Možnosti digitálnej architektúry: Je digitálna architektúra potrebná?

Digitálnu architektúru chápem ako experiment, akúsi hru tvarov vo virtuálnom priestore, ktorá nie je ničím obmedzená. Tento experiment je založený na virtuálnych dátach, rovniciach a algoritmoch, ktoré simulujú živé procesy. z tohto chaosu sa snaží architekt vytvoriť poriadok – dielo, ktoré by prezentovalo architektúru v jeho ponímaní. Digitálnu architektúru reprezentujú kresliace programy, modelovacie programy, BIM programy a algoritmické (parametrické programy). Každý z týchto programov dáva architektovi na jednej strane voľnosť, možnosť experimentovať, overovať si svoje vízie a uľahčuje mu vytvorenie niektorých výstupov. Na strane druhej sú tieto programy zložité a vyžadujú si značný balík vedomostí, ktorý už hraničí s programátorstvom. Je na uváženie, či architekt potom ostane architektom, alebo sa jeho povolanie transformuje na niečo iné. Bude mať vlastne čas venovať sa tej pravej tvorbe alebo mu hlavu zaplnia digitálne kódy a 3D grafy? Najideálnejšie by asi bolo, keby architekt zostal architektom a do jeho tímu by pribudli ešte programátori a informatici, ktorí by riadili a ovládali aj tieto možnosti.

Architekt kreslič, programátor

Ak niekomu poviete, že ste architekt, každý si vás predstaví za rysovacou doskou s ceruzkou a duplexom v ruke. Dnes je však realita celkom iná. Sedíme za počítačmi s myškami v ruke, ceruza zapadá prachom a duplex tiež. Pantograf sa stáva raritou pre pamätníkov. Dnes sme architekti kresliči v 2D a 3D programoch, obmedzovaní programom, v ktorom pracujeme, spoliehajúci sa na knižnice zariaďovacích objektov, ktoré nám program ponúka. Mizne vidina osobnosti, ktorá si svoje dielo navrhne až po posledný detail, obmedzovaný len svojou predstavivosťou a veľkosťou papiera. Dnes je to len obmedzený človek, ktorý navrhne všetko do takého detailu, aký mu program (schopnosť pracovať v programe) dovolí.

Ďalším extrémom sú architekti programátori oddaní parametrickým programom, ktorými možno vyjadriť každú ideu a formu, čo môže mať za následok absenciu zmyslu projektu a kolíznosť so svojím okolím. Títo architekti používajú výstup z programu už ako hotové dielo. Ale dá sa toto dielo nazvať architektúrou? Nie je to len dizajn – sochárske dielo, ktoré architekti vydávajú za architektúru? Kde je rukopis architekta, ktorý chcel byť natoľko iný, až sa stratil v kope iných výnimočných architektov programátorov a jeho dielo sa stalo gýčom?

Hybridné formy priestoru

Digitálna architektúra vstúpila aj do návrhu priestorov, kde prekračuje hranicu reálneho sveta a pokračuje do virtuálneho priestoru. Príkladom je holandská architektonická skupina NOX, ktorá sa zaoberá prepojením architektúry, mediálneho priestoru a počítačov a tak vytvárajú akési hybridné prostredie, ktoré pretavujú do fyzickej formy. Táto forma sa pomocou senzorov môže meniť, napríklad skulptúra D – tower v meste Doetinchem mení farbu podľa nálady obyvateľov pomocou webovej stránky alebo Vodný pavilón H2OXPO, kde si návštevníci môžu meniť svetelné a zvukové kulisy. Čo však bude s týmito dielami bez elektriny? Zmizne ich čaro a podstata? Nie je to len hračka, ktorá nás časom prestane baviť? Potrebuje človek pre svoj život ustavične sa meniace stavby? Čistota a čitateľnosť priestoru sa stráca, cit pre narábanie s farbou v tomto prípade nie je potrebný, lebo farebnosť sa stále mení. Bez interaktívnych efektov sú to len skulptúry, veľké hračky prezlečené za architektúru.

Generovaná architektúra ako nástroj

Parametrická generovaná architektúra je úžasný nástroj, ktorý, ak ho architekt vie správne využiť, uľahčí mu niekoľkonásobne prácu. Veď zmenou jedného parametra dokáže program vygenerovať niekoľko alternatív, ktorých vytvorenie by ináč stálo kopec času.

Takto môže ďalej posúdiť svoj návrh a optimalizovať ho. Pomocou týchto programov si vieme overiť únosnosť konštrukcií a ich správanie, odolnosť za určitých prírodných podmienok. Pri zložitejších tvaroch vám počítač vygeneruje tabuľku s presnými rozmermi prvkov, ktoré sú na stavbu potrebné. Strojárska výroba dokáže pomocou kódov z programu rezať a vŕtať jednotlivé diely konštrukcie. Tento nástroj však treba brať ako pomoc, naplno využiť jeho potenciál, ale nesuplovať ním úlohu architekta scenáristu. Nezabúdať, že na začiatku treba koncept postaviť na papieri a až potom ho upravovať vo svete neobmedzených možností kyberpriestoru, kde si určíte, čo má nastať ďalej pomocou funkcie.

Je architekt v tomto svete ešte potrebný?

Čoraz viac sa začínam pýtať samej seba, či architekti sú pre tento svet ešte potrební. Kam sa stratila ich váženosť, slovo a škica, ktorou sú architekti známi? Stáva sa z architekta programátor? Čo si budú ľudia pozerať namiesto škíc o sto rokov, vygenerované kódy, rovnice namiesto čiar? Dnes si už predsa každý môže zaobstarať program a naučiť sa v ňom pracovať, pre bežných ľudí stačí aj jednoduchý program, s ktorým si vytvoria dom/interiér a prestávajú mať potrebu konzultovať svoje predstavy s odborníkom. Bohužiaľ, alebo, našťastie, počítač a ani žiaden program vám nedá kúsok zo svojej ľudskosti, charakteru a ducha. Kulisy na vytvorenie scény nevytvoríme bez konceptu, len tak náhodne v programe. Koncept – idea diela sa rodí každému z nás v hlave, ale usporiada sa až na duplexe škicou, ktorá nás charakterizuje a posúva ďalej za vytvorením niečoho, čo potom nazveme architektúrou. K architektúre ma priviedli Le Corbusierove škice, v ktorých bolo cítiť jeho tvorivosť, charakter a jeho snahu pretaviť do architektúry kúsok seba. Aj on sa snažil vložiť do svojej tvorby kód – zlatý rez – dokonalosť prírody.

Najväčším architektom je príroda, ktorá si generuje vlastný kód. Niekedy však svoju rovnicu naruší a vzniknutá anomália tak fascinuje nás ľudí, ktorí sa ju potom snažíme odkopírovať a vydávať za svoju.