Konečne Friedrich Weinwurm, architekt

Irena Dorotjaková

Architektúra jednoznačne patrí k odborom, cez ktoré môžeme lepšie pochopiť vývoj spoločnosti aj kultúru národa, hoci v našich končinách sa traduje, že pri architektúre ide o spojenie umenia a techniky. Monografie o architektoch prinášajú cenné, často úplne nové poznatky a zasadenia do slovenských dejinných rámcov, hoci v súčasnosti sú komplexne spracované len naozaj tie najvýznamnejšie osobnosti dejín slovenskej architektúry Emil Belluš, Dušan Jurkovič a Michal Milan Harminc. Keď sa však pozeráme na slovenskú architektúru 20. storočia, rozhodne sa nedá vynechať z jej historiografie dielo a osobnosť Friedricha Weinwurma (* Borský Sv. Mikuláš 30. 8. 1885 – † 1942 nevedno kde). Vyše sedemdesiat rokov po uzavretí Weinwurmovho diela vydalo v októbri 2014 vydavateľstvo Slovart slovensko-anglickú publikáciu Henriety Moravčíkovej Friedrich Weinwurm. Architekt/ Architect. Kniha sa skladá z desiatich kapitol a z cenného materiálu, ktorý zahŕňa výber z textov architekta a súpis, popis i zdokumentovanie diel. Grafický dizajn knihy navrhla Ľubica Segečová a fotografie mimo archívnych záberov do knihy nafotila Olja Triaška Stefanovič.

Friedrich Weinwurm, ľavicový intelektuál židovského pôvodu bol najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej architektonickej scény medzi dvoma svetovými vojnami. Weinwurmovo dielo bolo objavené a zmapované už v 80-tych rokoch 20. storočia, na čom má zásadný podiel „prvý skutočný Weinwurmov ‚monografista‛ Štefan Šlachta“. [1] Weinwurmova architektúra a život sa stali predmetom komplexnej pozornosti a ocenenia až na stránkach tejto monografie. Konečne! „‚Architekt Bedrich Weinwurm patrí medzi najčelnejších architektov v Československu, zhrnul jeho postavenie na dobovej scéne v tom čase najuznávanejší kritik architektúry na Slovensku Antonín Hořejš.“ [2] Význam architekta hodnotí Moravčíková takto: „Nijaký architekt, ktorý kedy pôsobil na Slovensku, pritom nenaplnil tak dokonale predstavu avantgardy o tomto povolaní ako Friedrich Weinwurm“ [3] Takmer za trištvrte storočie od Weinwurmovej smrti sa podarilo nájsť a vypátrať o Weinwurmovi mnohé, hoci nie všetko. Komplexný obraz jeho tvorby napomáha interpretovať zozbieraná projektová dokumentácia, ktorej sa v archívoch zachovalo pomerne úctyhodné množstvo aj napriek tomu, že architekt nezanechal kompaktnú pozostalosť. Čas tiež prispel k nadobudnutiu užitočného odstupu, ktorý napomohol autorke pri zosyntetizovaní materiálov do desiatich kapitol, pri porovnávaní, hodnotení a interpretácii Weinwurmových diel, v zosúladení ambivalentných a nejasných informácií. Weinwurmov život, okolnosti jeho štúdia, jeho účasť vo vojne, jeho prvé zákazky a okolnosti ich získavania, rozbory a história jeho diel, spoločenské vzťahy, jeho rodina – to všetko je v knihe, ktorá zaujme tých, čo sa do jej čítania pustia a majú radi architektúru.

Ako prerozprávať príbeh človeka, osud ktorého sa zavŕšil za neznámych okolností nevedno presne kedy a kde pred takmer trištvrte storočím? Autorka monografie Henrieta Moravčíková sa o prerozprávanie života a diela tohto významného architekta pokúsila. Už v úvode píše: „Práve táto tajomnosť spolu s mimoriadne rozsiahlym architektonickým dielom a vplyvom Friedricha Weinwurma na slovenské prostredie koncentrovaným do dvoch krátkych desaťročí nás pritom nútia skúšať vždy znovu poskladať mozaiku jeho jedinečného príbehu. Názorová konzistentnosť, hlboké presvedčenie o spoločenskom rozmere architektúry a dôslednosť, s akou toto presvedčenie Weinwurm napĺňal, súčasne nastoľujú zásadné otázky týkajúce sa podstaty práce architekta. Veď napokon to bola práve Weinwurmova doba, v ktorej sa nanovo definovalo postavenie a úlohy architekta v spoločnosti.“ [4]

