ZHRNUTIE
Mestu ako vyššej forme spoločenského života predchádzalo postupné osídľovanie prírodnej krajiny, s ktorou človek prichádzal do kontaktu a začal ju transformovať podľa svojich predstáv a požiadaviek. Prvotnými charakteristickými atribútmi mesta sa stávajú ohraničenie/vymedzenie priestoru, prostredníctvom mestských hradieb, za ktorými – intra muros sa odohrával spoločenský život riadený silou zákona platného na jeho teritóriu. Postupný vývoj spoločnosti si prirodzene vynútil aj zmenu a zavádzanie nových zákonov, regulácií a reštrikcií aj v oblasti stavby miest a tvorby urbanizmu implikujúce problematiku stratifikácie „okupovaného“ priestoru. Príspevok popisuje problematiku regulácie výstavby na území Spojených štátov amerických, predovšetkým v New York City. Zoning Law z roku 1916 nastavil limity pre stavbu v rámci blokov, no determinuje aj funkčné využitie parcely, jej zastavanosť ako aj hmotové rozloženie/stvárnenie objektu – tzv. Setback Buildings. Táto nová estetická paradigma má priamy dopad na vizuálne stvárnenie celého mesta New York City, ktorej hlavným cieľom bolo zlepšenie penetrácie slnečného žiarenia do organizmu mesta, prísun čerstvého vzduchu a zlepšenie hygienických pomerov ako celku. Historický vývoj poukázal na negatívne dopady tejto regulácie, ktoré sa pretransformovali do legislatívnych zmien a zavedenia nového regulatívu – Floor Area Ratio (FAR index), ktorý mal poskytnúť developerom stimul, stavať na menšej ploche stavebných pozemkov. Tento koncept regulácie výstavby sa stal následne zaužívaným v mnohých krajinách sveta. Autor poukazuje na problematiku výstavby a jej reguláciu na území Bratislavy a v jej tangenciálnych polohách (lokalita Čierna Voda). Do popredia sa dostáva otázka miery a predmet regulácie v urbánnom priestore. Z pohľadu zmien životného prostredia a snahy znižovania energetickej bilancie (spotreby) objektov je potrebné prejsť do mierky súborov stavieb, celého mesta, či aglomerácie.