Lineárny prístup k mysleniu určuje našu neschopnosť uvažovať viac ako nad jednou vecou naraz, lebo naše duševné procesy podliehajú paralelným iskrám miliárd neurónov v mozgu. Tieto krehučké iskry spájajúce naše vedomie a informácie z prostredia vznikajú spôsobom istej dezorganizácie či chaosu, sú nepredpovedateľné a vynárajú sa náhodne bez príčiny, keď nikdy nevieme, na čo budeme o chvíľu myslieť. Napriek tomu sa v rýchlom slede navzájom ovplyvňujú a komponujú slová, vety a myšlienky do určitej formy. Výsledkom tohto nepatrného prúdu asociácií v našej mysli je JAZYK. Jazyk ako zrozumiteľná veta, ako slová ukryté v našich gestách a jazyk ako línie foriem kreované mentálnym obrazom človeka, architekta v priestore. Architektúra sa tak stáva jazykom.
Jazykom, ktorý reprezentuje vnútornú identitu človeka a jeho schopnosť transformovať podnety do foriem. Nič nepríde z ničoho nič a nezmizne bez stopy, keď zmena nie je nič iné ako transformácia jedného stavu formy na druhý. Tieto stavy sa k nám potom prihovárajú svojou rečou plnou ideí, keď sú všetky štruktúry modelované sériou logických krokov ako slová akéhosi kreatívneho jazyka. Kreativita tak objasňuje nadanie človeka intuitívne sa vyrovnať s rôznymi stimulmi, ktoré na neho vplývajú.
Tak ako každá veta napĺňa význam intonáciou a rytmikou slabík, aj architektúra svojou formou vytvára prirodzený rytmus a nie je len solitérnym prvkom, ale prostredím. Práve na toto zabúda pri tvorbe veľa projektantov a architektúru niekedy úzkoprso chápu len ako izolovaný objekt bez kontextu s okolím. Aj holé slovo má svoj význam, ale vo vete reakciou na závažnosť ostatných slov nadobúda celkom nový rozmer a prirodzene dotvára rytmus v rámci celku. Vyňatie alebo zmena poradia akéhokoľvek slova by znamenala absenciu podstaty vety a jazyka. A práve tak, keď architektúra svojou formou neprimerane vyčnieva alebo narúša daný kontext, vytvára celkom náhodný a neprirodzený jazyk so stratou kontroly nad jeho zrozumiteľnosťou. Množstvo stavieb je potom len akousi osamotenou nahou formou bez schopnosti vytvárať spätnú väzbu s okolím, je akoby holým slovom neurčitého jazyka. Jej identita je potom takmer nulová, bez výpovednej hodnoty a predpokladu odovzdať svoje poslanie ďalším generáciám.
Každému z nás sa páči vždy niečo iné a každý má celkom odlišný vkus. Bez tejto vlastnosti by bola aj architektúra celkom jednotvárna, sterilná a neschopná zlepšovať vzájomné pôsobenie s prostredím. Aby bola možná jej interakcia s atmosférou okolia, musí architekt použiť vhodnú súpravu mechanizmov, ktoré architektúre dokážu vdýchnuť prirodzenosť. Prirodzenosť potom závisí od vnútorného prepojenia architektúry s dušou okolia, jeho geniom loci, s ktorým ak splynie, vytvára harmonický celok „jazyka tisícok vecí“, ktoré pôsobia súčasne. Architektúra je tak reč prostredia stelesňujúca atmosféru viditeľných ideí a tvoriaca rytmické intonácie foriem ako slová vo vete.
Dnešná architektúra však z veľkej časti popiera tento jazyk prirodzenosti či určitého ducha a v mnohých prípadoch svojím spôsobom brutálne trhá totožnosť prostredia na malé kúsky. Správa sa ako roje niekedy neidentifikovateľných tvarov, ktoré akoby v priebehu času menili svoju letovú drahú a vytvárali emergentne sa vyvíjajúce polia akýchsi divokých stád. Tieto nové spôsoby priestorového usporiadania morfológie prostredia majú niekedy tendenciu byť prekvapivé a často zobrazujú nepochopiteľné globálne hmoty, ktoré sa vynárajú z interakcie rôznych aktivít.
