Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že chcem dnes rozobrať tému, ktorá hýbe nielen našou alma mater, ale predovšetkým globalizovaným svetom. Nebude to celkom tak. Dizajn v komunikácii i komunikácia v dizajne sú dva svojbytné obsahy a je iba na nás, či sme schopní, prípadne ochotní skúšať vsunúť do ich textového zápisu lomku, spojovník, pomlčku alebo „rovná sa“.
Školu a jej pedagógov môže tešiť rastúci záujem uchádzačov z radov študentov Ústavu dizajnu o grafický dizajn. Mimochodom, ten nie je cudzí ani uchádzačom a študentom architektúry. Čiže budúci mladí profesionáli cítia dopyt po kvalitnom dizajne pre komunikačné koncepty: prezentácia, marketing, reklama, nové médiá vo voľnom umení… Rovnako v ňom vidia nielen svoju príležitosť, ale najmä perspektívu, ako ešte pred pár rokmi v povolaní architekt, urbanista, produktový dizajnér.
Videl som diela študentov z oblasti grafického dizajnu. Brožúrky korporátnych identít fiktívnych firiem. Na prvý pohľad originálne, jedinečné už vlastnými obálkami. Takými sú i plagáty a bannery predstavujúce semestrálne výstupy z ateliérov. Na druhý pohľad už menej originálne. Tu je pes zakopaný. Keď začnete listovať alebo študovať podrobnejšie, nenachádzate – a teraz použijem slang reklamných agentúr – sexi pútavý „príbeh“, emóciu, dokonca mnohé, čo je dnes už štandardom. Naopak, gramatické a štylistické chyby, biednu slovnú zásobu, zreteľne chýbajúce komunikačné zručnosti (exaktne povedané – mnohí od čias šlabikára a dvoch, troch povinných knižiek už nečítali nič iné ako esemesky či statusy na Facebooku). Také rétorické atribúty ako autorská otázka, humor či len prostý formalizovaný akademický jazyk, vedecké formulácie a štruktúrovaná argumentácia (to nehovorím o odborných pomenovaniach) zmietlo z mnohých študentských prezentácií akési skazonosné cunami. Ako pedagóg, ktorý vyprevádza študentov zo šiesteho ročníka do praxe, čítam všetky nanečisto napísané diplomovky. Študenta v tejto fáze dokážeme upozorniť na balast a nezrozumiteľnosti. Nuž, dozvedel som sa všeličo a pravdupovediac mám dilemu, či mi to čítanie trocha neškodí.
Lomka, rozdeľovník, spojovník alebo „rovná sa“? Dá sa vytvoriť profesionálny komunikačný koncept bez schopnosti efektívne komunikovať? Samozrejme, odpovedia tí, ktorí sa o to pokúšajú, ale netušia, čo všetko nevedia, čo všetko by mohli zvládať, keby… „Veď som už videl 150 TED [1] prednášok, zúčastnil som sa na workshope s renomovaným lektorom, prezentoval som svoj výtvor pred zástupcami grantovej agentúry a grant som si vyslúžil. Čo ty pedagóg ešte chceš?“
V dobe, keď agentúrne správy pre webové portály robia textové roboty, keď tolerujeme primitívnu „wau“ komunikáciu typu: „Svet otriasla tragická správa, Madoninej dcére zomrelo mačiatko.“ Keď je obsah predmetu, zanietene prednášaný pánom profesorom, v konfrontácii s uvedeným textom úplné nič (aspoň tak sa to zdá podľa mimiky študentov pri úpornom študovaní obrazoviek mobilov), tak skutočne nič!
Zaujímavej a dobre zaplatenej práce nie je vo svete nekonečné množstvo. Stále prúdi jeden zo životodarných prameňov kapitalizmu – konkurenčný boj. Profesionál, ktorý nedokáže efektívne predať svoju tvorbu, sa k primeranej práci už nedostane. Jednoducho nepresvedčí! Aktuálne teórie o komunikačnej efektivite hovoria o troch pilieroch. Prvým je rozsah vedomostí, poznanie, informovanosť a situačné povedomie (o tom možno raz neskôr). Pridal by som ešte schopnosť zbierať údaje, transformovať ich na informácie, triediť ich a používať. Druhým pilierom je reputácia komunikátora. Možno to bude pre mnohých prekvapenie, ale na YouTube fakt nie je každý. Aj TED konferencie majú svojich lúzrov a naopak, šampiónov. Tí prví – a je ich mnoho – sa na portály nedostanú. Reputáciu komunikátora vytvára kombinácia jeho biografie a komunikačných zručností. Dobrá prezentácia, ako hovoria už spomínaní šampióni, je malým dramatickým dielkom v obsadení skúseného herca. Reputácia/povesť priťahuje aj menej informovaných. Posledným z pilierov je zanietenosť, vitalita komunikátora. Sú ľudia, na ktorých vidieť, že komunikáciu milujú, vyhľadávajú každú šancu na debatu a vyžívajú sa v nej. Energia a záplava informácií, pozitívna emócia pokojne zatienia aj menšie nedostatky v rozsahu vedomostí. Vidieť, počúvať alebo čítať čosi od takého človeka je motivujúce. Už počujem námietky: „Mám jazykovú poruchu. Som plachá od narodenia. Nie je každý výrečný. Stará mama so mnou rozprávala po nemecky a ešte teraz sa mi pletú slová.“ Príďte za mnou a poviem vám tucet ďalších výhovoriek.
Architekt, urbanista, dizajnér nie sú prostými vizuálnymi umelcami, hodnotenými na základe subjektívneho vnímania krásy. Pri svojej tvorbe zohľadňujú široký diapazón nárokov a ich úsilie potvrdí predovšetkým fungujúca prevádzka. Rovnako je ich práca spravidla závislá od neporovnateľne väčších privátnych alebo verejných investícií. Účty sa skladajú prísne. Argumentuje sa tvrdo a komplexne. Nevôľu investora nemožno okomentovať vetou: „Na umenie má každý svoj názor. Keď sa vám môj obraz, moja socha nepáči, nekúpte si ju!“ Ani z dôvodu, že ide o úžitkovú disciplínu, kde je dôležitá funkcia diela, jeho účel.
V kútiku srdca verím, že občas u nás v škole absolvuje génius, ktorý komunikovať nepotrebuje. Jeho tvorba je tak jednoznačne kvalitná, že môže celý život mlčať a dvere na jeho ateliéri sa nikdy nezavrú. My ostatní sme museli, musíme a budeme musieť naďalej písať, prezentovať, poskytovať rozhovory, viesť diskusie a obhajovať svoju prácu. Sme v univerzitnom prostredí, písanie tu patrí k štandardom. A sme na jednej lodi: pedagógovia i študenti. Prezentovanie výsledkov výskumu a vlastných myšlienok je nevyhnutné. Úspech sa dobýja tvrdo. Loď, v ktorej vesluje iba jedna strana, sa začne točiť do kruhu a nenapreduje. Veslovať treba intenzívne, vždy v zhodnom rytme. Ak prirodzene požadujeme od študentov zvyšovanie kompetentností v komunikácii, tak im ukážme, ako to má vyzerať. Keď pedagóg nabáda k lepšej komunikácii, tak sa treba chopiť vesla a poriadne zabrať. A týka sa to aj doktorandov. Bez aktivity niet výsledku na hodnotenie.
________________
[1] Aktivitu pod názvom Technology, Entertainment, Design (TED) založili v roku 1984 Richard Saul Wurman a Harry Marks; od roku 1990 usporadúva konferencie pod heslom myšlienok, ktoré stoja za šírenie/rozširovanie.