Architektúru možno definovať ako umenie skladať rôznorodé prvky a zosúladiť rôznorodé, často protichodné požiadavky do harmonického (priestorového) celku. Táto definícia architektúry patrí medzi moje obľúbené. Veľmi osobne vystihuje, s akým typom problému sa architekt stretáva a čo je jednou z jeho hlavných úloh. Rôznorodé prvky, či už je to individuálna požiadavka investora, typológia, alebo fyzikálne vplyvy prostredia, v súčasnosti čoraz častejšie nazývame parametrami.
Parametre, akési vstupy, sú prvkami, ktoré treba zosúladiť, aby sme vytvorili to, o čo sa usilujeme – dokonalý návrh. V dnešnej dobe digitalizácie a informačných technológií sa čoraz častejšie stretávame s tzv. parametrickou architektúrou. Je známe, že: „… moderná avantgardná architektúra rieši požiadavky na zvýšenie úrovne kĺbovej zložitosti pomocou pre-budovania svojich metódy na základe parametrických konštrukčných systémov. Moderný architektonický štýl, ktorý dosiahol všadeprítomnej nadvlády v súčasnej architektonickej avantgarde možno najlepšie chápať ako výskumný program založený na parametrickej para dogme. Navrhujeme volať tento štýl: Parametrizmus“. Patrik Schumacher: Parametricist Manifesto. Londýn 2008.
Laicky povedané, ide o druh tvorby, kde sa okrem generovania nových amorfných či abstraktných foriem stretávame aj s racionalizáciou a urýchlením klasických už poznaných algoritmov. Ukážkovým príkladom je napríklad štruktúrované segmentové prestrešenie pasáží alebo zhotovenie zložitých fasádnych systémov. To, čo niekedy architekti kreslili týždne, dnes vieme vytvoriť za pár hodín.
Pri parametrizme však vnímame ešte jeden čitateľný smer. Jeho uplatnenie pri generovaní výslednej formy architektúry. Automatizáciou programov zohľadníme všetky „najlogickejšie“ vstupy, hranice, špecifické požiadavky či dokonca technické obmedzenia. Ak sa nad tým zamyslíme dôkladnejšie, celá táto snaha smeruje k výsledku, ktorý by mal predstavovať dokonalú formu pre danú funkciu. Naozaj dokonalú?
Rozvoj možností šírenia informácií a digitalizácia sama osebe zaznamenáva za posledné desaťročie priam až exponenciálny nárast. Je to niečo ako lavína, ktorá sa nedá zastaviť, musíme sa v nej naučiť fungovať, splynúť s ňou alebo sa snažiť pred ňou jednoducho utiecť. Mne to osobne trochu pripomína technologické pomery začiatku 20. storočia. S tým rozdielom, že priemyselný rozvoj nahrádza informačná revolúcia a k hospodárskej kríze sa možno tentokrát pridá kríza digitalizácie. Nie som Gerald Celente ani Aristoteles, no z poznatkov, ktoré mám, a z toho, ako vnímam súčasné trendy, je podľa mňa minimálne zaujímavé premýšľať nad takýmto prepojením.
Veľmi rád odhadujem, ako bude moderná architektúra vyzerať o päťdesiat či o sto rokov a som názoru, že aj práve to je jednou z vlastností tvorby architekta – nadčasovosť. Preto ak predpokladáme smerovanie k dokonalosti formou zefektívnenia procesov tvorby otázkami ostávajú: „Je dokonalosť žiadúca?“ „V čom bude spočívať individualita stavieb?“ alebo „Do akej miery sa zmení autorský podiel architekta?“. Jedným z parametrov, ktoré digitálny proces nedokáže predpovedať či zohľadniť je atmosféra priestoru. A keďže iná definícia architektúry zasa uvádza, že ide o hru priestoru a svetla, práve táto hra vytvárajúca takú podstatnú zložku architektúry, ostane nemenná a tak vlastná pre povolanie architekta.
Podľa známeho názoru Vojtecha Zamarovského, názoru, s ktorým sa dá ľahko stotožniť, je architektúra kolektívnym výtvorom, a to umeleckým i technickým. Technická stránka je poväčšine daná. Na jej správne prevedenie používame overené zákonitosti či nástroje. Jedným z nových nástrojov je aj generatívna forma tvorby architektúry – už spomínaný program parametrizmu. Chcel by som špeciálne zdôrazniť slovo – nástroj. Vo vnímaní bez akéhokoľvek kontextu nám toto slovo popisuje niečo, čo nám pomáha skonštruovať či zostrojiť náš zámer, dielo. Výskumný program parametrizmus by mal ostať nástrojom. Nemal by sa stať cieľom.
Architektonická tvorba usilujúca o docielenie dokonalosti vo forme uplatnenia parametrizmu podľa mňa nie je správne koncipovaná architektúra. Podiel nedokonalosti, špecifík a génius loci, ktorý vychádza z hlbšieho (niekedy aj podvedomého) vnímania kontextu zohráva dominantnú úlohu pri vytváraní architektúry. Umelecká stránka vo všeobecnosti ponúka možnosť zanechať v človeku estetický alebo akýkoľvek iný zážitok. Citeľne sa nás dotýka a ponúka nám viazať si na priestor a architektúru spomienky, pocity či zážitky. Práve prvotný zámer vytvorenia charakteru týchto hodnôt by sa mal pri zadaní stať základným kameňom každého projektu. Silené hľadanie neprirodzených či atypických foriem s cieľom vytvoriť ilúziu, formálny efekt bez akéhokoľvek hlbšieho kontextu s prostredím a špecifikami zadania, považujem pri architektonickej tvorbe za neosobný prístup a formalizmus.
Spájanie rôznorodých prvkov, zohľadnenie obrovského množstva vstupných faktorov v snahe vytvoriť čo najlepší výsledok. Vo všetkých týchto činnostiach nám dnes pomáhajú informačné technológie. Architektúra prekonáva hranice. Svojou formou sa snaží priblížiť ideálu v neustálej snahe zaujať. Byť v prvom rade funkčnou no súčasne výnimočnou, nadčasovou, bližšou k človeku. Parametrické programovanie dnes predstavuje nástroj, ktorým sú hranice posúvané, činnosti zjednodušované a aspekty, ktoré emocionálne pôsobia na človeka umocňované. Netreba zabúdať, že dom nie je len stroj na bývanie (Le Corbusier). Nereprezentuje ho len jeho forma, ale aj jeho duch a atmosféra, ktorá je základným parametrom architektúry no nedokáže byť vytvorená parametricky.