Anotácie obhájených dizertačných prác

Využitie mikrorias v kontexte priemyselného dizajnu – holistický prístup v procese dizajnérskej tvorby
Mgr. art. Tibor Antony, ArtD.

Projekt dizertačnej práce Využitie mikrorias v kontexte priemyselného dizajnu – holistický prístup v procese dizajnérskej tvorby hľadá možnosti implementácie biotechnológie mikrorias v rovine materiálnych objektov, ako aj služieb. Ich najcennejšia vlastnosť, multifunkčnosť a environmentálne efektívny rast, sú parametrami, ktoré predurčujú ich využitie práve v dizajne pre udržateľný rozvoj, ktorý predstavuje holistický prístup v dizajnérskom procese. Praktická časť práce je metodologicky postavená na experimente, interdisciplinárnom zapojení viacerých odborov pre následné využitie poznania vo forme dizajnérskych artefaktov a služieb. Výstupy teda rezonujú práve s kľúčovými otázkami udržateľného rozvoja – efektívna výroba potravín s jej environmentálnymi účinkami a schopnosťou generovania zisku. Podstatou tohto dizajnérskeho výskumu je nový druh predmetnej kultúry z hľadiska koncepcie: kombinácia syntetického, priemyselne vyrábaného obalu a v ňom obsiahnutého živého organizmu (mikroriasy).

  • Dizertačná práca na Fakulte architektúry STU v Bratislave bola obhájená v študijnom programe Dizajn.

Závody na výrobu hliníka a okolité osídlenie Žiarskej kotliny
Ing. arch. Tereza Bartošíková, PhD.

Výroba hliníka je špecifickým druhom hutníckej výroby. Hliník sa zaraďuje k najmladším objaveným prvkom dennej spotreby. Priemyselne sa začal hliník vyrábať až v roku 1886, keď bol objavený elektrochemický proces výroby. Dnes sa s hliníkom stretávame bežne v domácnostiach – súčiastky strojov, dopravných prostriedkov, ale aj kuchynské pomôcky a obalové materiály, súčasti stavieb a i. Vo výrobe hliníka existoval na začiatku 20. storočia kartelový systém dohôd, ktorý obmedzoval množstvo aj umiestnenie výrobných závodov. Po prvej svetovej vojne sa začal považovať za strategickú surovinu, keďže bol základnou súčasťou konštrukcie lietadiel a vzducholodí pre armádu. Produkcia s množstvom odbytových možností exponenciálne narastala. Továrne na výrobu hliníka sa budovali pri zdrojoch surovín (bauxit a uhlie), lacnej elektrickej energie a pracovnej sily. Stavali sa s dobrým dopravným napojením na železničnú alebo námornú dopravu. V rámci areálov hlinikární sa často budovali vlastné vodné diela s elektrárňami, povrchové bane, prístavy, železničné stanice a robotnícke kolónie vrátane občianskej vybavenosti. Veľkosť tovární narastala a menilo sa aj usporiadanie a architektonická podoba jednotlivých výrobných celkov. Technologická nadväznosť výroby však zostala zachovaná, keďže výrobný proces sa od konca 19. storočia nezmenil. Najvýznamnejšími stavbami v areáloch hlinikární boli sklady bauxitu, silá, kalové polia, teplárne, elektrárne, meniarne, kalcinačné pece, Dórove usadzovacie nádrže, autoklávy, elektrolýzne haly a anodárne. Z krajinárskeho hľadiska najviac do územia zasahovala povrchová ťažba a výstavba kalových polí. Výškovou dominantou hlinikární boli komíny teplární. Ekologické problémy a nutnosť zamestnať veľké množstvo pracovníkov mali vplyv na rozvoj obytnej zástavby v blízkosti tovární. Robotnícke kolónie sa stavali dvoma spôsobmi: utilitárne boli určené pre robotníkov počas výstavby a kolónie v štýle záhradných miest boli určené pre zamestnancov závodu. Zamestnanecké kolónie boli často vo forme samostatne stojacich domov, dvojdomov alebo nízkopodlažných bytových domov. Urbanistický koncept osídlenia bol vytvorený pre danú lokalitu s prihliadnutím na dobré životné podmienky zamestnancov. Vo výnimočných prípadoch sa stalo, že osídlenie priveľmi blízko elektrolýznych hál zaniklo vplyvom nepriaznivých poveternostných podmienok a splodín z výroby. Architektonické stvárnenie výrobných budov prešlo procesom vývoja od historizujúceho dekoratívneho štýlu, cez utilitárne stavby až k modernej architektúre. Materiály na výstavbu sa postupne menili od neomietaného muriva v kombinácii s liatinou na ľahké montované kovové konštrukcie. V dizertačnej práci sa porovnáva jediná slovenská hlinikáreň v Žiari nad Hronom s hlinikárňami v Európe. Na príklade mestskej zástavby v kontakte s továrňou a jej usporiadaním sme identifikovali základné urbanistické a technologické väzby. Zároveň sa podarilo identifikovať chronologické typologické zmeny vo výstavbe hlinikární. V závere sa práca venuje vyhodnoteniu budúceho potenciálu tohto typu areálov a objektov, ich využitiu, ekologickým limitom, pamiatkovej ochrane a sekundárnemu využitiu.

