O výstave staviteľ múzeí Milan Michal Harminc

Irena Dorotjaková

Milan Michal Harminc (7. október 1869 – 5. august 1964) patrí k výnimočným osobnostiam architektúry a staviteľstva prvej polovice 20. storočia na Slovensku a v strednej Európe. Harmincova architektúra dodnes tvorí integrálnu súčasť miest a obcí po celom Slovensku aj  v Maďarsku, Srbsku, Rumunsku a na Ukrajine, nástupníckych štátoch Rakúsko-Uhorska.

Harminc bol samouk a vďaka svojej cieľavedomosti, húževnatosti a podnikavosti sa vypracoval od projektovania rodinných domov a víl na jedného z najproduktívnejších architektov svojej doby na našom území. K jeho zákazkám patrili veľké projekty múzeí, hotelov, sanatórií, bánk, kostolov a priemyselných budov, ale aj bytové domy a školy. Vytvoril a zrealizoval viac než tristo rôznych diel, stosedemdesiat z nich stojí na Slovensku a vyše tridsať je dnes zaradených medzi kultúrne pamiatky. Jeho doménou boli kostoly, pre rôzne konfesie ich navrhol po celom bývalom Rakúsko-Uhorsku vyše stovky. Z jeho architektonickej kancelárie vyšli významné návrhy troch budov Slovenského národného múzea, Tatra banky, sanatória Dr. Szontágha v Novom Smokovci, rekonštrukcie hotela Carlton, domu Slovenskej ligy, evanjelického kostola na Legionárskej ulici v Bratislave a iné.

V roku 2019 si pripomíname 150. výročie narodenia a 55 rokov od úmrtia Michala Milana Harminca.

V dejinách slovenskej architektúry je Milan M. Harminc výnimočnou osobnosťou a spolu s Dušanom Jurkovičom a Emilom Bellušom ho zaraďujeme k tzv. prvej generácii slovenských architektov, k nestorom slovenskej architektúry. V dejinách Slovenského národného múzea zohráva Harminc navždy významné miesto, je autorom a staviteľom troch jeho účelových budov, dvoch v Martine a jednej v Bratislave. Na poctu architekta Slovenské národné múzeum v spolupráci s Fakultou architektúry STU v Bratislave pripravilo v novembri 2019 výstavu Staviteľ múzeí Milan Michal Harminc. Autorsky výstavu pripravili: PhDr. Elena Machajdíková a Mgr. Robert Gregor Maretta, PhD., z Archívu SNM a prof. Ing. arch. Jana Pohaničová, PhD., z Ústavu dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok FA STU v Bratislave a bola otvorená 20. novembra 2019. Koncept expozície oživujú modely Harmincových diel, ktoré študenti architektúry vytvorili pod vedením prof. Pohaničovej. Výtvarnopriestorové riešenie a grafický dizajn výstavy navrhol Ivan Jakubovský. Súčasťou otvorenia bolo slávnostné predstavenie pamätného listu k jubileu Michala M. Harminca – litografie s názvom Hommage à M. M. Harminc od slovenského grafika Mgr. art. Arnolda Fekeho. Výstava je verejnosti sprístupnená v sídelnej budove Slovenského národného múzea v Bratislave od 21. novembra 2019 do 31. mája. 2020. Projekt vznikol s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. K výstave bol vydaný aj prospekt.

Výstava je zameraná predovšetkým na architektove prelomové diela – tri budovy Slovenského národného múzea a kľúčové verejné stavby. Harminc dostal ojedinelú príležitosť stáť pri zrode kultúrnej inštitúcie celonárodného charakteru [1] a každá z muzeálnych budov reprezentuje jednu etapu Harmincovej tvorby. Prvá múzejná budova v Martine (1905, 1906 – 1908) bola vytvorená ešte pod vplyvom historizmu v neoklasicistickom slohu. Budova patrí do portfólia budapeštianskeho tvorivého obdobia architekta, návrhu predchádzali dlhodobé snahy o založenie inštitúcie národného múzea a architektonická súťaž. Harminc v budove použil moderné stavebné konštrukcie ako železobetónové stropy výstavných sál a nové typy liatych podláh. Budova slúži na zaistenie bezpečnosti, ochrany a prezentácie múzejných zbierok a obsahuje aj administratívne priestory pre zamestnancov. Je to dôstojná reprezentačná muzeálna budova na pestovanie vedy a umenia.