Ambíciou architektonického jazyka je zotrvať v hlbokom súlade s poľami a silami súčasného sveta, keď majú toky foriem vytvárať súlad s prostredím. Vývoj kolektívneho jazyka architektúry a jeho schopnosť opisovať prostredie nie sú priamo naprogramované, ale vzniká súčasne pôsobením istých fenoménov:
- Separovanie – predpoklad udržať adekvátnu vzdialenosť od ostatných foriem. To zabraňuje ich zhlukovaniu do rojov rôznych štruktúr príliš blízko seba a umožňuje dýchanie priestoru.
- Konektivita – schopnosť skĺbiť identitu s hodnotou prostredia a možnosť vytvoriť skupiny, keď riadenie takejto činnosti môže viesť k pozitívnej a prirodzenej súdržnosti pozície foriem v neďalekom okolí.
- Adaptácia – synchronizovaná aktivita a prispôsobenie sa znakom blízkeho okolia. Toto konanie má tendenciu nájsť optimálnu hierarchiu rozloženia formy a povrchu štruktúry v súlade so susedmi.
Tento prístup sa snaží poskytnúť novú paradigmu jazyka architektúry so schopnosťou produkovať výsledky viacerých prepojených slučiek spätnej väzby s prostredím. Chce vzdelávať, byť užitočný, zameriavať sa na efektivitu a podporovať individuálne a spoločenské reflexie v rámci pôsobenia priestorových väzieb. Otázkou je, ako je možné, že aj keď všetky tie formy jazyka majú rovnaké pravidlá, vznikajúce architektonické prostredie niekedy vykazuje emergentné globálne vzory?
Jednoducho nedokážeme absorbovať niekoľko vecí naraz a nikdy nemôžeme obsiahnuť všetky problémy
prostredia súčasne, podobne, ako to bolo spomínané na začiatku tohto textu. Skrátka dokonalosť a vyváženosť jazyka architektúry ostáva formou, ku ktorej sa môžeme len priblížiť a na architektoch je – ako veľmi sa môžeme priblížiť.
Čo je to dnes kreatívna forma a čo je vlastne identita miesta? Dnešná kultúra je do značnej miery o hybridizácii a prelínaní toho, čo tvorí človek a toho, čo je vytvorené strojom. Vzostup digitálnej kultúry je neoddeliteľný od veľkolepého prepojenia medzi fyzickým a elektronickým svetom, keď použitím počítačov dokážeme produkovať fantastické virtuálne prostredia. Počítače sa zmocnili nielen vizuálneho stvárnenia našich myšlienok, ale niekedy sprostredkujú aj dotyk, pohyb a jazyk.
Okrem dotykových obrazoviek, inteligentných mobilných telefónov či digitálnych rukavíc sa dnes sám architektonický priestor stáva miestom novej identity jazyka posunutého za sklo virtuálnej reality. Tento kontext však nesie známky hlbokej neistoty rozmeru digitálneho prostredia a generovaných foriem, ktoré sa zdajú, akoby plávali bez konkrétnej mierky. Medzi inšpiratívnymi formáciami na kryštalických doskách počítačov a realizáciami v reálnom prostredí tak niekedy existuje obrovský rozdiel. Často vzniká kolosálna architektúra „zmyselných digitálnych tvarov“, ktoré sú len emblémom priestorovej organizácie algoritmických štruktúr s absenciou tektoniky. Počítač síce poskytuje inžinierom informácie a potrebné parametre na zhotovenie formy, alev stávke je kritika čitateľnosti jazyka takejto architektúry a jej identita.
Identitu digitálneho veku architektúry s prostredím treba chápať ako spätnú väzba medzi subjektom a objektom. Takto môže byť interpretovaná ako pocit preklenujúci interval medzi vnímaním miesta a percepciou architektonickej formy. Čím bližšie zostáva pocit spojenia formy s miestom, tým viac sa zdá, že ho ovládame.