  • Dizertačná práca na Fakulte architektúry STU v Bratislave bola obhájená v študijnom programe Architektúra.

Architektúra kúpeľných budov na Slovensku. Prípadová štúdia Sliač
Ing. arch. Michal Pasiar, PhD.

Problematika architektúry kúpeľníctva je aktuálna a vyžaduje si neustále nové teoretické a praktické riešenia. Pri rekonštrukciách a obnovách historických kúpeľov, resp. vybraných historických, a najmä pamiatkovo chránených objektov kúpeľnej architektúry sa dnes možno stretnúť s problémom nevyhovujúcich parametrov energetického, hygienického a funkčného modelu stavebnej štruktúry, pričom práve danému modelu sa venujeme v predkladanej práci. Výskum teritoriálne sústredíme predovšetkým do Kúpeľov Sliač. Výsledkom však bude možnosť aplikácie výstupov výskumu aj v ostatných kúpeľoch na Slovensku, pretože historická stavebná substancia je prirodzenou súčasťou takmer všetkých našich kúpeľov. Jedným z dôležitých zistení je, že balneotechnické procesy, ako je zachytávanie minerálnej vody, jej akumulácia, distribúcia a z toho vyplývajúca nutnosť udržania chemických a fyzikálnych vlastností vody od zdroja až k použitiu vody na liečenie, nie sú naoko viditeľné, teda priamo neovplyvňujú vyjadrovacie prostriedky architektúry. Inštalácia súčasného modelu v technologickom, energetickom a hygienickom zmysle nemusí nevyhnutne znamenať zásah do atmosféry navodenej jej primárnym stvárnením a devastáciu pamiatkových hodnôt kúpeľného areálu. Celé prostredie, či už prírodné, alebo formované tvorcom, je však zároveň prísne závislé od technologického modelu zachytávania a distribúcie kúpeľnej vody. Voda a jej vlastnosti sú determinantom tak indikácií chorôb, terapeutického zamerania, ako aj urbanisticko-architektonickej, priestorovej skladby kúpeľov. V teoretických východiskách vymedzíme kľúčové obdobia vo vývoji kúpeľnej architektúry u nás s bližším ohraničením vývoja architektúry v Kúpeľoch Sliač a určením teoretického modelu revitalizácie Kúpeľov Sliač. V praktickej časti zosumarizujeme výhody informačného modelovania BIM pre hygienický, technologický a energetický model. Na pasportizáciu, analýzu pamiatkových hodnôt a následne návrh obnovy je možné a vhodné využitie modernej simulačnej metódy pomocou technológie informačného modelovania – BIM (Building Information Modeling).

  • Dizertačná práca na Fakulte architektúry STU v Bratislave bola obhájená v študijnom programe Architektúra.

František Storno na Slovensku – Medzi romantickým historizmom a neogotickou fikciou
Mgr. Anna Paulinyová, PhD.

Predkladaná dizertačná práca je monografickým spracovaním reštaurátorských projektov Franza Storna staršieho (1821 – 1907) na území dnešného Slovenska s následným zhodnotením jeho tvorby z hľadiska vývoja v oblasti pamiatkovej starostlivosti v kontexte dobovo aktuálnych metód tvorby. Predpokladom toho sa stalo základné načrtnutie teoretického zázemia, v ktorom získal vzdelanie, odborné školenie či žil a tvoril. Pamiatková obnova v Habsburskej monarchii a následne v Rakúsko-Uhorsku v druhej polovici 19. storočia odrážala, s miernym oneskorením, vývoj v Nemecku, vo Francúzsku a v Anglicku. Okrem formovania teoretických princípov potreba ochrany architektonického a kultúrneho dedičstva všeobecne iniciovala aj konštituovanie oficiálnych inštitúcií s pôsobením vedúcich osobností, ako bol I. Henszlmann, I. Steindl, A. Ipolyi a mnohí iní. Romantický historizmus – jeden z metodických prístupov, slúžiaci aj ako prostriedok národného a duchovného obrodenia, vyústil v pamiatkovej obnove do purizmu s najväčším dosahom na sakrálne pamiatky monumentálneho charakteru. Reštaurátor F. Storno st. sa svojimi návrhmi i realizáciami podieľal na reštaurovaní množstva stredovekých sakrálnych stavieb nielen na území dnešného Slovenska. K najvýznamnejším patria rekonštrukcie Kostola sv. Michala v Šoproni a benediktínskeho chrámu v Pannonhalme. Na Slovensku sú to najmä rekonštrukcie Katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule, opátskeho kostola v Hronskom Beňadiku, Kostola sv. Kataríny v Kremnici či špitálskeho Kostola sv. Alžbety v Banskej Bystrici. Predkladaná dizertačná práca sa zameriava práve na tieto projekty so zreteľom na ich rozsah, umelecko-architektonickú komplexnosť a zachovanú projektovú dokumentáciu. V chronológii jednotlivých projektov s ich následnou komparáciou sa prejavil Stornov posun od autodidaktika a výtvarníka so zanietením pre stredovekú architektúru k reštaurátorovi – puristovi, ktorý stavbu pretváral vlastnými, i keď umiernenými neoslohovými zásahmi.