V čase nástupu moderny dostal Harminc možnosť navrhnúť budovu Zemědelského múzea v Bratislave (1925 – 1928) pre celonárodné zbierky. Dnes sídelná budova Slovenského národného múzea predstavuje monumentálnu modernu, ktorá vznikala v období Harmincovho vrcholiaceho úsilia o reprezentatívnosť verejných budov a ich mestotvorný charakter. [2] Budova obsahovala okrem prevádzkových a výstavných priestorov aj kaviareň, akademickú menzu, klubové miestnosti, múzejné ateliéry, depozitáre či byty pre personál. Od skolaudovania stavby v roku 1928 využívalo priestory aj Lesnícke a lovecké múzeum a Slovenské vlastivedné múzeum, v rokoch 1939 – 1943 tu sídlilo ministerstvo zahraničných vecí a slovenský parlament – snem a po vojne tu pôsobili aj niektoré ústavy Slovenskej akadémie vied. Toto múzeum predstavuje prototyp reprezentačnej inštitúcie, v ktorej architekt skĺbil monumentálne antické priečelie s účelne navrhnutou dispozíciou výstavných priestorov a ušľachtilo riešenými interiérmi. [3]

Slovenské národné múzeum v Martine (1929 – 1932) reprezentuje už funkcionalizmus, v danej dobe patrilo k najmodernejším v oblasti účelových múzejných budov v Európe a pre Harminca predstavuje tretiu príležitosť navrhnúť účelovú budovu pre múzeum. V súčasnosti sú všetky tri múzejné budovy národnými kultúrnymi pamiatkami.

Harmincov život a rozmanité dielo upútavajú mnohých z architektonických kruhov aj mimo nich, hoci jeho dielo bolo dlho nedoceňované. Tento nadaný a podnikavý človek, v architektúre pružne reagujúci na podnety doby, ostal v slovenskej historiografii architektúry dlhý čas neprebádaný a obchádzaný. O Harmincovej tvorbe publikovali viacerí slovenskí historici architektúry ako Dana Bořutová, Štefan Šlachta, Klára Kubičková, Maroš Semančík, Alena Kubová-Gauché, ale iba čiastkovo. Písalo sa o jeho múzeách, kostoloch, o jeho tatranskej architektúre, jeho sanatóriu, dielo sa pripomínalo pri okrúhlych jubileách a bolo súčasťou najdôležitejších súborných publikácií o architektúre, ako sú knihy Martina Kusého st. a opus Matúša Dullu a Henriety Moravčíkovej Architektúra 20. storočia na Slovensku. Harmincovo dielo sa však nespracovalo komplexne. Príčinou nedostatočného záujmu mohlo byť aj to, že Harminca dlho považovali len za priemerného regionálneho architekta. Ani úctyhodný počet a rozsiahly záber jeho realizácií, ani to, že jeho dielo prechádza niekoľkými architektonickými slohmi a dvoma storočiami, ani to, že Harminc tvoril mimoriadnych šesťdesiatštyri rokov, nebolo dostatočným impulzom na detailné zaoberanie sa jeho architektúrou. Muselo uplynúť takmer päťdesiat rokov, aby sa Harminc stal témou vhodnou na komplexné spracovanie slovenskej historiografie architektúry. Harmincova tvorba je rozsiahla, architektonicky rôznorodá, na území Slovenska sa nenachádzajú všetky diela. Obsiahnutie a komplexné spracovanie v celej šírke si vyžaduje dlhoročné systematické úsilie v archívoch aj mimo Slovenska, ktoré pri výskume nemožno obísť „skratkou“. Táto rôznorodosť a obrovský rozsah boli zrejme tiež dôvodom neochoty pustiť sa komplexne do výskumu Harmincovej architektúry. Za ďalší dôvod možno považovať aj to, že podstatná časť Harmincovej tvorby nesie najmä znaky historizmu, eklektizmu, tradicionalizmu a pozornosť architektonickej obce a historikov architektúry od deväťdesiatych rokov 20. storočia bola upriamená predovšetkým na diela architektov moderny a funkcionalizmu. Iné témy nedostávali vždy adekvátny priestor ani podporu. Harmincove funkcionalistické diela niesli znaky istej monumentálnosti a neboli považované za dosť „moderné“, zrejme preto ani architektonická obec neoplývala prílišným nadšením pre architektovu tvorbu.

Pod kuratelou Kláry Kubičkovej sa Harminc pripomenul verejnosti v roku 1991 výstavou Milan Michal Harminc 1869 –1964. Výber z autorskej dokumentácie architektonického diela. No uplynulo ešte ďalšie takmer štvrťstoročie, kým sa dočkal prvého komplexného spracovania. Tejto úlohy sa chopili Jana Pohaničová a Matúš Dulla a v roku 2014 vydali monografiu Milan Michal Harminc – architekt dvoch storočí. Autori sa v nej zamerali predovšetkým na Harmincovu architektúru na Slovensku, píšu o ňom ako o pragmatickom eklektikovi v tom najlepšom zmysle slova, ktorý spájal historické s modernou a ďalšími prúdmi. V roku 2019 vyšla v autorskom tandeme Jana Pohaničová a Peter Vodrážka druhá monografia s názvom #Harminc, ktorá predstavuje aj budapeštiansku fázu tvorby architekta a vyzdvihuje predovšetkým jeho pôsobenie v stredoeurópskom regióne a zdôrazňuje jeho európsky rozmer. Jana Pohaničová sa Harmincom a jeho dielom kontinuálne zaoberá už od roku 2008, viedla rôzne výskumné úlohy a riešiteľské kolektívy, publikovala nové výsledky bádania, prednášala o nich, zorganizovala a kurátorsky zastrešila niekoľko výstav o Harmincovom diele. Vďaka tomu sa tento výnimočný architekt dostáva viac do pozornosti doma i v zahraničí a jeho dielo postupne získava komplexný rozmer.