Tradičné hľadanie formy je preto neodlučiteľné od viery v dosiahnutie optimálneho tvaru v súlade s kvalitou prostredia. Počítač však niekedy ohrozuje túto vieru tým, že architektov konfrontuje tekutým svetom dynamických entít, ktorých podstatu a totožnosť nevedia dobre obsiahnuť. Napriek tomu niektoré z týchto foriem začali transformovať prostredia a vytvárať nový dialóg medzi výpočtovou technikou a intuíciou architekta, ktorý sa mení z „užívateľa“ počítača na „vývojára“ robiaceho koncepčný skok z pasívneho spotrebiteľa k aktívnemu konštruktérovi. Medzi týmito formami možno poukázať najmä na hladké objemy pripomínajúce organické prúdenie „blobov – kvapiek“ akoby s pulzujúcou fasádou, kde statické tvary ustupujú bujným tokom.
S rastúcim významom elektronických médií mnohí architekti premieňajú architektúru na informačný displej koncipovaný ako povrch meniacej sa kože, ktorá sprostredkúva hlboký zážitok. V niektorých prípadoch tento vývoj snáď predchádza až vzniku akejsi imaginárnej glazúry kyber-priestoru. Idey kreatívnej architektonickej pokožky môžu byť postavené na motíve, že povrchy dokážu zniesť viac formujúcich procesov ako objemy. Kým objemy naznačujú myšlienky nezávislosti geometrických prúdov, povrchy možno považovať za doslovné stelesnenie týchto tokov. Pohyblivá interaktívna koža tak k nám prehovára svojimi bezprostrednými zmyslami a ako citlivé telo architektúry koketuje s identitou miesta. Zosilňuje, či tlmí hru svetla a tieňov, hrá sa s mierou istej hrubosti alebo ľahkosti textúr a rýchlo premieňa architektonické riešenia v takmer hmatateľné účinky v čase. Možnosti deformácie povrchov predstavujú nový zdroj dynamického architektonického efektu so snahou zrodiť reagujúce prostredie, v ktorom senzorické povrchy objemov menia svoj tvar vo vzťahu k činnosti ľudí.
V digitálnom svete vyžaduje jazyk architektúry novú vizuálnu prax založenú na schopnosti sledovať zložité bludisko interakcií medzi globálnym a lokálnym vymedzením zámeru. v tomto svete vedia aj najmenšie zmeny ovplyvniť celok, podobne ako je to pri teórií chaosu, kde efekt chvenia „malých motýlích krídiel“ na jednej pologuli môže spôsobiť tornádo na druhej pologuli. Citlivosť tisícok digitálnych snímačov generovaná touto závislosťou nás akoby vrhá do architektonických tekutín variabilného sveta, ktoré kladú akcent na niektoré z našich pocitov a rozhodnutí. s rozvojom prepracovanejších rozhraní možno očakávať stále väčšie stieranie rozdielu medzi fyzickým a digitálnym na rôznych úrovniach architektúry. Koncepcia takto rozšírenej reality je potom neoddeliteľná od rôznych významností umožňujúcich hybridizáciu skutočných a elektronických realít. Niet pochýb, že počítač rozširuje našu myseľ, ale súčasne mení aj naše vnímanie objektov a priestoru.
Na druhej strane si položme otázku. Ktoré súčasné impozantné projekty dokážu na seba naozaj zobrať podobu pamiatky s jasnou identitou? Aj napriek častým kultúrnym odvolávaniam architektov sa niekedy naozaj divíme, čo si ich formou pripomíname. Aká je vlastne ich totožnosť s miestom? Niekedy môžeme mať pocit, že začíname žiť medzi kvázi objektmi, ktoré len vyjadrujú krízu mierky a tektoniky symbolizovanej digitálnou architektúrou. Táto nestabilita formy môže byť v súvislosti s meniacim sa kultúrnym kontextom nastoleným globalizáciou, ktorá môže byť chápaná ako skrat medzi miestnym a všeobecným. Skrat, ktorý destabilizuje formy a sieť vzťahov v prostredí.
Hustá sieť vzťahov spájajúca dnešný jazyk architektúry je v texte prezentovaná ako niť, ktorá integruje odlišné prístupy k výrazu alebo priestorovému usporiadaniu a dúfa, že poskytne platformu na ďalšiu diskusiu a pochopenie priestoru okolo nás.