ZHRNUTIE
V druhej polovici päťdesiatych rokov, po krátkom ale pôsobivom období socialistického realizmu, sa maďarská architektúra vrátila k modernizmu. V dôsledku toho, architekti museli reinterpretovať starú kultúrnu požiadavku “socialistického v obsahu a národného vo forme”, čo bolo zdôrazňované politikou a museli definovať svoj vzťah k modernizmu v rámci tejto požiadavky. Keď v roku 1954 Chruščov oznámil potrebu zmeny v architektúre, hovoril o modernizme takto: zdôraznil silu techniky ako prostriedku industrializácie, pre fabrikácie, a štandardizácie. Maďarskí architekti, ktorí tiež oslavovali modernú techniku sa nesústredili na množstvo, ale na otázku národných znakov modernej architektúry, na “pokrokové” tradície a to, či mali alebo nemali byť prispôsobované tomuto trendu.
V období dočasnej politickej neistoty a prejavov zmierňovania napätia sa prijímali aj riadené diskusie. Štúdia skúma súčasné diskusie na túto tému na úrovni politickej, profesionálnej a verejnej a analyzuje niektoré stavby a ich kritiky. Nakoniec uvádza niektoré možné interpretácie vedúcich názorov: 1) boli oni pokusom o vyrovnanie sa so súčasnou západnou modernou architektúrou , 2) boli oni v istom zmysle odporom k univerzalizačným tendenciám modernej architektúry, alebo 3) môžme ich vyhodnotiť ako “situovaný modernizmus”[1], alebo ako “alternatívny modernizmus”[2] , zrodený na periférii?
________________
[1] Pojem zaviedla Sarah Williams Goldhagen v Dodatku Recaptualizing the Modern, v publikácii: S. W. Goldhagen and R. Legault eds. Anxious Modernisms, Experimentation in Postwar Architectural Culture, The MIT Press, 2000, pp. 301-320.
[2] Pojem zaviedol Dilip Parameshwar Gaonkar v publikácii : Alternative Modernities, Duke University Press, Durham, 1999