ZHRNUTIE
V úvodnej časti autori reflektujú globálne tendencie mestského plánovania, osobitne vyzdvihujú jeho čoraz zjavnejší posun smerom k riadiacej činnosti. Okrem tradičnej úlohy urbanistu, ktorý sa angažuje predovšetkým ako expert a tvorca, musí teraz pracovať aj ako koordinátor a sprostredkovateľ medzi zapojenými „aktérmi“ – obyvateľmi, záujmovými skupinami a súkromnými firmami. Ďalej sú diskutované hlavné charakteristiky riadenia a predovšetkým projektového riadenia. Manažment sa uvádza ako súbor metód a nástrojov, ktoré sú schopné prispieť k zlepšeniu procesu plánovania a rozvoja posilnením operatívneho a organizačného aspektu, presnejším zameraním a využitím endogénneho potenciálu komunity. Druhá časť príspevku pozostáva z niekoľkých praktických príkladov demonštrovaných na pozadí procesu strategického plánovania, čo predstavuje typický manažérsky prístup. Je opísaný ako proces stanovovania hlavných cieľov rozvoja a následného výberu prostriedkov, stratégií a taktík pre úspešnú implementáciu. Aj keď sa implementačné stratégie líšia podľa konkrétnych okolností, je možné uviesť niekoľko všeobecných zásad odvodených z manažérskej praxe západoeurópskych miest. Príspevok sumarizuje stratégie pre rôzne mestské sektory a modely osídlenia, konkrétne renováciu centier miest, prestavbu hnedých polí a priemyselných oblastí, revitalizáciu povojnových sídlisk a nový rozvoj na zelenej lúke (nákupné centrá). Špeciálny dôraz sa kladie na nevyhnutnosť trvalo udržateľného rozvoja, ktorá by sa mala považovať za dôležitý strategický cieľ. Je potrebné obmedziť čiastočne antagonistický vzťah medzi ekonomickými požiadavkami a predstavami ekologických konceptov.