Autorka hovorí o okolnostiach, ktoré spôsobili, že študoval v Berlíne, Drážďanoch i v Budapešti, ako aj o osobnostiach ako: Heinrich Tessenow, či Peter Behrens (hlavne výstavba budovy AEG Turbinenfabrik v Berlíne 1909) z čias štúdia a udalostiach ako výstavba záhradného mesta v Hellerau v Drážďanoch, kde pôsobilo vedenie Nemeckého Werkbundu, ktoré ho ovplyvnili. Moravčíková píše: „Medzi prvými, ktorí mali možnosť navrhnúť v Hellerau obytné domy, boli architekti z prostredia Werkbundu Richard Riemerschmidt, Heinrich Tessenow, Hermann Muthesius a Kurt Krick. Práve ich návrhy typových radových domov rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili ráz záhradného mesta. … Novátorská aura sprevádzajúca Hellerau očarila vtedy viacerých architektov, medzi inými aj Le Corbusiera, ktorý Hellerau navštívil v roku 1911. Nemožno sa preto čudovať, že času tohto výnimočného miesta a osobností, ktoré ho stvorili, podľahol aj Friedrich Weinwurm.“ [5] Svedectvom, že záhradné mesto Hellerau malo na Weinwurma vplyv je aj Výstava záhradného mesta a umenia, ktorú v novembri 1919 pripravil Bratislavský umelecký spolok v priestoroch bratislavskej Reduty a na ktorej svoje názory na moderné bývanie v zeleni prezentoval aj Friedrich Weinwurm. [6]

Weinwurma niektorí porovnávali s Adolfom Loosom, Henrieta Moravčíková píše, že ho tak nazval český historik Zdeněk Lukeš, hoci jeho tvorbu označil za: „možno nie príliš okázalú, ale zato rovnako veľmi pôsobivú“. [7] Sama však sa s týmto názorom nestotožňuje, porovnáva ich nasledovne: „Spôsob, akým Loos interpretoval tradičné členenie objemu budovy na podnož, telo a ukončenie, uplatňoval vo svojich návrhoch aj Friedrich Weinwurm….„spôsob práce s ušľachtilým materiálom, charakteristický rovnako pre Loosa ako pre Weinwurma, jeho opracovanie do podoby platní, ktoré boli spojené tak, aby evokovali dojem súvislých plôch…. Pri porovnaní ponímania základnej architektonickej kategórie , priestoru sa však názory našich dvoch architektov zásadne odlišovali. Zatiaľ čo v prípade Loosa by sme mohli hovoriť o organickom priestorovom koncepte, kde sa jednotlivé miestnosti vrstvia a spájajú do zložitých, na prvý pohľad nejaských prekvapivých vzťahov, Weinwurm pracuje s priestorom oveľa pragmatickejšie, aj keď je napriek vlastnej rétorike stále vzdialený funkcionalistickému schematizmu.“ alebo „Na rozdiel od Adolfa Loosa, ktorý bol presvedčený, že ‚architekti tu nikdy nie sú na to, aby vymýšľali nové formy, bola tak pre Weinwurma‚ odvaha používať vlastnú a súčasne osobnú reč‛ základnou požiadavkou.“ Bez ohľadu na celý rad spojitostí a odlišností za najdôležitejšie však autorka považuje, ich determinujúce pôsobenie a úlohu, „ktorú zohrali v procese otvárania ciest novej architektonickej kultúry v stredoeurópskom prostredí.“ [8] V kapitole „Vecnosť“ Henrieta Moravčíková ďalej píše o vecnosti a purizme, o Weinwurmovom myšlienkovom pochode „vytvárať prvky, ktoré by na každého pôsobili vecne, prakticky a samozrejme aj esteticky“. [9] Friedrich Weinwurm vo viedenskom spoločenskom polmesačníku Moderne Welt niekedy v roku 1924 po prvýkrát sformuloval svoj autorský program, kde sa: „pri charakteristike‚ dobe primeraného stavebného umenia sústredil najmä na organizáciu bytovej prevádzky a moderný dom prirovnal ku stroju, ktorého vonkajší vzhľad je‚ nemeniteľným výsledkom vnútorného usporiadania. Z rovnakých funkcionalistických pozícií vysvetľoval prevádzku bytu, ktorá sa mala členiť na spoločenskú, hospodársku prevádzku a spaciu prevádzku, pričom očakával, že bude ‚premyslená tak, aby každá osoba vykonala svoju cestu bez prekážok a s čo najmenšou stratou času.“ [10] Autorka tu v jednej podkapitole venuje pozornosť aj odhaľovaniu zamotaných okolností pri návrhu kancelárskej budovy Žilinskej účastinnej spoločnosti na výrobu cementu a vápna a spojitosti s brnenským architektom Arnoštom Wiesnerom.

