Ad Edward Glaeser: Triumf mesta. Náš najväčší vynález

Avízo o tejto knihe som dostal od kolegu urbanistu v súvislosti s priebehom a najmä výsledkom verejného prerokovania urbanistickej štúdie pre Petržalku. No po poriadku.

Edward Glaeser (1967), profesor na Harvardovej univerzite, je urbánny ekonóm-empirik a ponúka nám pohľad na mesto svojou racionálnou optikou. Mestá, v ktorých dnes žije viac ako polovica obyvateľov planéty, považuje za základný ľudský „vynález“, za motor pokroku ľudstva. Na mestách obdivuje ich schopnosť ustavične prichádzať s novými myšlienkami, a to nielen v histórii. Ako vyznieva z celého textu, táto schopnosť je najväčšou nádejou ľudstva aj v budúcnosti. Odpoveď na otázku, čomu vďačia mestá za svoj úspech, vidí v ich vzdelanosti, v ponuke kultúry, vo všeobecnej rozmanitosti a v atraktivite spoločenských kontaktov. Podopiera to mnohými argumentmi, o ktorých je vlastne celá kniha. Všíma si, ako mestá, napríklad Detroit, prekonávajú krízy, aj to, čo ich spôsobuje. Podotýka napríklad, že úspech rozvoja mesta Houston spočíva i v tom, že nemá územný plán. V pútavo napísanej knihe sa striedajú témy dopravy, predmestí, zelene, vertikality miest. Tú, odkedy existuje výťah a vynález ocele a železobetónu, považuje za perspektívu efektívneho a ekologického využívania územia miest. Približuje mnohé historické skutočnosti a fakty z dávnejších alebo menej dávnych dejín stavby miest, napríklad v súvislosti s Haussmannovou prestavbou Paríža až po výškovú reguláciu mesta v súčasnosti. Zaoberá sa i sociálnymi otázkami a dynamikou rastu mestskej populácie, a to aj porovnávaním miest v rôznych častiach sveta. Autor chápe mesto ako sociálny útvar a zaujímavé je jeho konštatovanie, že prílev chudoby do miest, hoci pre ne predstavuje problém, nie je prejavom slabosti mesta, ale naopak, jeho príťažlivej sily. Úroveň chudoby v mestách vníma ako podstatne nižšiu než na vidieku, argumentuje príkladmi z Južnej Ameriky. Dotýka sa aj problematiky participácie aktivistov na rozvoji miest. Napríklad hneď v úvode opisuje paradox, známy len menšine odborníkov, že ak sa v jednej štvrti snažíme zabrániť výstavbe na úkor zelene, v celkovom meradle môžeme dospieť k tomu, že celý svet bude nakoniec hnedší. Environmentalisti možno prispievajú k tomu, aby tam, kde žijú, viedli kvalitnejší život, životnému prostrediu však (globálne) škodia tým, že novú výstavbu vytláčajú za mesto. Rozvoj mesta sa spája s jeho ustavičnou výstavbou či prestavbou, a hoci potrebu stavať vnímajú ako nevyhnutnú, zároveň argumentujú: „ale nie na našom dvore“. „Musíme byť menej tolerantní k aktivistom, ktorí bránia rastu miest; ten totiž v konečnom dôsledku znižuje produkciu skleníkových plynov,“ tvrdí Glaeser. Tento postoj vedie k priestorovej expanzii mesta, naťahovaniu, a teda zdražovaniu infraštruktúry platenej z daní obyvateľov (tieto peniaze potom chýbajú v nákladoch na údržbu vnútorného mesta), zaberaniu poľnohospodárskej pôdy (klčovanie pralesov s cieľom získania poľnohospodárskej pôdy vnímame negatívne, sami ju však na opačnom konci sveta zaberáme, konáme teda rovnaké zlo, pozn. autora recenzie). Napriek rastu miest do priestoru aj kritizované predmestia vníma ako úspech mesta, prejav jeho príťažlivosti. Prof. Rudolf Šteis (urbanista a pedagóg na FA STU) kedysi nazýval tento prílev obyvateľov do miest a súčasne ich rozloženie po okolí koncentračno-decentralistický model urbanizácie.