  • Dizertačná práca na Fakulte architektúry STU v Bratislave bola obhájená v študijnom programe Architektúra.

Štyri dekády vývoja udržateľnej architektúry
Ing. arch. Alžbeta Děcká, PhD.

Nastolené ambície Európskej únie v oblasti udržateľnej architektúry na rok 2020 stanovujú výstavbu budov s takmer nulovou potrebou energie, zníženie energetickej náročnosti budov a emisií skleníkových plynov a zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov energie. Na posúdenie reálnych možností naplnenia týchto cieľov a načrtnutie možných vyhliadok ďalšieho rozvoja do budúcnosti je nevyhnutné poznanie doterajšieho priebehu vývoja udržateľnej architektúry. Predkladaná dizertačná práca mapuje prehľad vyše štyridsaťročného vývoja udržateľnej architektúry na území Slovenska, od jej prvých prejavov v 70. rokoch minulého storočia až po súčasný stav. Vývoj na Slovensku možno posudzovať bez širšieho medzinárodného kontextu, preto sa začiatok práce stručne venuje opisu vývoja udržateľnej architektúry v širšom medzinárodnom kontexte a ďalej sa už práca zameriava na dianie na území Slovenska. Vypracované boli teoretické základy vývoja udržateľnej architektúry, podložené príkladmi konkrétnych stavieb, a dizertáciu uzatvárajú vybrané príklady charakteristických realizácií reprezentujúce jednotlivé sledované etapy vývoja, na ktorých je priebeh vývoja udržateľnej architektúry na Slovensku zdokumentovaný. Výsledky práce pozostávajú z dvoch častí výskumu. V prvej časti bola riešená teoretická časť, založená na všeobecnom prehľade vývoja udržateľnej architektúry na Slovensku. Vývoj bol rozdelený podľa časových etáp na štyri základné dekády, a to 70. roky, 80. roky, 90. roky a 21. storočie. Závery zahŕňajú charakteristiku každého sledovaného obdobia na základe širších spoločensko-hospodárskych súvislostí s opisom vtedajších možností, z toho vyplývajúci stav architektúry, prezentáciu základných legislatívnych opatrení podmieňujúcich udržateľnosť v architektúre a prehľad jednotlivých zmapovaných stavieb daného obdobia. Zmapované stavby sú podľa výsledných zistení rozčlenené do kategórií na základe typických spoločných znakov, prístupov, materiálov, technológií a princípov v tvorbe udržateľnej architektúry. Druhá časť výsledkov pozostáva z výskumu založenom na terénnom prieskume charakteristickej výskumnej vzorky architektonických diel, vybranej pre názornejšie zdokladovanie vývoja udržateľnej architektúry na našom území. Prostredníctvom zmapovania udržateľnej architektúry na Slovensku a vyhodnotenia záverov z terénneho prieskumu práca sleduje postupné zmeny a vývoj udržateľnej architektúry na našom území. V závere ich konfrontuje s nastolenými ambíciami Európskej únie a s vyhliadkami rozvoja udržateľnej architektúry do budúcnosti.

  • Dizertačná práca na Fakulte architektúry STU v Bratislave bola obhájená v študijnom programe Architektúra.

Subjektívne determinácie architektonického priestoru
Ing. arch. Tatiana Malicová (rod. Vozárová), PhD.