Friedrich Weinwurm sa od roku 1919 usadil v Bratislave a založil si rodinu. Sanatórium Grand, prestavba a dostavba sanatórium Dr. Schlessingera, Kino Uránia, kaviareň Astória – to boli Weinwurmove rannejšie návrhy pre Bratislavu. Neskôr to boli návrhy domu pre továrnika Wittenberga v Žiline, vily pre generálneho riaditeľa Maxa Reisnera a bytový dom so strešnou terasou pre Dr. Klauberta. O bratislavskej vile pre Jacoba Sonnenfelda autorka uvažuje ako o prvej ucelenej demonštrácii architektovho ustáleného postoja. „Prehľadné dispozičné riešenie, v rámci ktorého sa dôsledne dbá na orientáciu jednotlivých miestností na svetové strany, prepojenie s exteriérom a interiérom či minimalizácia komunikačných plôch predstavovali nový pohľad na prevádzku a hygienu bývania. Ústredná hala, okolo ktorej sú radené jednotlivé obytné miestnosti, či precízne oddelenie obsluhovaných a obslužných priestorov však svedčili skôr o architektovom rešpektu k tradícii….prepojenie jednotlivých obytných miestností tak, aby spolu vytvárali jeden pôsobivý veľkorysý priestor. Práve také priestorové riešenie sa malo stať charakteristickým pre Weinwurmove dispozície aj v nasledujúcich desiatich rokoch.“ [11]

Zaujímavým javom, ktorý sa dá vypozorovať po dokončení Weinwurmovej kancelárskej budovy Západoslovenských elektrární bolo, že sa začali v Bratislave objavovať ďalšie diela, ktoré svojou formou reagovali na Weinwurmovu priekopnícku architektúru. Boli to Dezider Quastler, Artur Szalatnai-Slatinský, Jozef Konrad, Endre Steiner a Emerich Spitzer, ktorých architektúra nesie príbuzné formálne znaky s Weinwurmovou architektúrou. Zaujímavou skutočnosťou je, že ide o architektov židovského pôvodu, ktorých architektúra nesie progresívne znaky vtedajšej architektúry. „Weinwurmovi sa podarilo ovplyvniť dobovú regionálnu scénu v miere, ktorá nemá v tunajšom prostredí obdobu.“ [12]

Od roku 1925 za trinásť rokov svojej existencie architektonická kancelária Friedrich Weinwurm a Ignác Vécsei zanechala priam neuveriteľné množstvo architektonických diel, to svedčí nielen schopnosti získavať zákazky, navrhovať a realizovať stavby, ale aj o dobrej organizácii ateliéru. A nakoľko boli otázky k autorstvu autorka tiež zaoberá v kapitole „Weinwurm a Vécsei“ fungovaním ich architektonickej kancelárie, odhaľuje ich vzájomný vzťah aj spôsob ich spolupráce. „Mimoriadna produktivita architekta Weinwurma nemá v miestnom prostredí obdobu a nepochybne odráža vysokú mieru racionalizácie a organizácie práce, rovnako ako schopnosť získať objednávky aj v neľahkých časoch krízy. Väčšinu týchto diel Weinwurm vytvoril v spolupráci s architektom Ignácom Vécseiom… Viaceré indície však naznačujú, že Vécsei bol skôr praktickou oporou kancelárie, zatiaľ čo Weinwurm sa sústreďoval na získavanie objednávok, na propagáciu ich diela a pravdepodobne bol aj kľúčovou osobnosťou ateliéru. Svedčí o tom konzistentnosť Weinwumovej autorskej výpovede určujúca jeho individuálnu tvorbu, ako aj dielo architektonickej kancelárie a koniec koncov aj ohlas, ktorý sa mu dostal v odbornej tlači.“ [13]

