné sály: divadlo Thália Sinház v Košiciach, NKP Grand Bio Universum (1921) a Katolícky dom (1925 – 1926) v Žiline, Kultúrny dom v Ružomberku (1927 – 1928) a niektoré ďalšie.
Pozitívne treba hodnotiť množstvo nových poznatkov, ktoré sú prínosom pre poznanie architektonickej kultúry. Rozsiahly poznámkový aparát sumarizačnej práci vtláča vedecký ráz. Treba vyzdvihnúť vizuálnu podobu publikácie, ktorá bola zverená do rúk Jána Triašku. Prínosnom je obsiahle trojjazyčné resumé, (angl., nem., maď.), čo by v súčasnosti už malo byť štandardnou súčasťou publikácií tohto typu, v záujme prenikania slovenskej kultúry do širšieho povedomia minimálne v stredoeurópskom priestore.
__________________
[1] BALKO, Ján: Život v piatich režimoch I. Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 2006, s. 346.