Od športu ku komercii: História plánovania a výstavby športových stavieb v Bratislave

ZHRNUTIE

Moderný šport sa v niekdajšom Uhorsku začal rozvíjať približne v polovici 19. storočia. Medzi najstaršie športy v Bratislave patria dostihy, ktoré sa v Petržalke uskutočnili už v roku 1826. V roku 1839 tu založili aj Dostihový spolok a neskôr začali vznikať rôzne ďalšie športové a telovýchovné spolky. V meste a na jeho periférii tak postupne pribúdali viaceré väčšie či menšie športoviská, aj keď väčšinou išlo iba o drobné krajinné úpravy a dočasné drevené tribúny. Prvé regulačné plány tento typologický druh ešte nereflektovali a športovo-rekreačná funkcia v nich sa premietala predovšetkým do mestských parkov, záhrad a iných zelených plôch. Po skončení prvej svetovej vojny sa v Európe, ako aj v Československu rozvíjal šport ešte výraznejšie. Architekti a urbanisti sa aj v tomto období stotožnili s myšlienkou rozvoja športovísk v blízkosti rieky na pravom brehu Dunaja, no viacerí z nich už uvažovali aj o vzniku ďalšieho športového centra vo východnej časti mesta. Vízie transformácie Petržalky na športové centrum novej československej Bratislavy sa tak v tomto období ešte výraznejšie premietli do jej stavebného vývoja. Od roku 1923 až do začiatku druhej svetovej vojny vystavali v zóne na nábreží niekoľko významných športových stavieb a areálov, napríklad futbalové ihrisko a tenisové dvorce pre klub ŠK Bratislava, kúpalisko Lido alebo budovy veslárskych klubov.

Po odstúpení pravého brehu Dunaja a devínskych lesov stratila Bratislava väčšinu svojich rekreačných plôch a takmer všetky športové ihriská. Na ich opätovnú výstavbu určil magistrát lokalitu Tehelného poľa, kde už od roku 1938 prebiehala výstavba veľkého letného kúpaliska. Zároveň bolo toto rovinaté územie stále málo zastavané a relatívne dobre dostupné z centra. Preto sa tu v krátkom čase začalo s výstavbou tzv. Všešportového štadióna, nekrytej umelej ľadovej plochy, tenisových dvorcov a napokon aj Štadióna Nemeckého telovýchovného a športového zväzu. V tomto období plánovalo mesto vystavať aj viacero kúpalísk v ostatných častiach mesta, no v dôsledku vojnových udalostí sa tieto plány už nerealizovali. Po vojne sa spočiatku pokračovalo vo výstavbe rozostavaných alebo plánovaných športovísk na Tehelnom poli. Po zmene politického režimu v roku 1948 sa však šport stal dôležitým verejným záujmom a objektom plánovaného hospodárstva, čo umožnilo urbanistom plánovať rozsiahle športovo-rekreačné územia. Preto architekt Milan Hladký už v prvom povojnovom smernom pláne rozvrhol športové a rekreačné zariadenia jednak do športových štadiónov situovaných samostatne v jednotlivých mestských obvodoch, ale aj do troch sústredených športovo-rekreačných oblastí. K existujúcim športovým areálom mal pribudnúť nový západný areál v Mlynskej doline. Vízia realizácie tretieho západného športového centra sa však napokon neuskutočnila. Severovýchodný nábrežný pás Petržalky a Tehelné pole aj v tomto období zostali hlavnými a najkomplexnejšími športovými centrami. Kým na Tehelnom poli ešte vznikala krytá Športová hala Pasienky, nové urbanistické plány na oboch územiach už počítali aj s budovaním väčších vodných plôch určených na kúpanie v prírode. V priebehu výstavby petržalského sídliska sa čoraz väčšmi zdôrazňovala potreba úpravy inundačného územia Dunaja a jeho využitia na športové účely.

Transformácia plánovaného hospodárstva na trhovú ekonomiku po roku 1989 opäť zásadne ovplyvnila aj podobu športových zariadení. Napriek platným územným plánom, ktoré definovali veľkosť a lokalitu športovísk, mnohé stavby postupne zanikli, prípadne upravili svoju prevádzku na komerčné využitie. Športové zariadenia sa tak postupne dostali do situácie, keď ich hlavnou programovou náplňou nie je šport, ale „doplnkové“ služby gastropriemyslu, kultúrnych či iných komerčných podujatí. Na jednej strane tak išlo o prirodzenú reakciu na spoločenskú objednávku súvisiacu so zvýšením kvality a komplexnosti ponúkaných služieb či so sprístupňovaním uzavretých areálov, súčasne to však znamenalo najmä presadenie komerčných záujmov a privatizáciu pôvodne verejných plôch. Nedostatok športových a telovýchovných zariadení na území mesta, ktorý deklaruje aj platný územný plán Bratislavy z roku 2007, aspoň do určitej miery kompenzujú menšie investície mestských častí či športových združení. Jednou z takých úspešných realizácií je aj park JAMA na mieste zbúraného cyklistického štadióna, ktorého projekt zachoval pôvodnú modeláciu terénu so stopou starej dráhy a zároveň dodal celému parku súčasný, mestsky pôsobiaci vizuál. Park patrí k prvým realizáciám v Bratislave, ktoré naznačujú potenciálny smer vývoja športovísk na území mesta tak, aby si nové športoviská ťažiskovo zachovali pôvodnú náplň a zostali pritom mestotvorné aj verejné.