Friedrich Weinwurm bol architekt charakteristický nielen obrovským tvorivým potenciálom (za necelých dvadsať rokov navrhol okolo sto budov), ale aj angažovaným spoločenským životom, bol členom rôznych profesijných spolkov, napr. Umelecký spolok, Dielňa, grémií, organizácií, a tak Ignác Vécsei sa javí pre neho ako ten najvhodnejší partner. V 30tych rokoch 20. storočia bola architektonická kancelária Weinwurm Vécsei najväčšia v Bratislave a zvýšili sa aj priestorové nároky, preto sa z pôvodných priestorov v Kernovom dome presťahovali do budovy Grémia bratislavského obchodníctva na Gorkého ulici (autormi budovy sú Emerich Spitzer a Jozef Konrad) . Moravčíková píše: „Budova grémia so svojimi modernými spoločenskými a kancelárskymi priestormi bola v tom čase nepochybne atraktívnou adresou a miestom stretnutí vplyvných osobností…“ Vtedajšie postavenie Weinwurma a jeho architektúry charakterizuje frekvencia, s akou boli jeho diela reflektované v miestnych periodikách po roku 1931, (časopisy Forum a Slovenský staviteľ), ale aj v českých, nemeckých, rakúskych a maďarských periodikách. Moravčíková uvádza, že v rokoch 1924 – 37 bolo publikovaných o jeho dielach 60 príspevkov doma i v zahraničí.

Ako sa postaviť k dielu a zhodnotiť jeho prínos, ak okolo neho „špacírujeme“ denne? Ako vnímať komplexy budov, ak sú dlhé roky súčasťou urbanistickej štruktúry mesta? Ako interpretovať odkaz vplyvnej osobnosti, ktorý pretrváva vo vzhľade štvrtí a ulíc podnes? Henrieta Moravčíková vytvára obraz o Weinwurmovi ako o cieľavedomom človeku, o jeho konzistentných ľavicových názoroch, ktoré sa premietajú do vecného zmýšľania v tvorbe architektúry, o jeho avantgardnom diele mimo centra európskeho architektonického diania.

Keď hospodárska kríza v tridsiatych rokoch 20. storočia priniesla do československej architektúry tému tzv. najmenšieho bytu, na slovenskej scéne boli . najdôležitejším príspevkom do tejto diskusie práve práce architektonickej kancelárie Weinwurma a Vécseia. Potreba zmiernenia bytovej núdze v Bratislave začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia viedla k projektu a stavbe obytných blokov družstva súkromných zamestnancov a robotníkov – pavlačové obytné bloky UNITAS na Šancovej ulici a obytná skupina Nová doba na Vajnorskej ulici v Bratislave. Kým pri UNITASE prinieslo ekonomickosť riešenia pavlačové usporiadanie bytov, v Novej dobe sa ekonomickosť premietla do unifikácie prvkov oceľovej konštrukcie stavby. Po prvý raz v bývalom Československu sa v takom rozsahu použila pri bytovej výstavbe oceľová konštrukcia, prvý blok zmontovali za tri mesiace. Jednotlivé bloky Novej doby sa síce líšia v rozmeroch ako sú šírky dvora, architektúra aj skladba jednotlivých bytov sú rovnaké: jednoizbový, jednoizbový s kabinetom, dva druhy dvojizbových bytov a garsónka. Byty mali ústredné kúrenie, teplú vodu a ústrednú práčovňu so sušiarňou. Nová doba sa stala najlepšou prezentáciou snáh o novú kultúru bývania, o zmeny v architektonickom myslení a kvalita bývania v nej sa dodnes vysoko hodnotí. Architektonický výraz Novej doby bol reflexiou architektonickej filozofie Friedricha Weinwurma, jeho chápania vzťahu moderného človeka a architektúry, pretože architektúra je podľa neho potrebná, aby vytvárala vhodné prostredie na duševný i fyzický rozvoj človeka. Friedrich Weinwurm v článku Človek, jeho byt a jeho kultúrne potreby napísal: „Najdôležitejší je nielen hoci aj imponujúci osud jednotlivca, ale osud spoločenstva.“ [14]