Expozícia Staviteľ múzeí Milan Michal Harminc sa orientuje na Harmincove prelomové diela a najdôležitejšie verejné budovy ako Szontághovo sanatórium a zaberá niekoľko miestností. Expozícia pozýva spoznať život a prácu tohto výnimočného muža, podľa Kláry Kubičkovej self-made-mana, [4] ktorý zložil majstrovské skúšky tesára a murára, no kvalifikáciu staviteľa získal až za projekt prvého z dvojice martinských múzeí. Už pri vstupe do prvej miestnosti zaujme veľký rozrezaný model bratislavskej budovy múzea a veľkoplošný zlatožltý panel s veľkorozmernou fotografiou postavy architekta. Archívu SNM sa práve v roku 2019 podarilo získať časť osobnej pozostalosti po architektovi a tento priestor prezentuje v presklených pultoch rozličné archívne dokumenty, listiny a fotografie z rodinného života  Harmincovcov, nachádza sa tu aj originálny výkres – čelný pohľad na evanjelický kostol v Hybiach, kde Harminc navrhol rekonštrukciu veže.

Harminc sa narodil v rodine tesárskeho majstra v Kulpíne pri Báčskom Petrovci vo Vojvodine (dnes Srbsko). Vyštudoval Nemeckú obchodnú akadémiu v Novom Sade a ako sedemnásťročný odišiel do Budapešti, kde pracoval v rôznych stavebných firmách. Harminc, ako bolo v tých časoch bežné u väčšiny architektov a staviteľov, nemal vzdelanie, ale budoval si bohaté kontakty a meno získal postupne na základe kvality realizovaných stavieb.  Harmincove profesionálne začiatky sú spojené s Budapešťou, kde rozvíjal svoj talent a vedomosti u miestnych architektov pri projektovaní stavebných konštrukcií. V roku 1897 si tu založil prvú architektonickú a staviteľskú kanceláriu a ešte pod vplyvom historizmu a secesie navrhol a zrealizoval niekoľko nájomných domov a víl. No v tomto období začal navrhovať aj na Slovensku, najmä kostoly, ako napr. v Pribyline, Prietrži, Černovej, Liptovskej Porúbke a i., bankové budovy v Ružomberku, Martine či Trnave, ale aj už spomínanú  budovu múzea v Martine. Pribúdanie zákaziek na Slovensku viedlo nakoniec k tomu, že v roku 1916 si Harminc založil kanceláriu v Liptovskom Mikuláši, no od roku 1922 pôsobil v Bratislave. V rokoch 1916 – 1928 tvoril v duchu monumentálnej moderny s využitím progresívnych dispozičných, výtvarných i konštrukčných prvkov. Charakteristické stavby z tohto obdobia sú: palác Tatra banky v Bratislave, hotel Carlton-Savoy, budova Zemědelského múzea v Bratislave, a najmä Palace sanatórium Dr. Szontágha.

Návštevníci sa môžu na výstave zoznámiť s viacerými archívnymi dokumentmi, ktoré neboli doteraz známe ani vystavované, sú tu tiež zdokumentované najdôležitejšie udalosti v živote a tvorbe architekta. Vystavené sú i zbierkové predmety, dokonca aj mobiliár (pôvodné vitríny s exponátmi) z múzejných budov v Martine, a Bratislave boli zapožičané z múzeí SNM a ďalších múzeí a galérií na Slovensku i v Českej republike. Vedľa modelov a plánov jeho najdôležitejších stavieb sa nachádzajú vitríny so zaujímavými písomnosťami a fotografiami, napr. o stave múzejnej budovy poškodenej 16. júna 1944 pri bombardovaní Apolky, spolu s  denníkom architekta, ktorý je otvorený presne na strane tohto týždňa. Po poškodení budovy bombardovaním prebiehali pod Harmincovým stavebným dozorom aj rekonštrukčné práce múzea až do roku 1951 (v tom istom roku architekt zatvoril aj svoju kanceláriu). Situácia okolo výstavby a rekonštrukcie múzea je bohato zdokumentovaná. Okrem fotografií a dokumentácie sa tu nachádza aj veľkoformátová fotografia interiéru v reálnej veľkosti a v popredí stôl, vešiak a dve stoličky, ktoré približujú dobový priestor kaviarne Múzeum.

