Úlohou architekta vždy bolo estetické stvárnenie potrieb stavby v súlade s jej funkčným využitím a kvalitným spracovaním. V minulosti, ešte v 19. storočí, tvorba podliehala viac-menej jednotnému štýlu či obdobným prvkom, takže v tomto ohľade kedysi architekt, stroho povedané, nemal na výber. Neexistovali regulatívy, ktoré by vo väčšej miere stavbu obmedzovali. Nové materiály a technické postupy podnietili rozvoj novej architektúry. Na jednej strane štýlovo rozmanitej, na druhej strane „sériovo vyrábanej”. Čím viac človek vie, tým viac dokáže vidieť nové možnosti, potenciály. Architekt odrazu stojí pred viacerými otázkami, ktoré sa stavajú na rovnakú pozíciu v dôležitosti ako estetické stvárnenie. V akom štýle tvoriť? Koľko to bude stáť? Ako dlho to bude trvať? Odrazu sa musí stavať do roly obchodníka, učiteľa či psychológa. A v neposlednom rade musí architekt rešpektovať energetickú hospodárnosť.
Na jednej strane je architektúra, podľa slov Jiřího Pleskota (organická, myslící a cítící architektura), dobrým prostriedkom na harmonizovanie sociálnych vzťahov. Architektúra má byť robená pre ľudí. V prvom momente nemôžem s názorom nesúhlasiť, lebo práve ľudia trávia v navrhnutom priestore svoj čas a stavba v nich vytvára pocity. Ak sú dojmy negatívne, asi by bolo nelogické tvrdiť, že je takáto architektúra dobrá. Vo svojom okolí často počujem názory, že súčasná tvorba je „chladná” či neosobná. Vynára sa potom otázka, či svetové stavby, ktoré diktujú moderné trendy, idú v súlade s tvrdením, že dobrá architektúra je robená pre ľudí. Zaha Hadid (iracká architektka pôsobiaca v Londýne) je v súčasnosti považovaná za jednu z najúspešnejších architektiek sveta. Podľa môjho názoru jej tvorba je dokonalo graficky zvládnutá, na oko je úžasne atraktívna. Už len samotné fotky či vizualizácie jej diel pôsobia ako (abstraktné) obrazy. Jej návrhy vnútorných priestorov sú však čítankovým príkladom neosobnosti. Takisto čo sa týka exteriérového výrazu, na jej návrhoch nebadať žiaden náznak reflexie na dané prostredie. Pričom úlohou architekta by malo byť práve odpozorovanie informácií z prostredia, obohatiť ich o vlastný tvorivý prínos, a tak vytvoriť diela, ktoré sa stanú súčasťou okolia, a dajú podnet na novú, podobne orientovanú tvorbu. Netrúfam si tvrdiť, čo je správne. Ideálne by bolo skĺbiť svetovú invenčnosť so spätosťou s prostredím a s potrebami ľudí pre pozitívne dojmy z priestoru. Úloha pre architekta určite neľahká.
Teraz sa vcítim do roly „bežného” architekta a nebudem hovoriť o svetovo uznávaných staviteľoch. „Bežnému” architektovi (väčšinu akých naša škola produkuje vyše sto ročne), zadáva projekty, chlieb jeho každodenný, bežný investor. Pre bežného investora je v dnešnej spoločnosti zmietanej vo finančnej kríze väčšinou úplne najpodstatnejšia cena. Architekt sa musí stavať do roly obchodníka. V užšom zmysle slova predajcu, čo môže byť v porovnaní s postavením architekta v minulosti dosť hanlivé označenie. Je naňho vyvíjaný obrovský ekonomický tlak, ktorý jeho invenčnosť vytláča z reality. Zámerom investora je vždy zarobiť, respektíve ušetriť. Bohužiaľ, v bežných situáciách je to u nás tak, že nie atraktívnosť projektu, ale jeho cena vyhráva. Architekt Martin Jančok v rozhovore Dovoliť si architekta nie je vecou peňazí tvrdí, že architektúra akoby bola výsadou malého percenta spoločnosti, ktorá si myslí, že si ju môže dovoliť. A zároveň: „A pritom, dovoliť si architekta vôbec nie je vecou peňazí. V konečnom dôsledku to totiž človeku môže peniaze ušetriť.” S tvrdením sa takmer vôbec nestotožňujem, lebo som sa osobne, ale aj prostredníctvom výskumu (síce len v malej mierke týkajúcej sa interiéru) stretla s tým, že cena je momentálne naozaj to prvoradé. Preto je veľmi dôležité vytvoriť vhodné kompromisy a vedieť presvedčiť o kvalite, ktorá zvykne byť takmer vždy na úkor ceny. Úloha pre architekta určite neľahká. V neposlednom rade by som poslanie architekta reflektovala aj na ekologickej stránke tvorby, ktorá bola donedávna považovaná len za akúsi „úchylku malej skupiny nadšencov za návrat k prírode”. Vývoj dejín za posledné štyri desaťročia však dokazuje, že venovať sa tejto problematike je v súčasnosti nesmierne dôležité. Začalo sa to zistením, že dopyt po zdrojoch energie je vyšší ako ich ponuka. To viedlo cez experimenty až k rôznym smerniciach, ktoré ustanovujú energetické ponímanie výstavby. Ako porovnanie dôležitosti chápania tejto situácie u nás a v zahraničí uvediem príklad energetickej efektivity v Rakúsku, kde je v niektorých regiónoch povolené stavať výhradne len pasívne domy. V číslach to robí 15 kWh/m2/rok, pričom u nás je to bežne 80 kWh/m2/rok, čo je neporovnateľný rozdiel. V budúcnosti by sa však táto situácia u nás mala tiež zmeniť podľa pripravovaných smerníc a keďže výrazné úspory energie budú znamenať zvýšené investičné náklady, architektov čakajú nové úlohy v zohľadňovaní aj tejto, energetickej stránky tvorby.
Čím viac človek vie, tým lepšie dokáže vidieť nové možnosti, potenciály. Ak architekt, okrem samozrejmého talentu, oplýva aj obšírnejšími vedomosťami, či už v oblasti technického pokroku, či detailného poznania konkrétneho prostredia, alebo sociálnych potrieb okolia, má určite vyšší potenciál vytvárať kvalitné a udržateľné diela. Jeho dôležitou úlohou preto vždy bude najmä prahnutie po nových informáciách, aby neskostnatel len vo svojom doterajšom poznaní, ale aby svoje hranice ustavične posúval vpred.