Výskum subjektívnych determinácií architektonického priestoru skúma vzťah osobnosti a jej priestorových preferencií. Usiluje sa o zachytenie a pochopenie rôznorodosti individualít vo vnímaní priestoru a v tvorbe, o pochopenie ich priestorových predstáv, imaginatívnych obrazov osobného priestoru. Hlavnou časťou výskumu je experiment, ktorý sme uskutočnili so študentmi architektúry na FA STU v Bratislave, FA TU v Drážďanoch, CITA KADK v Kodani, Politechnika Gdańska v Gdansku, Universidad Politécnica v Madride a FU TU v Košiciach. Cieľom experimentu bolo nájsť a potvrdiť štatisticky významný vzťah v európskom kontexte medzi priestorovými preferenciami osobností a ich dominantnými psychologickými črtami. Ide o vzťah medzi ľudským vnímaním, tvorbou priestoru a psychologickou stránkou človeka. Experiment sa skladal z psychologickej a priestorovej časti. V psychologickej časti sme použili psychologickú typológiu MBTI, ktorá rieši rôznorodosť vo vnímaní a je založená na teórii C. G. Junga. Priestorový test pozostával z radu priestorových parametrov a procesov tvorivého myslenia. Na výskume spolupracovalo 386 študentov architektúry. Záverečné štatistické analýzy ukázali existenciu štatisticky významných súvislostí medzi dominantnými psychologickými vlastnosťami osobnosti a jej priestorovými preferenciami v architektonickej tvorbe a vo vnímaní priestoru. Práca poskytuje spracovaný teoretický základ tejto problematiky, opis prípravy, realizácie a vyhodnotenia experimentu, ako aj opis výskumných pobytov na navštívených univerzitách spolu s priblížením ich edukačného systému. Výsledky výskumu sú prezentované s celkovým vyhodnotením, rozvojovými možnosťami, diskusiou a limitáciami.

  • Dizertačná práca na Fakulte architektúry STU v Bratislave bola obhájená v študijnom programe Architektúra.

Interakcia ľudských chodidiel a stimulačných drevených povrchov
Mgr. art. Eva Mazancová, ArtD.

Dotyk ľudského chodidla a zeme či podláh sa vďaka neustálemu noseniu topánok skoro úplne vytratil zo súčasnej spoločnosti. Napriek tomu možno pozorovať rozvíjajúci sa trend chôdze naboso (tzv. barefoot) alebo v minimalistickej obuvi. Názory na jej praktizovanie sa však v spoločnosti líšia. V čom sa však odborníci zhodnú, je fakt, že bosá chôdza po podnetných povrchoch je pre človeka prínosná. Urbánne prostredie ponúka širokú škálu podnetov – len ich treba vyhľadávať. Na verejných plochách má však väčšina ľudí tendenciu nosiť topánky. Posledným miestom, kde sú ľudia ochotní chodiť naboso, je domáci interiér. Podlahové plochy v domácnosti sú však z 98 % tvrdé, rovné a bez podnetných stimulácií. Zachovanie si naučeného topánkového štýlu pri bosej chôdzi môže spôsobovať viac problémov ako osohu. Zmena pri používaní chodidiel, ich rozhýbanie sa a natrénovanie nenastáva iba odložením obuvi či obutím minimalistických topánok. Vedomý a opatrný prechod na bosý štýl chôdze si vyžaduje postupné kroky. Jedným z nich je pohyb po podnetných povrchoch. Výskum tejto dizertačnej práce je zameraný na vývoj stimulačných podlahových prvkov. Analýza vedeckých článkov a konzultácie s odborníkmi zjednotili všeobecné názory o benefitoch chôdze naboso po podnetných povrchoch. Práca ponúka vytvorenú kategorizáciu stimulačných podlahových prvkov podľa druhu stimulácie a možnosti presunu. Porovnanie pohybu v interiéri určilo mapovanie priestoru na základe vybraných situácií ako najvhodnejšiu techniku pri výbere umiestnenia stimulačných prvkov. Počas výskumu boli vyvinuté dva produkty – stimulačná piškóta feetOUCH a stimulačná škatuľa feetOUCH, ktoré prešli viacúrovňovým testovaním. Počas testovania v 23 domácnostiach bol dotazníkom overený a potvrdený vplyv podnetných povrchov na zvýšenú mieru chôdze naboso a motivácia na jej praktizovanie. Práca ponúka aj analýzu rôznych existujúcich vonkajších pocitových zón a chodníkov a návrh informačného systému do existujúceho parku. Informácie z výskumu boli spracované do formy prednášok o stimulačných podlahových plochách pre budúcich architektov a dizajnérov. Brožúry pre používateľov a tvorcov priestoru obsahujú skrátené, no dôležité zistenia, a majú slúžiť na jednoduchšie šírenie tejto témy medzi ľuďmi.

  • Dizertačná práca na Fakulte architektúry STU v Bratislave bola obhájená v študijnom programe Dizajn.