Časť expozície je venovaná poslednej typologicky a štýlovo veľmi rozmanitej Harmincovej architektonickej tvorbe. Nachádzajú sa tu verejné stavby ako sanatóriá, nemocnice, hotely, banky, ale aj sakrálne stavby. Špeciálne Sanatórium Dr. Szontágha je prelomovým dielom architekta, znamená Harmincov obrat k moderne a funkcionalizmu. Dulla s Pohaničovou nazvali sanatórium architektúrou dvoch tvárí, severné priečelie budovy je historizujúce a južné protomoderné. Konštrukciu tvorí oceľový skelet, prvá realizácia touto progresívnou technológiou vo Vysokých Tatrách. V parteri sú umiestnené spoločenské a rekreačné priestory s hospodárskym zázemím, na prvom poschodí sú vyšetrovne a administratíva. Na ďalších podlažiach sú umiestnené menšie a väčšie izby, každá s prístupom na terasu, po prvýkrát na našom území je využitý tento progresívny spôsob novej liečebne s tzv. terasovými balkónmi podľa Dr. Sarassona.

Rok 2019 bol rokom mnohých podujatí na počesť Milana M. Harminca doma i v zahraničí, počas ktorých sme si pripomenuli osobnosť tohto mimoriadneho architekta, jeho obdivuhodný architektonický opus. Výstava Staviteľ múzeí Milan Michal Harminc v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave je dôstojným vyvrcholením týchto podujatí, tradičným klasickým spôsobom zobrazuje časť Harmincovho života a diela a milovníci histórie architektúry i priaznivci Harminca si na nej iste nájdu mnohé zaujímavosti a artefakty. Na druhej strane inštitúcia múzea sa vo svete v posledných desaťročiach mení, k interpretácii tém a artefaktov sa pristupuje najmodernejšími spôsobmi. Na interpretáciu architektúry sa využívajú aj rôzne animácie, ktoré zvyšujú príťažlivosť expozícií a prostredníctvom ktorých sa návštevník môže poprechádzať priestormi (veď je nemysliteľné sprístupniť súbor 300 diel cez výkresy a modely). K dispozícii sú tiež rôzne aplikácie, ktoré si prostredníctvom smartfónov môžu návštevníci stiahnuť a tak oveľa podrobnejšie rozšíriť poznatky. Takéto prostriedky expozícia o Harmincovi nevyužíva, čo je trochu na jej škodu, iste by tak pritiahla oveľa viac záujemcov aj z radov najmladšej generácie, dokonca i v čase, keď je múzeum zatvorené.

Denne sme svedkami, ako macošsky sa naša spoločnosť správa k svojim pamiatkam a necení si kultúrne historické a architektonické hodnoty. V zahraničí sme svedkami opačného trendu, kultúrne dedičstvo sa udržiava a zveľaďuje. Múzeum slúži svojmu účelu už 86 rokov, posledné rekonštrukčné práce sa zrealizovali po vojne, pred neuveriteľnými 69 rokmi, čo je na niektorých miestach, žiaľ, jasne viditeľné. Pozitívnou správou pre Slovensko by bolo, keby expozícia Staviteľ múzeí Milan Michal Harminc v Slovenskom národnom múzeu prispela k naštartovaniu aktivít, ktoré by viedli k procesu obnovy tejto muzeálnej budovy. Bolo by to zrejme najdôstojnejším vyústením, ako oceniť majstrovo dielo.

 _________________     

[1] POHANIČOVÁ, Jana – VODRÁŽKA, Peter: #Harminc, Triopublishing, Bratislava 2019, s. 78.
[2] KUBOVÁ-GAUCHÉ, Alena: Národná alebo klasická architektúra? Pokus o zaradenie architektúry M. M. Harminca do európskeho kontextu. In: MIKLÓŠ, Peter (ed.): In Form Slovakia, Bratislava 2009, s. 3
[3] POHANIČOVÁ, Jana – VODRÁŽKA, Peter: #Harminc, Triopublishing, Bratislava 2019, s. 113.
[4] Popredná slovenská historička a teoretička architektúry PhDr. Klára Kubičková nazvala tak Harminca v katalógu k výstave. KUBIČKOVÁ, K. – ŠTIBRÁNYIOVÁ, M. – ZAJKOVÁ, A. (ed.), 1991: Michal Milan Harminc 1869 1964. Výber z autorskej dokumentácie architektonického diela. Katalóg výstavy, 1991, Bratislava, 42 s., nestránkované.