Editoriál

Vladimír Šimkovič

Digitálna éra sa už dlhší čas presadzuje aj v našich podmienkach a postupne zasahuje čoraz širší okruh našich životov. Je ťažké odhadnúť jej smer, lebo objavením každej novej možnosti jej využitia sa rozširuje jej pôsobnosť do nových sfér. Rozširuje pôsobnosť nášho tela o predĺžené zmysly, prekračujúc tak fyzické obmedzenia tela do nových rozmerov. Vďaka novým technológiám sú sprístupnené široké informačné zdroje, máme možnosť sledovať v reálnom čase udalosti na celom svete, vytvárať nové materiály, môžeme si určiť svoju identitu v elektronickom priestore, ovládať nástroje pohybom tela, ale aj myšlienkami. Technologický vývoj tak problematizuje tradičné „analógové“ myslenie a posúva ho na novú úroveň, takže súbežne vznikajú snahy o posun aj v humanitnej sfére – nové Digital Humanities. Hoci veľa súvislostí bolo už dávno zrejmých, efekt „starého vína v nových fľašiach“ nás núti prehodnocovať, čo z minulosti je stále živé a čo sa transformuje do nových polôh. V každom prípade je to pekná doba, v ktorej je stále priestor na tvorivé objavovanie ľudských možností v nových digitálnych dimenziách a ich prenos do architektonických súvislostí. Nepôjde zrejme o „digitálny štýl“ v rámci iných štýlov ako skôr o technologické možnosti, ktoré sa prejavia v mnohých formách čoraz komplexnejšieho prostredia.

Ray Kurzweil, známy americký inovátor, oceňovaný vynálezca a populárny prognostik vývoja digitálnych technológií vo svojej publikácii The Singularity is Near (2005) na najbližšie obdobie predpokladá uplatnenie viacerých nasledujúcich vynálezov, pričom jeho predpovede do súčasnosti boli prekvapivo presné.

V dvadsiatych rokoch 21. storočia vidí uplatnenie:

  • Široké použitie nanotechnológií v biológii človeka a v robotike
  • Umelá inteligencia prejde Turingovým testom ako humánna bytosť (2029), čiže bude rovnocenná priemernému vzdelanému človeku
  • Nebiologická inteligencia prejde exponenciálnym rastom a bude široko multiplikovaná asi
    do roku 2040
  • Na začiatku dekády bude možno ľudskú inteligenciu porovnávať s počítačom približne za 1000 USD, pričom softvérové modely ľudskej inteligencie budú funkčné asi v polovici dekády vďaka zdokonaleniu technológií mozgového skenovania
  • Pokročilé nanoboty (miniatúrne roboty v tele) môžu vykonávať skenovanie mozgu na živých pacientoch
  • Presné počítačové simulácie mozgu vďaka skenovaniu umožnia pochopiť jeho fungovanie
  • V posledných rokoch dekády výroba založená na nanotechnológiách umožní okamžitú výrobu produktov za zlomok ich výrobnej ceny v podstate za cenu stiahnutia výrobného postupu
  • V rovnakom čase bude vysokokvalitná virtuálna realita nerozlíšiteľná od fyzickej reality
  • Veľa možných variácií Ľudského tela 2.0 môže vzniknúť na základe technologického rozširovania systémov a orgánov ľudského tela vrátane mozgu a kostry

V tridsiatych rokoch 21. storočia predpokladá:

  • Uploadovanie mysli sa úspešne uskutoční a ľudstvo sa stane založeným na softvéri – bude skutočne žiť len na webe so zobrazením tela kedykoľvek budú chcieť (vo virtuálnej alebo fyzickej realite) a budú žiť nekonečne dlho – kým nezmažú svoj „duševný súbor“. Prípadne, všetky ľudské bytosti (aj tí s transbiologickými telami 2.0 a 3.0) budú migrovať do ich post-biologického štádia, okrem tých, ktorí si to neželajú a chcú zostať v pôvodnom biologickom stave 1.0

Predikcie pokračujú ďalej k rokom 2040, 2045, po roku 2045, ale to už nevládzem ani citovať. Neviem sa ani rozhodnúť medzi radosťou až nadšením nad takým rýchlym technologickým vývojom alebo obavami až hrôzou z jeho skutočného uplatnenia. Prežijeme vlastnú technológiu? Jedine verím, že sa autor v jeho technologickom optimizme môže aj mýliť a že stále kdesi zostane aj to úplne obyčajné, každodenné a banálne takmer nič, čo možno bude takmer všetko.

Kľúčové slová: výskum, digitálna architektúra, digitálne technológie, vývoj, informačné technológie, digitálna éra, technológie