Mestská oblasť a centrálna mestská oblasť zmenia svoju tvár v najbližšom období možno až drastickým spôsobom. Môžeme ešte stále považovať človeka za pravdivú mierku mestského priestoru a jeho neoddeliteľnú súčasť? Keby som mal rozdeliť formovanie mesta, verejných priestorov do dvoch línií, mohol by som to podľa mňa spraviť úplne jednoducho, a to: a) americká a b) talianska línia. Týmito dvoma smermi sa dajú úplne lapidárne vyjadriť aj dva rozdielne spôsoby života ľudí, čo priamoúmerne ovplyvňuje rozvoj miest, ich charakter a spôsob urbanizácie či pridelenia hodnôt k hierarchii jednotlivých priestorov a funkcií. Kam smerujeme my, Slovensko?
Nebudem opisovať americký alebo taliansky spôsob života, určite ich každý poznáte. Stačí len povedať, žerozvoj slovenských miest a centier ovplyvňuje, a teda aj formuje ekonomický marketing, spotrebný a konzumný život, veľká a najmä neosobná mierka. Týmto sme si aj odpovedali, a teda vieme, kam sa rútime.
Aký je teda charakteristický trend dnešného urbanizmu na Slovensku? Z mestských centier sa stavajú biznis centrá, z voľných zelených plôch sa stávajú parkoviská alebo garážové domy, industriálne a technické dedičstvá sa nám rúcajú šmahom ruky, v mestách zostávajú už len čierne diery a po dávnych dobách veľakrát už ani stopa nezostane. Ľudia sa sťahujú do novovytvorených suburbií na okrajoch mesta. Do takzvaných nových urbanizmov, kde každý má tu svoju uzamknutú uličku a kde je „šťastný”. Mestá a ich centrá zostávajú prázdne, preferujeme individuálnu osobnú dopravu pred mestskou hromadnou dopravou, ulice sú vyprázdnené a keď, tak sú tam len uponáhľaní otroci tejto doby. To všetko má dosah na nové dimenzovanie ulíc, komunikácií a na dopravné tepny a uzly.
Dalo by sa povedať, že sa uzatvárame a odosobňujeme od všetkých pravých verejných priestorov a spôsobu života v nich. Teraz sa všetci stretávajú na FB (facebook), alebo vo veľkých nákupných centrách, kde všetko máme pod jednou strechou. Tu sme všetci monitorovaní a pod dohľadom kamier, dobrovoľne o sebe rozširujeme všetky súkromné informácie a vôbec nám to neprekáža. Na druhej strane v meste, v uliciach, na námestiach, kde je zrazu ticho a mŕtvolný pocit ničoty, zrazu sa otvára priestor na kriminalitu. Potom to musíme strážiť a riešiť kamerovými systémami, ktoré všetkým prekážajú a každému sa naburávajú do súkromia, hoci paradoxom je, že na tých záznamoch len ťažko detailne rozoznáte tváre – je to smiešne. Naozaj v evolúcii ľudstva dôjde k tomu, že mesto bude len dopravný systém a časom ani to nie? Že všetok náš čas a život sa odohrá kdesi, len nie v exteriéri, čiže vo verejnom priestore? Všetko už bude len súkromné? Ulice, námestia, prieluky, pasáže, ale je, parky naozaj natoľko „stvrdnú”, že budú pripomínať len deliace priečky medzi obytnými štruktúrami a administratívnymi masívmi či biznis monopolmi? Je toto všetko naozaj trend? Nazval by som ho trochu lepšie – pretrvávajúci trend. Bohužiaľ, určitý čas ešte pretrvá, ale čo mňa osobne teší, je to, že cítim určité prúdy, ktoré prinesú zmenu.
Keďže politicko-ekonomická situácia vždy ovplyvňovala spoločenskú situáciu, a teda neoddeliteľne aj urbanizmus a architektúru, môžeme sa tešiť na zmenu. Aká bude? To ukáže morálka ľudí. Prečo je tento trend, ktorý tak tvrdošíjne pretrváva, taký silný?
Lebo ho určujú ľudia a skupiny, ktoré majú záujmy úplné v iných sférach, teda konštruuje sa „urbanizmus” diametrálne iný ako ten ideálny (v sociálnom ponímaní), a preto ide o uspokojovanie jednotlivcov a nie o verejné blaho. O tento status sa možno usiluje pár ľudí, ktorým by to prinieslo nespočítateľné zisky. Ale, našťastie, nie všetci sú slepými otrokmi tejto doby, a aj keby… Príroda nás usmerní sama a nekompromisne. Osud – alebo matematicky sa opakujúci rad? V čom to je, že v niektorých krajinách neprerazil až tak silno ekonomický marketing a biznismánia natoľko, že by ovplyvnila alebo nebodaj až zmenila charakter urbanistických štruktúr? Je to v ľuďoch. Práve ľudia dávajú život mestám. Urbanista môže navrhnúť územný plán alebo regulatívy, a teda aj základnú koncepciu rozvoja či transformovania mesta. Ale jedine ľudia dajú tomu mestu či miestu tvár a život. Dá sa teda smelo uvažovať, že, bohužiaľ, v súčasnosti a najmä u nás na Slovensku pojem verejný priestor stratil zmysel, náplň a tak aj mesto stráca svoju tvár a vážnosť. Ale určite príde k náprave, lebo je to normálny prirodzený cyklus života, že raz sme hore a raz dolu ako na sínusoide.
Bohužiaľ – alebo našťastie – urbanizmus a morálka ľudí sú dva aspekty úzko späté, ktoré sa navzájom prekrývajú, doplňujú a ovplyvňujú. Ak absentuje morálka ľudí, dochádza nie vždy k správnemu rozvoju miest.
Ak sa mestá rozvíjajú nie sociálnym smerom, zanedbávajú sa verejné priestory. Urbanizmus neučí ľudí spolu komunikovať, ale ich separuje, či už dopravne, alebo po spoločenských vrstvách. Dochádza k agresii a odosobneniu k takýmto miestam a priestorom. Ľuďom je zrazu cudzie riešiť bežné konflikty s úsmevom na tvári, lebo ich mesto im to nedovolí tak často, ako by malo, a preto to nevedia. Mesto je živý organizmus, ktorý sa rozrastá, mení, zahusťuje a v niektorých prípadoch aj zmršťuje. To, čo ho robí živým, je človek. Teda mesto a mestská štruktúra je veľmi pevne spätá s človekom a jeho návykmi. Preto by sme sa mali snažiť, aby uličky, ulice, promenády, mestské triedy, bulváre, nábrežia, námestíčka, námestia a voľné priestranstvá boli živé, aktívne a pulzujúce. Je to presne ako cievna sústava v našom tele. Tam musí prúdiť život, človek ako molekula, ktorá behá sem a tam a aktívne sa podieľa na jeho tvorbe, dotváraní a ovplyvňovaní. Ľudia by sa mali stretávať, hrať, spoznávať, diskutovať a oslavovať v mestách a verejných priestoroch, veď kto iný nám dá také krásne priestory plné slobody a voľnosti, keď nie naše mesto? Ľudia sa musia naučiť cítiť lásku k svojmu prostrediu a okoliu. Mali by si ho vedieť ceniť a podporovať. Som presvedčený, že pomaly to k tomu aj speje. Toto by sa malo stať trendom v urbanizme. Myslenie ľudí a nie cielené formovanie krajiny či prostredia podľa nejakej úzkej skupiny „vyvolených”.