Henrieta Moravčíková píše o vyprofilovanom architektovi, ktorý sa svojou angažovanou architektúrou a charakteristickou estetikou, vďaka svojim konceptom, stal architektom stredoeurópskeho formátu. Reprezentačnými a mestskými vilami, obytnými domami, komplexmi sociálnych bytov, či administratívnymi a inými budovami Weinwurm pretvoril mesto Bratislavu, ale mal vplyv aj na žilinskú, nitriansku a piešťanskú architektúru. V desiatej kapitole Moravčíková podáva názor na zavŕšenie osudu Friedricha Weinwurma ako architekta i človeka. „Veď kto by už dnes mohol chápať, prečo sa etablovaný úspešný podnikateľ angažuje v ilegálnych aktivitách komunistickej strany, prečo riskuje svoj majetok, prácu aj život pre ideály, ktoré sa mali vzápätí zrútiť pod ťarchou historických udalostí?“ alebo „ Kto by v dnešnej blahobytom utlmenej Európe chápal takú radikalizáciu politických postojov, aká vyústila do policajných perzekúcií, väznenia a predčasnej smrti tohto pozoruhodného muža?“, autorka kladie otázky na zamyslenie. [15] Naozaj, pretrvávajúcim „mainstreemom“ slovenskej populácie dnes je ľahostajnosť ku slovenskej histórii, kultúre a štandardne vlažný vzťah k trvalým hodnotám, nieto ešte k architektúre. Všeobecný vkus ide po zábave, módnych veciach, senzáciách, po vyjadreniach vytrhnutých z kontextu, po povrchu. V tomto kontexte písať monografiu o niečom, čo tu pretrvalo roky, malo, má a bude mať význam pre našu kultúru, snaha sprostredkovať názor a podať informáciu, o niekom, kto významne zasiahol do dejín slovenskej architektúry a jeho osud bol spečatený vo víre historických udalostí, sa možno môže niekomu zdať nepochopiteľné. Napriek tomu všetkému, zdá sa, že sa predsa len nájde okruh ľudí, ktorých zaujíma práve takáto kategória kníh hodnotnejšieho rázu. Inak by sa totiž nemohlo stať, že odkedy monografia Friedrich Weinwurm architekt/architect vyšla, žne ocenenia. Autorka Henrieta Moravčíková získala dôležité ocenenie Spolku architektov Slovenska: Cenu profesora Martina Kusého 2014 za publikačnú a vedeckú činnosť. Jej kniha sa tiež pýši titulom Najkrajšia kniha 2014, ktorou oceňuje Ministerstvo kultúry vydavateľstvo za celkovú výtvarnú a technickú kvalitu diela. Dokonca komisia vedená Kamilom Peterajom sa rozhodla Henrietu Moravčíkovú za monografiu oceniť v kategórii Publicistika a beletria Krištáľovým krídlom 2014. Henrieta Moravčíková je skúsená vedkyňa a teoretička, jej interpretácia života, neznámych okolností konca ako aj Weinwurmovho diela rozhodne nie je nezaujímavým čítaním. Aj keď by niekoho mohlo pomýliť, že pri hľadaní miesta a okolností smrti Friedricha Weinwurma oslovila autorka odborníka z ezoteriky, charakter knihy nepomýli. Nepochybne ide o monografiu, podloženú historickými dokumentmi, dlhoročným výskumom a bádaním. Aby posledné ocenenie neostalo poznačené puncom rozpačitého nedorozumenia, ponúka sa vysvetlenie, že Henrieta Moravčíková vyznieva ako autorka s vybrúseným štýlom, ktorý prekračuje kruhy architektonickej obce a oslovuje širší záber čitateľov. Na druhej strane práve toto ocenenie sa dá považovať za úsmevný precedens pre ocenenie knihy vedeckovýskumného charakteru v architektúre, príznačný pre celú spoločnosť. Precedens, ktorý reflektuje aj situáciu pri legislatívne presadzovanom hodnotení vedecko-výskumnej a umeleckej činnosti v odbore architektúra.

_________________________

[1] MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Friedrich Weinwurm Architekt / Architect. Slovart. Bratislava, 2014. s. 204.
[2] Tamže, s. 178.
[3] Tamže, s. 6.
[4] Tamže, s. 6.
[5] Tamže, s. 12,14.
[6] Tamže, s. 10.
[7] Tamže, s. 32.
[8] Tamže, s. 32.
[9] Tamže, s. 32, 34.
[10] Tamže s. 34.
[11] Tamže s. 34.
[12] Tamže s. 48.
[13] Tamže, s. 178.
[14] Kronika Nová doba, 1936, s. 6.
[15] MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Friedrich Weinwurm Architekt / Architect. Slovart. Bratislava, 2014. s. 6.

Kľúčové slová: recenzia, architekt, kniha, Friedrich Weinwurm