Dopravu a dopravné prostriedky charakterizuje Glaeser ako prvky, ktoré odjakživa určovali podobu mesta. Tak ako peší pohyb limitoval veľkosť mesta, upozorňuje, že s rozvojom železníc a mestskej hromadnej dopravy sa centrá miest rozvíjali v okolí staníc alebo prístavov. Konštatuje, že mestám, ktoré sú koncipované na pohyb áut, takéto centrum spravidla chýba. Politické aj odborné vedenie našich miest by si malo v tejto knihe podčiarknuť základný zákon dopravných zápch. Tie spôsobuje to, že namiesto toho, aby sme autám uberali priestor (zužovali jazdné pruhy a ich počet), správame sa presne naopak a tým len priťahujeme ďalšie autá do premávky. Autor rozoznáva psychologický aspekt problematiky dopravy. Kým mnohé javy sa dajú vypočítať (potreba vody a pod.), doprava nie – je to skôr psychologická otázka. Tieto skutočnosti pripomíname študentom aj my v rámci urbanistickej teórie a tvorby. Riešenie dopravy je v hlavách ľudí, pravda, za predpokladu, že existujú alternatívy k autám. Druhým aspektom riešenia dopravy je jej cena. Používanie mestských komunikácií zadarmo sa aj v USA vníma ako „ľudské právo“. Práve s tým však Glaeser nesúhlasí. Tvrdí: „Je nemožné uspokojiť dopyt po niečom, čo je zadarmo. Pre potreby svojich prednášok o doprave som si podčiarkol túto myšlienku: prirodzeným riešením tohto problému je spoplatnenie dopravy tak, aby vodiči znášali všetky náklady spojené s dopravou – teda nielen svoje, ale napr. aj stratu času, ktorú svojou účasťou v dopravnom priestore spôsobujú iným vodičom. Ako príklad hustého mesta, kde však doprava funguje práve vďaka sofistikovanej politike spoplatnenia, uvádza Glaeser Singapur. Zastáva dokonca názor, že príťažlivosť tohto mesta spočíva v tom, že vzhľadom na prírodné a politické hranice, ktoré ho obklopujú, nemá podmienky na priestorovú, iba na výškovú expanziu. Komentuje však priaznivý vplyv mnohých administratívnych opatrení, ktoré sa často pomerne tvrdo dotýkajú obyvateľov mesta (sankcie…).

Špeciálna kapitola sa venuje problematike bezpečnosti miest – „aby mestá boli bezpečnejšie“. Uvádza zaujímavý poznatok, že napr. miera kriminality nie je priamoúmerná charakteru prostredia. V porovnateľne veľkých mestách badať rozdiely v kriminalite, ktoré sa ťažko vysvetľujú. Autor nevníma nižšiu kriminalitu ako výsledok práce polície, skôr ako dôsledok toho, že svoj životný priestor chránia samotní obyvatelia. Zaujímavý je však súvis so všeobecnými spoločenskými tendenciami – tam, kde je vyššia miera korupcie, je aj vyššia kriminalita (meraná počtom vrážd). Je zaujímavé, že tieto negatívne výkyvy v správaní mesta porovnáva s pozitívnymi, obdobiami „výbuchov kreativity“ toho istého mesta. Spomína význam osobností a ich vplyv na komunitu mesta. Na iniciovanie kultúrneho vzostupu postačia jednotlivci, rovnako ako na narušenie spoločenských noriem stačia len niekoľkí členovia spoločnosti. V tejto súvislosti sa dotýka aj terorizmu, pre ktorý poskytuje mesto priaznivé prostredie. Jedenásty september 2001 bol nielen dňom tragédie pre New York, ale aj dňom neobyčajného stmelenia jeho obyvateľstva. I keď sa mnohí obávali, že práve husto obývané mesto bude stálym lákadlom pre teroristov, ukazuje sa, že terorizmus urbanizáciu nezastaví. To isté platí aj o epidemiologických rizikách, keď veľký počet ľudí na malom priestore predstavuje zdravotné riziko. Na viacerých miestach knihy spomína autor rôzne pandémie, ktoré zachvátili mestá v minulosti – a tie vždy povstali. Vtedy ešte zďaleka netušil, ako sa o pár rokov stane táto téma novou realitou. Problematika „pandemického mesta“ by sa mohla stať predmetom nášho urbanisticko-zdravotnícko-sociologického výskumu: Aké sú urbanistické možnosti na elimináciu šírenia epidémií, no pri zachovaní fungovania zdravých sociálnych vzťahov? Haussmannovu prestavbu Paríža komentuje aj z tohto hľadiska i z požiarneho a politického – ako mocensky ovládať mestský verejný priestor, často využívaný na vyjadrenie občianskej nespokojnosti.

