ZHRNUTIE
V súčasnosti mestá intenzívne produkujú technológie a spätne tieto technológie definujú ich nekoherentnú rozptýlenú povahu. Nové technológie výrazným spôsobom ovplyvňujú fyzickú štruktúru miest a zároveň vstupujú do procesov navrhovania. Výrazom súčasných miest sú decentralizované systémy, pohyb a rýchle zmeny. Podľa Paula Dourisha priestor nemôže byť utváraný oddelene, ale práve technológie sú tou jeho podstatnou súčasťou cez ktorú vstupujeme do urbánneho priestoru. Mestá sú dôsledkom kumulácie rozmanitých situácií v čase. Stan Allen v tomto kontexte redefinoval formu (mesta) v závislosti od času ako relačnú, založenú na časovom intervale a zmene. Dynamické urbánne procesy možno skúmať cez časovo-priestorové koncepcie. S expanziou informačných komunikačných technológií dochádza k predefinovaniu koncepcií času a priestoru. Informačné technológie musia byť skúmané v kontexte nových virtuálnych priestorov, ktoré prekrývajú i presahujú reálne fyzické priestory. Ako Ignási Peréz Arnal poznamenáva, hypertextová infraštruktúra akou je internet podnietila i vznik hypertextovej spoločnosti.
Komplexné systémy reprezentujú vzájomne prepojené správania, ktoré nemožno pochopiť z perspektívy izolovaných disciplín. S cieľom pochopiť akýkoľvek komplexný systém je potrebné uvažovať v intenciách procesov adaptability, fluidity a rekurzie. V tejto súvislosti východiskom pre skúmanie miest ako komplexných systémov sa stávajú evolučné teórie, ktoré sú spojené procesmi, akými sú napr. morfológia, evolúcia alebo mnohopočetné interakcie. To čo vytvára vzájomne prepojenie medzi evolučnými a urbanistickými teóriami je záujem o skúmanie adaptačných procesov, spätných väzieb a interakcií.