Začiatkom júna som sa zúčastnila v štátnicovej komisii na obhajobách diplomových prác. Živá diskusia sa rozprúdila okolo posledného návrhu. Zaujímavé zadanie, prepracovaný a premyslený koncept, dobre rozložené funkcie a predsa, niečo ma prekvapilo a podľa reakcie aj ostatných. „S týmto má odvahu chlapec vyjsť pred komisiu?“, napadlo mi. Prísny, monumentálny poriadok a pravidelný rytmus vertikálneho členenia hmoty evokoval vzdialene schinkelovský klasicizmus.
Minimalistický, redukovaný, ale predsa. V pamäti mi zarezonoval Chipperfieldov nástup na Muzeálny ostrov v Berlíne či Múzeum literatúry v Marbachu. Minulosť, ktorá zavanula z návrhu, zaregistrovali všetci. „A prečo nie?“, pomyslela som si. Podobne zareagoval aj jeden z kolegov architektov:
„Dnes sa v architektúre môže všetko. Návrat k tradícii, o tom sa na škole vôbec nediskutuje. Takýto návrh by nemal šancu…“ Kto by dnes, v čase virtuálnej reality a digitálnej, parametrickej architektúry, premýšľal dôsledky zlomu v stavebnej tradícii? Už takmer storočie panuje názor, že staršia architektúra patrí minulosti a tradícia, na ktorej stojí európska stavebná kultúra, dohrala svoju úlohu. Víťazstvo moderného hnutia ju vypravilo na smetisko dejín. Dokonca ikonická postava nového stavania architekt Walter Gropius odmietal výučbu dejín umenia a architektúry, lebo by zaťažovala študentov pri vymýšľaní novej. Z modernistických pozícií píšuci historici architektúry 20. a 21. storočia Sigfried Giedion, Nikolaus Pevsner, Kenneth Frampton marginalizovali tradičnú architektúru ako okrajový fenomén, ba niektorí ju označili za „kultúrny kanál“ (Bruno Zevi).
Prečo sa nám však páčia staré domy? Je to správne, stavať starým štýlom? Má budúcnosť stará stavebná kultúra? Čo spôsobilo zlom v stavebnej tradícii? Ako sa s tým vyrovnať? Ako funguje umenie a architektúra v ľudskom živote? Ako a prečo človek pretvára životné prostredie? A čo klasická tradícia? Je to nečasový relikt? Gýč? Okrajový jav?
Na tieto a podobné otázky sa odhodlal hľadať odpovede český historik a teoretik architektúry Martin Horáček (1977) v rozsiahlej monografii Za krásnější svět. Tradicionalizmus v architektuře 20. a 21. století. Na pomoc si zobral prírodné vedy a vedeckú teóriu amerického fyzika a teoretika architektúry Nikosa Salingarosa a v nej najmä pojem tzv. „štrukturálneho poriadku“. [1] Salingarosa zaujímalo, čo majú spoločné objekty z rôznych epoch a kultúr, pokladané zhodne za krásne a, naopak. Odpoveď našiel v oblasti fyziky a biológie, podľa ktorých svet na všetkých úrovniach (od mikročastíc po makrosystémy) preukazuje existenciu štrukturálneho poriadku. Vnímanie štrukturálneho poriadku je mozgu vlastné, vyplýva z potreby organizovať informácie, z potreby prepojenia so svetom a nachádzania významu v ňom. Štrukturálny poriadok sa prejavuje vo všetkých komplexných sústavách, napríklad prírodných ekosystémoch, ktorých jednotlivé články sa vzájomne vylaďujú, harmonizujú, kooperujú a hierachicky organizujú. Zatiaľ čo tradičné stavby zákony štrukturálneho poriadku dodržujú (poriadok malej mierky, veľkej mierky, ich prirodzené hierarchie), paralelná architektúra modernizmu sa podľa Salingarosa o takéto vyjadrenie nesnaží ani vedome, ani intuitívne.
Za lajtmotív tradicionalizmu pokladá Horáček zápas „za krásnější svět“ (Horáček, s. 13). Dejiny architektúry tradičných foriem v 20. a 21. Storočí vo svete a v Čechách vykladá ako dejiny redukcie štrukturálneho poriadku. Metodologické východiská práce zapadajú do súčasného teoretického diškurzu v oblasti vied o umení tzv. world art studies a neuroarthistory, využívajúcich poznatky neurovedy, evolučnej biológie, sociobiológie, fraktálnej matematiky, teoretickej fyziky a iných prírodných vied a pokúšajúceho sa vysvetliť príťažlivosť staršej architektúry na základe prirodzených psychosociálnych a biologických potrieb človeka.
Podľa tohto prístupu je kritériom kvality stavby, nakoľko jednotlivé položky (poloha, materiály, konštrukcie, veľkosť, mierka, dispozícia, farebnosť, členenie…) prospievajú psychofyzickej kondícii užívateľa podľa lekárskych štandardov. (Horáček, s. 43)
Súčasný teoretický diškurz si všíma predovšetkým technické a technologické aspekty architektúry. V globalizovanom svete silnejú hlasy vnímajúce architektúru ako humanistickú a kultúrnu disciplínu, ukotvenú v konkrétnom priestore a čase: „Ideál lidské nezávislosti na poutech kultury a místa se zvrhl ve vážné pohrdání lidskou historicitou a fundamentální biologickou podstatou,“ [2] hovorí architekt Juhani Pallasmaa. Jedno aj druhé sprítomňuje tradicionalistická architektúra, preto posudzovaná v 21. storočí za vyžitú, okrajovú záležitosť.
Tradičná a tradicionalistická architektúra však nezanikla. Nemožno ignorovať fakt, že v tradičnom štýle sa navrhuje a stavia naďalej. Obraz architektúry 20. a 21. storočia nemôže byť bez tohto paralelného prúdu ani úplný, ani pravdivý. Treba oceniť odvahu Martina Horáčka mapovať živý fenomén tradicionalizmu v architektúre v čase, posadnutom naháňačkou za novinkami a tým, čo tu ešte nebolo.
Medzi architektmi sa kniha skôr stretne s ironickým odsúdením ako záujmom o to, čo je v nej. Nedajte sa však odradiť: ani naratívnosťou a nízkou atraktivitou obálky, ani odstrašujúcim počtom strán. Tí, ktorých znepokojujú otázky o zlome v tradícii a estetických preferenciách či vkuse laickej verejnosti, verím, že po nej siahnu a neoľutujú.
A keď nič iné, kniha vám pripomenie, že architektúra nemá slúžiť výlučne ako laboratórium vlastných tvorivých experimentov, ale vytvárať krajší svet a príjemné a zmysluplné prostredie pre život.
____________________
[1] SALINGAROS, Nicos A.: A Theory of Architecture, Umbau Verlag. Solingen 2006. 278 s.
[2] PALLASMAA, Juhani – MAKI, Fumihiko – NEUTELINGS, Willem Jan: Hledání harmonie a krásy. In: Zlatý řez č. 36, Architektura a člověk / Architecture and the Human Subject, 2013, s. 26.