V súvislosti s pandémiou, ktorú zažívame, zaujmú aj úvahy o možnosti práce z domu alebo o on-line vyučovaní, ktoré sme si vyskúšali na vlastnej koži. Glaeser vyvracia teórie, ktoré tvrdia, že mesto vďaka informačným technológiám príde o svoje výhody a prestane priťahovať obyvateľov. Teda že sa radikálne zmení vzťah bydlisko – pracovisko. Virtuálne kontakty však nemôžu ostať jedinými – uvádza, že množstvo informácií získavajú študenti len vďaka vzájomnému osobnému kontaktu a kontaktu s profesormi. Nad týmto by sme sa mali zamyslieť aj pri perspektívnej organizácii výuky, najmä ak ide o architektúru.

Čitateľa oslovia i názvy kapitol, napríklad Čo je zelenšie ako asfalt? Autor si uvedomuje potenciálne riziko klimatickej zmeny a vníma ju ako dôvod na znižovanie rastu produkcie oxidu uhličitého, čo sa týka aj dopravy. Opakovane konštatuje, že „to okrem iného znamená aj hustejšiu výstavbu v oblastiach, kde je viac zelene, a obmedzenie výstavby v oblastiach, ktoré sú takpovediac hnedé“. Zlákajú nás aj kapitoly Plochý svet – vysoké mesto, Je Londýn miestom na luxusnú dovolenku?, Ako sa podarilo skrotiť sídliská alebo Prečo sú mrakodrapy výnimočné. Už tieto názvy dokladajú široký tematický záber knihy.

Tá je popretkávaná i komentármi k dielam a teóriám mnohých ďalších urbanistov, ale aj podnikateľov či politikov. Glaeser opisuje ich osobnostné príbehy a vplyv na rozvoj konkrétnych miest alebo na riešenie ich problémov. Ctí si Jane Jacobsovú, zároveň s ňou však pragmaticky polemizuje a vyvracia niektoré jej ochranárske postoje. Naopak, jej volanie po stavaní do výšky, aby sa tým obmedzil rast do priestoru, vníma pozitívne. Takmer na každej strane knihy sa nájde veta vhodná na zvýraznenie a rozvinutie diskusie. Napr. tá o hľadaní rovnováhy medzi ochranou architektonických pamiatok a zmenou: „Rozumnejší prístup k zachovávaniu pamiatok povedie k väčšiemu tlaku na výškovú výstavbu a výstavba nových a vyšších budov zasa zníži tlak na zbúranie iných, starších pamiatok. Do pozornosti dávam aj vety na strane 17: „Úlohou vedenia mesta nie je financovať výstavbu budov a železníc, ale starať sa o jeho obyvateľov. Primátor, ktorý dokáže prispieť k lepšiemu vzdelaniu detí a tie tak získajú príležitosť uplatniť sa hoci aj na druhom konci sveta, robí dobrú prácu napriek tomu, že sa mu mesto zmenšuje…“ Záver tejto vety mi pripomenul moju argumentáciu z čias môjho pôsobenia na pozícii prodekana ministrovi školstva, s ktorým som prežil stáž v Holandsku. Chcel vedieť, na základe čoho určujeme počet študentov architektúry, a domáhal sa smerného čísla podľa „potrieb národného hospodárstva“. Odpovedal som lakonicky: „Nestarajte sa o to, kde sa zamestnajú, ak ich nemusíte hojdať v našej sociálnej sieti.“

Glaeser poteší odborného čitateľa aj rozsiahlym poznámkovým aparátom, plným faktov a odkazov. V knižnici architekta a urbanistu by táto kniha nemala chýbať a mala by byť zaradená vedľa diel Jacobsovej, Mitscherlicha alebo Hrušku. Slovenský preklad vydalo vydavateľstvo Premedia v edícii Civilizácia v roku 2019, originál vyšiel v roku 2011.