ZHRNUTIE
Dejiny pamiatkovej starostlivosti sú poznačené kontinuálnou zmenou a vývojom názorov na metódy ochrany a obnovy architektonického dedičstva. Dôvody, pre ktoré k týmto zmenám koncepčného prístupu prichádzalo je potrebné hľadať v neustálych premenách spoločensko-ekonomických vzťahov, vo vplyve ideológií a politiky, v kultúrnej úrovni spoločnosti, ale aj vo vedecko-technickom pokroku. Paradoxne – vysoká miera syntézy poznatkov a rozšírenie technických možností v 19. storočí viedlo k strate originálov za cenu prezentácie najhodnotnejšej kultúrnej vrstvy, nahrádzaniu originálov kópiami a ničenie, či pretváranie historických štruktúr v mene nových estetických kánonov. Nenahraditeľné straty originálnej substancie postavili autenticitu kultúrneho javu na najvyššiu priečku pomyselného hodnotového rebríčka. V 20. storočí ovplyvnili koncept pamiatkovej obnovy myšlienkové prúdy modernizmu a postmoderny, najvýraznejšiu stopu však v ňom zanechali skúsenosti s dvoma svetovými vojnami, ktoré v Európe radikálne zredukovali historický stavebný fond. Dnešná pamiatková starostlivosť sa snaží vychádzať z medzinárodných dohovorov a dokumentov o ochrane obnove historickej architektúry a vytvára si cez svoje inštitúcie základné koncepty pamiatkovej starostlivosti. Nadväzuje pri tom na zaužívané metodické postupy, avšak plošné aplikovanie princípov neslávi úspechy a na komplikované výzvy dnešnej doby – ako napríklad dostavba bratislavského podhradia nedáva uspokojivú odpoveď. Správne stanovenie koncepcie pamiatkovej obnovy je závislé na všetkých účastníkoch obnovy, či dokážu identifikovať ovplyvňujúce činitele voľby čo najobjektívnejšie a určiť ich hierarchiu. Exaktné poznanie kultúrno-historických hodnôt architektonického diela, ich interpretácia a záujem o ich pravdivú prezentáciu je však nutným predpokladom. Správne zvolenej koncepcii musí predchádzať vytvorenie variantných riešení a kritický výber najvhodnejšieho. Väčšina determinantov koncepcie je časovo a spoločensky premenná v čase, preto je „skúškou správnosti“ jedine realizácia obnovy a jej zhodnotenie s dostatočným časovým odstupom jednej generácie.